Vidíme Antona Srholca.
Mladý človek stojí bezbranný, strážený policajtmi ako zločinec, ale nakoniec pokojne moci odpovie: „Chcel som odísť do cudziny, aby som naplnil svoje poslanie stať sa saleziánskym kňazom.“ Zdá sa mi, že tu niekde sa zrodil Anton Srholec, ako sme ho v živote poznali a tiež, že táto scéna sa v rôznych podobách opakovala celý jeho život a on iba rozvíjal svedectvo, ktoré už vtedy podal.
To svedectvo ho stálo desať rokov väzenia v uránových baniach. Anton Srholec vtedy vyznal vernosť a zakúsil vnútorný zákon, že z vernosti sa rodí opravdivá sloboda. Celý svoj život sa potom pohyboval v siločiarach vernosti a slobody. A znovu a znovu ho jeho postoje oberali o pohodlný život, o primeranú prácu, o pastoráciu. Keď začal pôsobiť ako kaplán v Blumentálskom kostole, jeho kázne napĺňali chrám. Samozrejme, dlho to trvať nemohlo. Nasledovalo Veľké Zálužie, Pernek, Záhorská Ves. Všade za ním chodili ľudia z Bratislavy a on im okrem povzbudenia vždy rozdal všetko, čo mal.
Keď sa uskutočnil pamätný Velehrad, sedel som na lúke neďaleko cintorína.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.