Ako vidia svoj život ľudia na tejto periférii Slovenska? A prečo sú takí nostalgickí?
Čin košických výtvarníkov a aktivistov Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza, ktorí postriekali červenou farbou Biľakov pamätník v jeho rodnej Krajnej Bystrej, vzbudil vlani na Slovensku zaslúžený ohlas a uznanie. Ale okrem iného aj trestné stíhanie oboch aktérov.
Áno, ten nedovzdelaný krajčír Biľak, ktorý nevedel ani poriadne rozprávať, napáchal ako ideologický tajomník komunistickej strany veľa zla. Za všetko spomeňme jeho podpis pod pozývacím listom do Moskvy v auguste ´68. Bratislavčania, ale aj obyvatelia iných kútov Slovenska sa môžu pohoršovať koľko chcú, no Rusnáci na „divokom severovýchode“ majú vlastné videnie sveta. Invázia a okupácia vojskami Varšavskej zmluvy ich dodnes zaujímajú oveľa menej ako oslobodenie o štvrť storočia skôr a výrazný civilizačný pokrok po roku 1945. Biedne zemľanky nahradili bytovky, jedného či dvoch lekárov v celom okrese vystriedala drevená nemocnica, ktorú dal po prechode frontu urýchlene postaviť generál Svoboda. V kraji pod Duklou rýchlo vznikali školy, učilištia, fabriky...
partaj volá
Myslel som si, že tá funkcia už neexistuje, aspoň dve desaťročia. No nebol to môj jediný omyl. S čiperným dôchodcom Jozefom Bilym (66), miestnym predsedom okresného výboru Komunistickej strany Slovenska sa stretávame v modernej cukrárni v centre Svidníka. Za tri výdatné zákusky a dve dobre upražené kávy zaplatíme neuveriteľné tri eurá. Pravda, smiešne ceny sú jedným z mála benefitov kraja, kvôli ktorým sa sem asi sotva niekto prisťahuje. Súdruh Bily rád používa výrazy z archeológie spoločenského vedomia. Pred štyrmi rokmi ho oslovila, ako hovorí, „partaj“, či by reku nepomohol pred voľbami, a on jej volanie vypočul. Prestarnutí komunisti boli vraj radi, že niekoho ochotného vôbec našli a hodili mu to na krk. Od roku 1989 nebol v nijakej strane a nerád by „prezliekal kabát“. Skončil teda tam, kde už raz bol. A to aj napriek tomu, že s Peťom Weissom či Jožkom Migašom, ako o nich hovorí, srdcom takisto východniarmi, sa dobre poznajú.
„Išiel som teda k dedom. Nehanbím sa za to, nič som neukradol. Tu v kraji režim pomohol. Môže hovoriť čo chce, kto chce. Aj pán poslanec Hlina sem môže prísť nie s jedným, ale rovno s desiatimi obrnenými transportérmi a nepomôže mu to. Tu okrem božej chudoby na gazdovstve nebolo nič. V poľu sa skoro nič neurodilo. Až po vojne sa urobili závody ako Tesla, Odeva, JAS a iné,“ hovorí Bily. Za presklenými tónovanými oknami medzitým pochodujú s lopatami v zoradenom šíku vykonávatelia aktivačných prác. Prosto idylka.
Pred odchodom na dôchodok pracoval Bily ako profesionálny odborár, predtým v centre voľného času, v osobitnej škole, deväť rokov bol riaditeľom detského domova. Ambiciózny cieľ, pritiahnuť do strany mladých, sa mu zatiaľ celkom nepodarilo dosiahnuť. KSS získala v roku 2011 v okrese Svidník v parlamentných voľbách asi 2,7 percenta hlasov, teda výrazne menej ako v neďalekých Medzilaborciach, kde sú dnes bilbordy a okná autobusov oblepené najmä heslami komunistov a Vzdoru. Ten, mimochodom, sníva o návrate socializmu. To iba na okraj, ak by niekto chcel o nich hovoriť ako o pravicových extrémistoch. „V okrese máme sedemdesiat členov partaje, troch richtárov a tucet poslancov. Máme aj mladých, napríklad jednu šikovnú predavačku. Chcel som, aby šla kandidovať za KSS, ale bojí sa, že ju súkromná majiteľka vyhodí z práce,“ povzdychne si Bily.
Kapitalizmus a demokracia tu toho zatiaľ veľa nepredviedli. Teda, okrem obchvatu Svidníka, to áno, všetka česť! Kamióny z a do Poľska už nesmradia v centre mesta. Družstvá však pokrachovali, mnohé fabriky takisto, zrušili sa autobusové linky, mladí z vymierajúcich dediniek odišli za prácou do zahraničia a voľné miesta v nemocnici vyplnili lekári a personál z Ukrajiny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.