Richard Müller a Milan Lasica, dvaja najdôležitejší textári a speváci pesničiek Jara Filipa sa koncom minulého roka rozhodli vrátiť k starým songom. Vymenili si spevácke party – Lasica spieva to čo predtým Müller, Müller to, čo predtým Lasica – a hudobnú produkciu dali do rúk Oskara Rózsu. Vznikol z toho pozoruhodný album.
Keď Jaro Filip, mimoriadne talentovaný hudobník a herec, v júli roku 2000 vo veku 51 rokov z ničoho nič zomrel, zostalo po ňom trojnásobne obdivuhodné dielo: unikátna spolupráca s Dežom Ursinym, k dokonalosti dovedené pesničky, ktoré vytvoril s Milanom Lasicom a geniálne rockové šansóny, ktoré zložil s Richardom Müllerom. Dielo je to monumentálne: Jaro hral na desiatich albumoch Deža Ursinyho, spolu s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským vytvoril štyri pesničkové albumy (a ďalšie piesne zložil pre ich tri spoločné divadelné predstavenia), päť albumov nahral s Richardom Müllerom. Pre úplnosť treba ešte pridať dva sólové albumy a množstvo divadelnej a filmovej hudby. Hoci Jarova hudba nikdy nekopírovala módne trendy a nikdy sa ani nesnažila lacno nadbiehať poslucháčom, mnoho z nej patrí na poličku s nápisom „všeobecne známa klasika“. Tie pesničky poznáme všetci: Sťahovaví vtáci, Milovanie v daždi, My sme národ holubičí, Do batôžka či Cigaretka na 2 ťahy.
.táslerova pocta
Zrejme to bola obľúbenosť týchto pesničiek, ktorá viedla Ivana Táslera k nápadu zavolať do štúdia mladších muzikantov (a Janka Kurica s Petrom Lipom) a nechať ich nanovo interpretovať najväčšie hity autorskej dvojice Filip/Lasica, resp. Filip/Müller. Výsledkom bol album Pocta Jarovi Filipovi, na ktorom možno nájsť piesne v podaní eklektickej zostavy účinkujúcich: od Chiki Liki Tu-A po IMT Smile, od Zuzany Smatanovej po Petra Lipu, od Kataríny Knechtovej po Sama Tomečka. Niektoré sa podarili lepšie, iné horšie, no s výnimkou cestovateľského songu V jedálnom vozni v kongeniálnom podaní banskobystrickej kapely 100 múch príliš nezaujali. Dôvodov bolo zrejme viacero, jeden z nich – možno hlavný – paradoxne ukázal, aké zvláštne pesničky to ten Jaro zložil: môžete si ich spievať pri táboráku alebo z nich citovať veselé „prúpovídky“, no oni pritom majú v sebe jemnú tragiku a často nesmiernu hĺbku. Preto sa môže Zuzka Smatanová snažiť ako len vie, ale Čerešne tak ako Zuzka Kronerová nikdy nezaspieva. To preto, lebo mladšia Zuzka nemá za sebou a v sebe to, čo jej staršia menovkyňa. A superstaroví finalisti (Tomeček, Ďurica, Debnár) spolu s Martinom Husovským už len vďaka svojmu veku ani netušia, čo všetko Jaro videl, keď sa díval na svet Cez okno. V každom prípade však Pocta Jarovi Filipovi potvrdzuje, že jeho, Lasicove a Müllerove pesničky žijú a zaujímavé sú aj pre tých, ktorí v čase ich vzniku boli ešte len myšlienkou.
.rózsova cesta
Keď sme sa v decembri minulého roka od Richarda Müllera dozvedeli o pripravovanom albume, na ktorom bude Lasica spievať Müllerom a Müller Lasicom otextované piesne Jara Filipa, trochu sme sa toho zľakli. Na prvé počutie to vyzeralo príliš jednoduché: speváci si vymenia miesta. Rišo zaspieva Sťahovavých vtákov, pán Lasica, povedzme, Cigaretku. No a čo? Richard bol však – aj napriek únave a neodbytnej depresii – nadšený. „Oskar Rózsa tie piesne krásne nanovo prearanžoval, podklady sú už takmer hotové, v januári to idem do štúdia naspievať,“ hovoril. Dúfali sme, že to dobre dopadne, no vzhľadom na Rišov zdravotný stav sme tomu veľmi neverili.
Až kým o pár mesiacov neskôr neprišiel do redakcie manažér celého projektu Jožo Stopka a nepustil nám prvé nahraté pesničky. Hneď prvou bola smutná pieseň Vyletel vták, ktorá sa pôvodne nachádza na albume Bolo nás jedenásť. Namiesto Filipovho klavíra a Stivínovej flauty sa zo slúchadiel ozvali elektronické klávesy pripomínajúce cimbal. Znelo to sviežo, harmónia aj tempo bolo iné ako v „klasickej verzii“, zvuk obohacovali presne dávkované naprogramované ruchy, „vzdychy“, vokály a perkusie. „Vyletel vták hore nad oblaky,...“ spieval Richard s takmer neznesiteľným smútkom a naliehavosťou v hlase. Hneď za ňou išlo Milovanie v daždi. Milan Lasica do nej vložil rozvahu skúseného muža, tabakovým pokojným hlasom rozprával o daždi, tlakovej níži a o milovaní. Nenápadný klavír Mikiho Škutu, jemne cinkajúce činely Emila Frátrika a hlavne v smutných výškach mäkko plávajúca krídlovka Dana Brantigana nevytvárali len sugestívnu atmosféru, ale pestrofarebnú, zázračnú hudbu.
„Produkoval som ten album ako tretie cédečko Jara Filipa,“ hovorí Oskar Rózsa. „Vlastne sme to mali naplánované, len potom Jaro nečakane odišiel.“ Spolu s Richardom vybrali piesne („Som rád, že tam je aj môj milovaný Planý poplach duše,“ hovorí Oskar), Jožo Stopka zabezpečil dostatočné prostriedky na to, aby mohol do štúdia pozvať tých muzikantov, ktorých chcel a dostatok času na to, aby album nemusel vznikať v strese, ale v pohode. Oskar: „Bola to veľká zodpovednosť, ale aj vzrúšo – veď tie piesne má každý v uchu. Chcel som to urobiť tak, aby sa to Jarovi páčilo.“
Dvanásť piesní na albume je dvanásť kulinárskych zážitkov pre hudobných fajnšmekrov. „Je to hudba pre zrelých ľudí,“ hovorí Oskar. Má pravdu. Osou, substanciou sú samozrejme geniálne songy trojice L-F-M. Oskar ich hudobne a zvukovo obohatil a spolu s obidvomi spevákmi a všetkými muzikantmi znovu interpretoval. Album, ktorý mal svoj krst na Pohode a jeho limitovanú edíciu možno dostať iba v bratislavskom Artfore a v hudobnom obchode Dr. Horák, patrí medzi tie, ktoré človek počúva x-krát a vždy ho niečo nové zasiahne. Napríklad skvelá ústna harmonika Boboša Procházku v temnej piesni Boh aj v pekle prsty má. Alebo klávesy a slučky Oskara Rózsu a Ľubora Priehradníka v Planom poplachu duše. Alebo „basso profundo“ Sergeja Kopčáka v existenciálnom Živote. Alebo na nič iné nepodobná clivá gitara Andreja Šebana v záverečnej Cigaretke. Alebo, alebo, alebo... je toho veľmi veľa a len ťažko sa to dá opísať.
.speváci bez pátosu
Väčším spevákom z obidvoch sólistov je, pochopiteľne, Richard. Na rozdiel od niektorých kúskov z dávnejšej doby upustil od pátosu, znie presvedčivejšie, pokornejšie. Milan Lasica viac rozpráva ako spieva, no o to sa jeho hlas dostáva človeku hlbšie pod kožu.
„Nespokojný som jedine so zvukom,“ hovorí producent Oskar. V najbližších týždňoch si zaobstará špičkovú analógovú nahrávaciu techniku a celý album premixuje. Zvuk by mal byť čistejší, farebnejší. Istú nespokojnosť možno vyjadriť s neúnosne komplikovaným názvom albumu (no uznajte: „Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa“) a s trochu insitnou grafickou úpravou.
Tí, ktorí videli a počuli koncert Richarda Müllera na Pohode, vedia, že neprežíva práve najšťastnejšie obdobie svojho života. „V poslednom čase náhle / do môjho života / priplietla sa mi čudná / clivota,“ spieva Richard krásny Lasicov text. Vie, o čom spieva. Vie to lepšie, než kedykoľvek predtým. Tento filipovský album je hudobným záznamom jeho neľahkého boja. „Noc, to je moja sila / A ja sa skúšam nezaspať,“ spieva smutný Müllerov text Milan Lasica a ako zrelý, múdry muž mu rozumie možno viac než jeho autor.
V tomto (a v hudobnom majstrovstve Oskara Rózsu) je sila a krása tohto zvláštneho albumu. Zatiaľ, čo Ivan Tásler vystrúhal Jarovi Filipovi príjemnú poklonu, Müller, Lasica a Rózsa jeho piesne znovu zaspievali. Znovu a s ešte väčšou vážnosťou.
Keď Jaro Filip, mimoriadne talentovaný hudobník a herec, v júli roku 2000 vo veku 51 rokov z ničoho nič zomrel, zostalo po ňom trojnásobne obdivuhodné dielo: unikátna spolupráca s Dežom Ursinym, k dokonalosti dovedené pesničky, ktoré vytvoril s Milanom Lasicom a geniálne rockové šansóny, ktoré zložil s Richardom Müllerom. Dielo je to monumentálne: Jaro hral na desiatich albumoch Deža Ursinyho, spolu s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským vytvoril štyri pesničkové albumy (a ďalšie piesne zložil pre ich tri spoločné divadelné predstavenia), päť albumov nahral s Richardom Müllerom. Pre úplnosť treba ešte pridať dva sólové albumy a množstvo divadelnej a filmovej hudby. Hoci Jarova hudba nikdy nekopírovala módne trendy a nikdy sa ani nesnažila lacno nadbiehať poslucháčom, mnoho z nej patrí na poličku s nápisom „všeobecne známa klasika“. Tie pesničky poznáme všetci: Sťahovaví vtáci, Milovanie v daždi, My sme národ holubičí, Do batôžka či Cigaretka na 2 ťahy.
.táslerova pocta
Zrejme to bola obľúbenosť týchto pesničiek, ktorá viedla Ivana Táslera k nápadu zavolať do štúdia mladších muzikantov (a Janka Kurica s Petrom Lipom) a nechať ich nanovo interpretovať najväčšie hity autorskej dvojice Filip/Lasica, resp. Filip/Müller. Výsledkom bol album Pocta Jarovi Filipovi, na ktorom možno nájsť piesne v podaní eklektickej zostavy účinkujúcich: od Chiki Liki Tu-A po IMT Smile, od Zuzany Smatanovej po Petra Lipu, od Kataríny Knechtovej po Sama Tomečka. Niektoré sa podarili lepšie, iné horšie, no s výnimkou cestovateľského songu V jedálnom vozni v kongeniálnom podaní banskobystrickej kapely 100 múch príliš nezaujali. Dôvodov bolo zrejme viacero, jeden z nich – možno hlavný – paradoxne ukázal, aké zvláštne pesničky to ten Jaro zložil: môžete si ich spievať pri táboráku alebo z nich citovať veselé „prúpovídky“, no oni pritom majú v sebe jemnú tragiku a často nesmiernu hĺbku. Preto sa môže Zuzka Smatanová snažiť ako len vie, ale Čerešne tak ako Zuzka Kronerová nikdy nezaspieva. To preto, lebo mladšia Zuzka nemá za sebou a v sebe to, čo jej staršia menovkyňa. A superstaroví finalisti (Tomeček, Ďurica, Debnár) spolu s Martinom Husovským už len vďaka svojmu veku ani netušia, čo všetko Jaro videl, keď sa díval na svet Cez okno. V každom prípade však Pocta Jarovi Filipovi potvrdzuje, že jeho, Lasicove a Müllerove pesničky žijú a zaujímavé sú aj pre tých, ktorí v čase ich vzniku boli ešte len myšlienkou.
.rózsova cesta
Keď sme sa v decembri minulého roka od Richarda Müllera dozvedeli o pripravovanom albume, na ktorom bude Lasica spievať Müllerom a Müller Lasicom otextované piesne Jara Filipa, trochu sme sa toho zľakli. Na prvé počutie to vyzeralo príliš jednoduché: speváci si vymenia miesta. Rišo zaspieva Sťahovavých vtákov, pán Lasica, povedzme, Cigaretku. No a čo? Richard bol však – aj napriek únave a neodbytnej depresii – nadšený. „Oskar Rózsa tie piesne krásne nanovo prearanžoval, podklady sú už takmer hotové, v januári to idem do štúdia naspievať,“ hovoril. Dúfali sme, že to dobre dopadne, no vzhľadom na Rišov zdravotný stav sme tomu veľmi neverili.
Až kým o pár mesiacov neskôr neprišiel do redakcie manažér celého projektu Jožo Stopka a nepustil nám prvé nahraté pesničky. Hneď prvou bola smutná pieseň Vyletel vták, ktorá sa pôvodne nachádza na albume Bolo nás jedenásť. Namiesto Filipovho klavíra a Stivínovej flauty sa zo slúchadiel ozvali elektronické klávesy pripomínajúce cimbal. Znelo to sviežo, harmónia aj tempo bolo iné ako v „klasickej verzii“, zvuk obohacovali presne dávkované naprogramované ruchy, „vzdychy“, vokály a perkusie. „Vyletel vták hore nad oblaky,...“ spieval Richard s takmer neznesiteľným smútkom a naliehavosťou v hlase. Hneď za ňou išlo Milovanie v daždi. Milan Lasica do nej vložil rozvahu skúseného muža, tabakovým pokojným hlasom rozprával o daždi, tlakovej níži a o milovaní. Nenápadný klavír Mikiho Škutu, jemne cinkajúce činely Emila Frátrika a hlavne v smutných výškach mäkko plávajúca krídlovka Dana Brantigana nevytvárali len sugestívnu atmosféru, ale pestrofarebnú, zázračnú hudbu.
„Produkoval som ten album ako tretie cédečko Jara Filipa,“ hovorí Oskar Rózsa. „Vlastne sme to mali naplánované, len potom Jaro nečakane odišiel.“ Spolu s Richardom vybrali piesne („Som rád, že tam je aj môj milovaný Planý poplach duše,“ hovorí Oskar), Jožo Stopka zabezpečil dostatočné prostriedky na to, aby mohol do štúdia pozvať tých muzikantov, ktorých chcel a dostatok času na to, aby album nemusel vznikať v strese, ale v pohode. Oskar: „Bola to veľká zodpovednosť, ale aj vzrúšo – veď tie piesne má každý v uchu. Chcel som to urobiť tak, aby sa to Jarovi páčilo.“
Dvanásť piesní na albume je dvanásť kulinárskych zážitkov pre hudobných fajnšmekrov. „Je to hudba pre zrelých ľudí,“ hovorí Oskar. Má pravdu. Osou, substanciou sú samozrejme geniálne songy trojice L-F-M. Oskar ich hudobne a zvukovo obohatil a spolu s obidvomi spevákmi a všetkými muzikantmi znovu interpretoval. Album, ktorý mal svoj krst na Pohode a jeho limitovanú edíciu možno dostať iba v bratislavskom Artfore a v hudobnom obchode Dr. Horák, patrí medzi tie, ktoré človek počúva x-krát a vždy ho niečo nové zasiahne. Napríklad skvelá ústna harmonika Boboša Procházku v temnej piesni Boh aj v pekle prsty má. Alebo klávesy a slučky Oskara Rózsu a Ľubora Priehradníka v Planom poplachu duše. Alebo „basso profundo“ Sergeja Kopčáka v existenciálnom Živote. Alebo na nič iné nepodobná clivá gitara Andreja Šebana v záverečnej Cigaretke. Alebo, alebo, alebo... je toho veľmi veľa a len ťažko sa to dá opísať.
.speváci bez pátosu
Väčším spevákom z obidvoch sólistov je, pochopiteľne, Richard. Na rozdiel od niektorých kúskov z dávnejšej doby upustil od pátosu, znie presvedčivejšie, pokornejšie. Milan Lasica viac rozpráva ako spieva, no o to sa jeho hlas dostáva človeku hlbšie pod kožu.
„Nespokojný som jedine so zvukom,“ hovorí producent Oskar. V najbližších týždňoch si zaobstará špičkovú analógovú nahrávaciu techniku a celý album premixuje. Zvuk by mal byť čistejší, farebnejší. Istú nespokojnosť možno vyjadriť s neúnosne komplikovaným názvom albumu (no uznajte: „Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa“) a s trochu insitnou grafickou úpravou.
Tí, ktorí videli a počuli koncert Richarda Müllera na Pohode, vedia, že neprežíva práve najšťastnejšie obdobie svojho života. „V poslednom čase náhle / do môjho života / priplietla sa mi čudná / clivota,“ spieva Richard krásny Lasicov text. Vie, o čom spieva. Vie to lepšie, než kedykoľvek predtým. Tento filipovský album je hudobným záznamom jeho neľahkého boja. „Noc, to je moja sila / A ja sa skúšam nezaspať,“ spieva smutný Müllerov text Milan Lasica a ako zrelý, múdry muž mu rozumie možno viac než jeho autor.
V tomto (a v hudobnom majstrovstve Oskara Rózsu) je sila a krása tohto zvláštneho albumu. Zatiaľ, čo Ivan Tásler vystrúhal Jarovi Filipovi príjemnú poklonu, Müller, Lasica a Rózsa jeho piesne znovu zaspievali. Znovu a s ešte väčšou vážnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.