Na vysokej škole sme spolu bývali a prežili veľa srandy. Aj s Igorom, ktorý zhodou okolností mal neskôr tiež schizofréniu. A aj s Mirom, ktorý zase mal rádio, na ktorom počúval Slobodnú Európu.
Bol socializmus v poslednom štádiu rozkladu, ale my sme to ešte netušili. Naším najväčším problémom bolo zabíjanie času. Existenciálnu ničotu sme riešili futbalom, častými návštevami filmového klubu v kine Pohraničník, rozhovormi s kamarátmi na Cukrovej a debatami na tému Boh, život a prečo nevieme zbaliť baby.
Potom sa naše cesty rozišli. Prešlo dvadsať rokov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.