Nie, nie je to preklep a neznamená to „matka jedináčika“. Znamená to „matka, ktorá je jedináčka“. Lebo aj z jedináčikov sa stávajú rodičia – niekedy dokonca viacnásobní. Tak aká je matka, ktorá vyrástla bez súrodencov, a teraz má tri vytúžené deti?
Ešte aj ak vezmeme do úvahy, že rodičovstvo je tak či onak diagnóza a žiadny rodič nie je celkom okej (aspoň v očiach svojich detí), je matka-jedináčka trochu špecifická. Už tým, že ak sa rozhodla pre viac detí, aspoň má v očiach okolia „výhovorku“. Pretože okolie sa dnes na trojdetnú rodinu pozerá pomaly ako na čudo. Len čo sa však okolie dozvie, že matka tých troch potvoriek súrodencov nemá, je spokojné, lebo našlo vysvetlenie. Jasné, matka si niečo nahrádza. Matka-jedináčka je spokojná tiež, lebo ju už neotravujú udivené otázky, dokonca toto vysvetlenie (teda, že si mierne zvýšeným počtom detí nahrádza nedostatok súrodencov v detstve) šíri a podporuje. Nie je totiž celkom nepravdivé.
Matka-jedináčka má niekoľko výhod a niekoľko nevýhod. K výhodám patrí to, že sa usiluje spravodlivo a intenzívne venovať každému svojmu dieťaťu a pozná dôležitosť individuálneho prístupu – vyrástla totiž ako individualita, a nie ako súčasť kolektívu. Nevýhodou je, že venovať sa individuálne a intenzívne trom deťom je fyzicky aj psychicky namáhavé. A nielen pre matku, ale aj pre deti, ktorým intenzívna rodičovská pozornosť občas dosť strpčuje život a obmedzuje voľnosť.
Matka-jedináčka sa však vie úprimne radovať z vyčíňania svojej milej bandy, pretože sama podobné vyčíňanie v detstve len závidela iným súrodeneckým partiám. Aj preto je občas nemiestne tolerantná a netrápi ju, keď detičky lietajú po námestí štýlom F-šestnástiek (aj s príslušnými zvukovými prejavmi). A inokedy ju zase vyvedie z rovnováhy, keď sa deti doťahujú, škriepia a občas aj bijú, pretože má sklony každý problém vnímať trochu zveličene – práve preto, že ona sa v detstve nemala s kým biť.
Matka-jedináčka donekonečna opakuje deťom, aké majú šťastie, že majú súrodencov, že sa majú rady, že si budú vždy najbližšou rodinou, atď. Riskuje tým, že deťom sa prednášky na tému veľká rodina časom sprotivia, ako všetko, čo rodičia stále opakujú.
Matka-jedináčka je, ako každá matka, diagnóza. Niekedy ťažko povedať, čo z jej správania sa dá pripísať jedináčikovstvu, čo rodičovstvu ako takému a čo, skrátka, ľudskej povahe.
A ešte jednu zvláštnu vlastnosť má matka-jedináčka. Nerealisticky očakáva, že jej deti budú absolútne normálne a absolútne super. Veď majú predsa súrodencov, tak čo by im mohlo chýbať? Samozrejme, že deti sa ukážu ako absolútne normálne – a teda nie sú absolútne super. Potom si matka-jedináčka môže smelo spytovať svedomie, či tie ich muchy nezavinila náhodou ona, pretože je... jedináčka.
Ešte aj ak vezmeme do úvahy, že rodičovstvo je tak či onak diagnóza a žiadny rodič nie je celkom okej (aspoň v očiach svojich detí), je matka-jedináčka trochu špecifická. Už tým, že ak sa rozhodla pre viac detí, aspoň má v očiach okolia „výhovorku“. Pretože okolie sa dnes na trojdetnú rodinu pozerá pomaly ako na čudo. Len čo sa však okolie dozvie, že matka tých troch potvoriek súrodencov nemá, je spokojné, lebo našlo vysvetlenie. Jasné, matka si niečo nahrádza. Matka-jedináčka je spokojná tiež, lebo ju už neotravujú udivené otázky, dokonca toto vysvetlenie (teda, že si mierne zvýšeným počtom detí nahrádza nedostatok súrodencov v detstve) šíri a podporuje. Nie je totiž celkom nepravdivé.
Matka-jedináčka má niekoľko výhod a niekoľko nevýhod. K výhodám patrí to, že sa usiluje spravodlivo a intenzívne venovať každému svojmu dieťaťu a pozná dôležitosť individuálneho prístupu – vyrástla totiž ako individualita, a nie ako súčasť kolektívu. Nevýhodou je, že venovať sa individuálne a intenzívne trom deťom je fyzicky aj psychicky namáhavé. A nielen pre matku, ale aj pre deti, ktorým intenzívna rodičovská pozornosť občas dosť strpčuje život a obmedzuje voľnosť.
Matka-jedináčka sa však vie úprimne radovať z vyčíňania svojej milej bandy, pretože sama podobné vyčíňanie v detstve len závidela iným súrodeneckým partiám. Aj preto je občas nemiestne tolerantná a netrápi ju, keď detičky lietajú po námestí štýlom F-šestnástiek (aj s príslušnými zvukovými prejavmi). A inokedy ju zase vyvedie z rovnováhy, keď sa deti doťahujú, škriepia a občas aj bijú, pretože má sklony každý problém vnímať trochu zveličene – práve preto, že ona sa v detstve nemala s kým biť.
Matka-jedináčka donekonečna opakuje deťom, aké majú šťastie, že majú súrodencov, že sa majú rady, že si budú vždy najbližšou rodinou, atď. Riskuje tým, že deťom sa prednášky na tému veľká rodina časom sprotivia, ako všetko, čo rodičia stále opakujú.
Matka-jedináčka je, ako každá matka, diagnóza. Niekedy ťažko povedať, čo z jej správania sa dá pripísať jedináčikovstvu, čo rodičovstvu ako takému a čo, skrátka, ľudskej povahe.
A ešte jednu zvláštnu vlastnosť má matka-jedináčka. Nerealisticky očakáva, že jej deti budú absolútne normálne a absolútne super. Veď majú predsa súrodencov, tak čo by im mohlo chýbať? Samozrejme, že deti sa ukážu ako absolútne normálne – a teda nie sú absolútne super. Potom si matka-jedináčka môže smelo spytovať svedomie, či tie ich muchy nezavinila náhodou ona, pretože je... jedináčka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.