Významnou súčasťou americkej teórie kultúry posledného desaťročia sa stal problém naratívu ako spôsobu rozprávania.
Pred pár rokmi doputovala teória naratívu na európsky trh vzdelanosti (Wolfgang Müller-Funk: Die Kultur und ihre Narrative. Eine Einführung. Wien, New York, Springer 2008) a keďže Humboldtova univerzita je hrdá na svoju európsku úroveň, dorazila aj k nám do Berlína. Celý letný semester sme sa v pestrofarebnej zmesi dvoch Poliek, jednej Angličanky, Češky a Kazašky, Maďara, Čecha a niekoľkých zvedavcov zaoberali stredoeurópskymi naratívmi.
Je to fascinujúca téma. Žijeme vo svete, kde sa všetko prevádza na dianie, udalosti, rozprávanie a príbehy. Čo sa nestane singulárnou, jednotlivou a najlepšie výnimočnou a jedinečnou udalosťou, neexistuje. Rozprávanie dnes zasahuje všetky médiá a oblasti ľudskej činnosti. Je intermediálne a interdisciplinárne.
A tak sme sa venovali príbehom v próze, poézii, dejepisectve, vo výtvarnom umení, architektúre, práve, ekonomike, medicíne, psychológii a reklame.
Najväčší úspech mali príbehy o preambulách stredoeurópskych ústav. Všetky boli romantické. Len Maďar nám hrdo oznámil, že preambula maďarskej ústavy je realistická, lebo hovorí len to, že v budúcnosti bude treba prijať novú ústavu. Keď som mu povedal, že na rozdiel od ostatných mýtizujúcich ústav je utopická, lebo vôbec nevedno, kedy bude nová maďarská ústava prijatá a či jej preambula nebude romantickejšia ako všetky ostatné stredourópske ústavy dohromady, zosmutnel, ale prežil to.
Veľký úspech však mali aj príbehy na stredouerópskych bankovkách. Najväčšiu cenu mali králi, potom prichádzali na rad kniežatá, prezidenti, neúspešní revolucionári, učenci a ženy. V tomto boli výnimkou len slovenské bankovky na čele s otcami národa. Pravdu povediac, spojiť martýrium s úspechom je dosť kruté a možno práve preto tak radostne meníme Pribinov, Štúrov, Hlinkov a Štefánikov za eurá, ktoré rozprávajú akýsi abstraktný, bezpohlavný, ničí európsky príbeh.
Dnešný svet zahlcuje naše uši a oči príbehmi o nepredstaviteľných katastrofách a úžasných úspechoch, ktoré nás zaplavujú z našich každodenných médií. Surfujeme, cvakáme, točíme, čumíme, natŕčame uši a ohmatávame písmenká. Od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 sa na nás valia samé apokalypsy. Záplavy, cunami, vtáčie chrípky, otepľovanie. Vraždy, vojny, holokausty. A ruka v ruke s nimi nezadržateľné úspechy. Dobýjame kontinenty, póly, Everesty a morské dná. Vytvárame svalnaté svetové rekordy. Pestujeme si smotánky a celebrity.
Počuť a vidieť len toho, kto k nám prichádza s príbehom a postaví sa do radu na úspech. Je to svet zrozumiteľný. Vieme, že to nie je náš svet, lebo nežijeme vo svete veľkých katakliziem ani úžasných slovenských succes story, ktoré sa aj tak menia na katastrofy, ale práve to nám potvrdzuje, že žijeme v ako-tak usporiadanom svete, aj keď na nás z médií doliehajú každodenné kataklizmy: Slovensko ohrozuje írska ekonomická kataklizma, nás všetkých kataklizma duševného poznania a poniektorých kataklizma zvaná Zemplínska Šíra.
Letný berlínsky semester bol succes story. Ten príbeh mal však v sebe čosi otupné. Náš uvravený svet poznal klebetu, intrigu, ohováranie, osočovanie, donášanie. Náš dnešný urozprávaný svet pozná len manipuláciu a spin, lebo cenu nadobudlo zdanie menom príbeh, v ktorom sa ťažké, zložité, neriešiteľné a nezrozumiteľné veci sveta melú na ľahké a zrozumiteľné. Neznesiteľná ľahkosť uvraveného bytia sa mení na ľahkú neznesiteľnosť urozprávaného príbehu.
Je tu však aj iný svet. Zložitý a neraz nezrozumiteľný. Každodenne nás zasahuje, len ho nevnímame. Jeho meno je poézia, nežná a krutá zámlka medzi urozprávaným svetom príbehov. Ako hovorí Egon Gál: „Pribehy vtláčajú svet do rámcov. Sugerujú nám, ako mu máme rozumieť, ako ho hodnotiť. Poézia nevysvetľuje, nehodnotí, je to žitý a vnímaný svet, komprimovaný do slov.“
Pred pár rokmi doputovala teória naratívu na európsky trh vzdelanosti (Wolfgang Müller-Funk: Die Kultur und ihre Narrative. Eine Einführung. Wien, New York, Springer 2008) a keďže Humboldtova univerzita je hrdá na svoju európsku úroveň, dorazila aj k nám do Berlína. Celý letný semester sme sa v pestrofarebnej zmesi dvoch Poliek, jednej Angličanky, Češky a Kazašky, Maďara, Čecha a niekoľkých zvedavcov zaoberali stredoeurópskymi naratívmi.
Je to fascinujúca téma. Žijeme vo svete, kde sa všetko prevádza na dianie, udalosti, rozprávanie a príbehy. Čo sa nestane singulárnou, jednotlivou a najlepšie výnimočnou a jedinečnou udalosťou, neexistuje. Rozprávanie dnes zasahuje všetky médiá a oblasti ľudskej činnosti. Je intermediálne a interdisciplinárne.
A tak sme sa venovali príbehom v próze, poézii, dejepisectve, vo výtvarnom umení, architektúre, práve, ekonomike, medicíne, psychológii a reklame.
Najväčší úspech mali príbehy o preambulách stredoeurópskych ústav. Všetky boli romantické. Len Maďar nám hrdo oznámil, že preambula maďarskej ústavy je realistická, lebo hovorí len to, že v budúcnosti bude treba prijať novú ústavu. Keď som mu povedal, že na rozdiel od ostatných mýtizujúcich ústav je utopická, lebo vôbec nevedno, kedy bude nová maďarská ústava prijatá a či jej preambula nebude romantickejšia ako všetky ostatné stredourópske ústavy dohromady, zosmutnel, ale prežil to.
Veľký úspech však mali aj príbehy na stredouerópskych bankovkách. Najväčšiu cenu mali králi, potom prichádzali na rad kniežatá, prezidenti, neúspešní revolucionári, učenci a ženy. V tomto boli výnimkou len slovenské bankovky na čele s otcami národa. Pravdu povediac, spojiť martýrium s úspechom je dosť kruté a možno práve preto tak radostne meníme Pribinov, Štúrov, Hlinkov a Štefánikov za eurá, ktoré rozprávajú akýsi abstraktný, bezpohlavný, ničí európsky príbeh.
Dnešný svet zahlcuje naše uši a oči príbehmi o nepredstaviteľných katastrofách a úžasných úspechoch, ktoré nás zaplavujú z našich každodenných médií. Surfujeme, cvakáme, točíme, čumíme, natŕčame uši a ohmatávame písmenká. Od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 sa na nás valia samé apokalypsy. Záplavy, cunami, vtáčie chrípky, otepľovanie. Vraždy, vojny, holokausty. A ruka v ruke s nimi nezadržateľné úspechy. Dobýjame kontinenty, póly, Everesty a morské dná. Vytvárame svalnaté svetové rekordy. Pestujeme si smotánky a celebrity.
Počuť a vidieť len toho, kto k nám prichádza s príbehom a postaví sa do radu na úspech. Je to svet zrozumiteľný. Vieme, že to nie je náš svet, lebo nežijeme vo svete veľkých katakliziem ani úžasných slovenských succes story, ktoré sa aj tak menia na katastrofy, ale práve to nám potvrdzuje, že žijeme v ako-tak usporiadanom svete, aj keď na nás z médií doliehajú každodenné kataklizmy: Slovensko ohrozuje írska ekonomická kataklizma, nás všetkých kataklizma duševného poznania a poniektorých kataklizma zvaná Zemplínska Šíra.
Letný berlínsky semester bol succes story. Ten príbeh mal však v sebe čosi otupné. Náš uvravený svet poznal klebetu, intrigu, ohováranie, osočovanie, donášanie. Náš dnešný urozprávaný svet pozná len manipuláciu a spin, lebo cenu nadobudlo zdanie menom príbeh, v ktorom sa ťažké, zložité, neriešiteľné a nezrozumiteľné veci sveta melú na ľahké a zrozumiteľné. Neznesiteľná ľahkosť uvraveného bytia sa mení na ľahkú neznesiteľnosť urozprávaného príbehu.
Je tu však aj iný svet. Zložitý a neraz nezrozumiteľný. Každodenne nás zasahuje, len ho nevnímame. Jeho meno je poézia, nežná a krutá zámlka medzi urozprávaným svetom príbehov. Ako hovorí Egon Gál: „Pribehy vtláčajú svet do rámcov. Sugerujú nám, ako mu máme rozumieť, ako ho hodnotiť. Poézia nevysvetľuje, nehodnotí, je to žitý a vnímaný svet, komprimovaný do slov.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.