Hovorím mäkko o každom

Uznávaný český psychiater Cyril Höschl.

boli sme kedysi tak trošku kolegovia v Reflexe. V roku 1999 som po piatich rokoch išiel preč, zmena koncepcie a bulvarizácia sa mi nepáčili, vy pre tento časopis píšete naďalej.

Už takmer sedemnásť rokov tam mám stĺpčeky, je ich viac ako sedemsto. Aj po rokoch mi čitatelia posielajú otázky, dokonca jeden mi napísal, že si ich určite píšem sám a ja som mu na to odpovedal verejne, takže som mu dokázal, že sa mýli.

ste určite mediálne najznámejší český psychiater. Aký je to pre vás ako pre lekára a vedca pocit, byť celebritou?

Ten pocit sa časom mení. Spočiatku to prinášalo povrchné znaky, poznajú ma na verejnosti. Do istej miery mi to robilo radosť. Na druhej strane, dôležitejší ako osobný dopad je zápas o mediálny obraz psychiatrie. Začal som mať pocit, že je povinnosťou nás, lekárov, tento odbor destigmatizovať, naprávať prevažujúcu verejnú mienku od stredoveku. Psychiatria, aj keď sa o nej referuje pravdivo, je spájaná vždy s neblahými udalosťami a okolnosťami.

to je asi dané.

Áno, ale v psychiatrii je to výraznejšie ako v akomkoľvek inom lekárskom odbore. Automaticky sa ocitne vo verejnom priestore v súvislosti s istou vraždou, ale takisto je pravda, že bývalý pacient psychiatrickej liečebne predložil novelu vysokoškolského zákona, a to sa nikde v médiách neobjaví.

dá sa hovoriť o duševnom zdraví nielen v prípade jednotlivcov, ale aj v prípade spoločnosti?

Ono sa o tom tak hovorí, ale ja s tým úplne nesúhlasím. Myslím si, že pri používaní pojmov by sme sa mali držať definičného rámca. Teda choroba je záležitosťou individuálnej patológie a sociálna patológia patrí skôr do politológie či sociológie než do medicíny. Choroba je individuálny jav, týka sa jednotlivcov. Každý odbor má svoj jazyk, neslobodno to pliesť. Inak do toho vnášame zmätok. Krásnym príkladom je pomerne nezodpovedné používanie pojmu schizofrénia mimo psychiatrie. Označuje sa tým, keď má niekto dva názory na jednu vec alebo keď zmení názor.

aké slovo by ste ako psychiater použili, ak má niekto dva názory na nejaký spoločenský jav?

Buď, že si protirečí, alebo že nie je konzistentný alebo že je bezcharakterný, klamár – ale nie je schizofrenický. To rozštiepenie mysle sa týka odštiepenia jednotlivých kvalít psychiky od seba, napríklad myslenia od emócií či od motoriky. Jeden z hlavných príznakov schizofrénie je, že emočný obraz nezodpovedá myšlienkovému obsahu. Ale rozhodne nejde o to, že mám dva názory. Vo výnimočných prípadoch ide o život v dvoch realitách.

z vášho pohľadu veta, že spoločnosť je chorá nenávisťou – trebárs voči migrantom či moslimom – je nekorektná?

Nepovedal by som, že je nekorektná, skôr by som hovoril o metafore. A na metaforu má každý právo.

ako vnímate českú spoločnosť za posledný rok, keď je aj u vás kľúčová téma utečencov? V Reflexe ste nedávno písali, že po teroristických útokoch v Paríži už máte pochopenie pre xenofóbiu. Ako ste to mysleli?

Tak, že po tých útokoch už možno nejde o xenofóbiu, čo je skutočne škaredá vlastnosť, ktorá vyplýva zo strachu, z obáv a z odporu k všetkému cudziemu, a môže viesť až k rasizmu či akejkoľvek ostrakizácii menšín. Ale po Paríži sa nazdávam, že množstvo reakcií, ktoré sa objavili, nie sú xenofóbne, ale sú to oprávnené obavy.