Pozerám sa cez plece Erikovi Lososovi, ako porovnáva nahrávku dvoch rôznych mikrofónov a zíde mi na um, aká je to úľava robiť s niekým, kto miluje svoju prácu. Taká jednoduchá vec. A úplne zásadná.
Koľko vydrží človeku nadšenie? Môže až do smrti? Každá kapela, ktorá prežila vlastné nekonečné začiatky, môže rozprávať o hrôzach zo stretnutí s tzv. „ťažkými profíkmi“. Boli to „vypelichaní“ dlhoroční majstri socialistickej kultúry v kobkách štúdií bez štipky radosti z práce, ktorí si ako psi na malom teritóriu neustále dokazovali svoju nadradenosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.