Olympijské hry v Pekingu sa začínajú. Pre športovcov je to sen, tí odvážnejší hovoria o medailách. Pred rokmi mal rovnakú túžbu aj diskár Imrich Bugár. Lenže režim mu olympiádu v Los Angeles zakázal...
.idete sa pozrieť do Pekingu?
Áno, na druhú polovicu olympiády, keď bude aj atletika, a veľmi sa teším. Ako bývalý olympionik mám tú možnosť, tak som si povedal, že to využijem. Bol som takto v Sydney, aj v Aténach. Keď to rátam, tak ako športovec som bol na troch olympijských hrách a toto bude moja tretia v úlohe diváka.
.číňania tvrdia, že to budú najväčšie hry v histórii. Myslíte si to aj vy?
Určite to bude veľkolepé. Počul som od tých, ktorí sa tam boli pozrieť ešte pred otvorením, že športoviská sú naozaj supermoderné. Jediné, s čím si nevedia poradiť, je smog. Na druhej strane, v každom obrovskom meste majú s ním problém a keďže ja už športovať nebudem, tak mne neprekáža. Mňa trápi skôr to, aby na izbe fungovala klimatizácia (smiech﴿.
.keď ste ešte športovali, tak ste raz na olympiádu ísť nemohli...
Stále ma to hnevá, že som nemohol štartovať v Los Angeles. To viete, ste v najlepších rokoch, najlepší na svete a nemôžete ísť na olympijské hry. Olympijským víťazom je Danneberg. Pritom by v roku 1984 aj môj najslabší, počujete dobre, najslabší výkon stačil v Los Angeles na bronzovú medailu. Aj keby padali traktory, tak by som musel hodiť viac ako on.
.obrali vás o istú medailu...
V roku 1982 boli Majstrovstvá Európy v Aténach a ja som bol po dvoch pokusoch posledný, lebo pršalo a všetko sa mi šmýkalo. Napokon som však vyhral a bolo to moje prvé víťazstvo. O rok neskôr som zvíťazil na Majstrovstvách sveta v atetike v Helsinkách. Neviete si predstaviť, ako som sa tešil, že do tretice príde olympiáda. Na jar som ešte v Los Angeles trénoval, bolo to v čase, keď Sovieti odriekli účasť. Prišli za mnou novinári a pýtali sa ma, čo na to hovorím a ja som tvrdil, že mňa sa to netýka, lebo som Čechoslovák. O týždeň bolo jasné, že sa to týka aj mňa, a ani československí športovci na tieto olympijské hry nepôjdu. Tvrdil som, že na „rudú olympiádu“ do Moskvy neodcestujem a namiesto nej si s manželkou konečne užijem leto pri mori. Mal som z toho problémy, a napokon sa to vyriešilo tak, že na „rudú olympiádu“ som musel ísť, ale ešte predtým som išiel s manželkou aj k tomu moru. Vymysleli trojtýždňové sústredenie v Taliansku pri mori a namiesto trénera tam mohla ísť so mnou manželka. Ale nenazval by som to dovolenkou. Jazdil som po pretekoch a všade som dostal obrovské mramorové vázy. Potom som ich rozdával (smiech﴿. Neviem, kto by také ťažké vázy ťahal so sebou domov, ešte by som musel zaplatiť nadváhu.
.mramorové vázy ako trofeje teda doma nemáte, ale čo disky?
Tie mám dva. Drevený francúzsky a čierny anglický. Na preteky som vždy nosil dva disky, lebo napríklad ten drevený bol lepší do vetra. Na najväčších súťažiach, ako sú šampionáty alebo olympiáda, však musíte hádzať s takými diskmi, aké vám dajú. Vybrali nové, nalakované, ktoré sa šmýkali. Bolo to fakt hrozné. Ja som si ho pred hodom vždy naslinil, nech sa tak nešmýka. Vždy som vyberal z viacerých a rozhodol som sa pre ten, ktorý mi v danú chvíľu najlepšie sedel v ruke. Potvrdilo sa mi to aj na Majstrovstvách sveta v Helsinkách. Vzal som disk a v tom okamihu som vedel, že je dobre. Formu som mal, ešte aj ten disk mi sedel v ruke dokonale...
.aké prémie ste dostávali za víťazstvá?
Od roku 1985, keď sa začala Grand Prix, sme dostávali aj peniaze. Zobrali nám ich však na zväze, konkrétne z valút vzali 30 percent a 70 percent tej hodnoty nám dali v bonoch. Potom Tuzexy zrušili, takže už nemali žiadnu hodnotu. Z toho, čo mi zostalo, som platil trénera a iné veci. Tých peňazí nebolo až tak veľa. Ja sa nesťažujem, ku koncu kariéry sa dalo niečo ušetriť. Človek mal aspoň nejaký základ na byt alebo auto, ale že by som zabezpečil rodinu do konca života, tak to nie. Teraz si už všetci závidia peniaze a to je zle. My sme si nemali čo závidieť, lebo žiadne veľké peniaze neboli. Bolo úplne jedno, či je niekto to diskár, skokan alebo bežec. Po pretekoch sme si sadli, kto chcel, dal si pivo, ja skôr vínko. Keď som ešte chodil na preteky a vedel som, že v krajine je prohibícia, tak som si zobral fľašku vína so sebou. Večer pred pretekmi sme si s trénerom dali dva deci. Mal som to ako lieky na spanie, mohli vedľa mňa aj chrápať.
.hovorievate, že odkedy ste prestali súťažiť, disk ste v ruke nedržali. To sa dá?
Ja som disk zahodil 17. 9. 1995 a odvtedy je schovaný v skrini. Priznám sa, že niekoľkokrát, keď som bol prednášať študentom na fakulte, musel som disk zobrať, lebo som im ukazoval, ako ho správne držať. Ale inak nie. Nerobil som pred nimi žiadne otočky, lebo to už nie je pre mňa. Celú kariéru som prežil celkom v zdraví, tak si nechcem teraz ubližovať. Mohol by som si vyhodiť chrbticu alebo by mi, nedajbože, praskol nejaký sval. Keďže teraz už len sedím v kancelárii, netreba to riskovať.
.pracujete v Dukle Praha na zahraničnom oddelení. Aj tak ste sa od toho športu neodpútali...
To máte pravdu, s kolegami napríklad vybavujeme armádnym športovcom sústredenia v zahraničí. Keď som v roku 1995 končil s kariérou, dostal som ponuku robiť v skupine zahraničných športových stykov pre armádu. Odvtedy som tu. Okrem toho organizujeme rôzne podujatia alebo preteky napríklad v cyklokrose, leteckom päťboji, parašutizme alebo v orientačnom behu.
.už vám nie je ľúto za pretekmi?
Keby ste vedeli ako veľmi. Na druhej strane, keď sa pozriem do občianskeho, je mi jasné, že vek neoklamem a hneď ma to prejde. Už síce netrénujem, ale volám to, že si robím údržbu tela. Chcem, aby mi svaly, kolená, kĺby držali pohromade a som rád, že ešte dokážem bez problémov chodiť. Kým viem, že ma telo bolí z cvičenia a športovania, je dobre. Horšie to bude, keď sa ráno zobudím, niečo ma bude bolieť a ja nebudem vedieť, z čoho. Potom bude najvyšší čas navštíviť doktora.
.vraj ste s diskom začali tak, že na škole hľadali nejakého reprezentanta a učiteľ určil vás?
Hádzal som najďalej s kriketovou loptičkou. Učiteľ cez týždeň povedal, že v nedeľu sú okresné preteky a mňa prihlásil na disk a guľu. Predtým som v živote nevidel disk. On mi ho dal do ruky, povedal, takto ho zoberieš, hodíš a bude. Tak aj bolo. Prišiel som na preteky, všetci už hádzali s otočkou a ja som ich len pozoroval. Keď prišiel rad na mňa, len som sa postavil mávol rukou a z miesta som hodil 30,14. Vyhral som, a tak sa to začalo.
.čo je v tomto športe najťažšie?
Jednoznačne spojiť rýchlosť, silu a techniku. Musíte byť rýchly, aj silný a navyše je treba ovládať techniku, aby ste ten disk umiestnili správne. Ako sa hovorí, musí to „žrať“ metre. Keď ste silný a nemáte techniku alebo naopak, tak ten dvojkilový disk nehodíte ďaleko. Ale je toho viac. Dôležité je napríklad aj to, ako fúka vietor. Z fyziky nás síce neskúšali, ale museli sme si to uvedomovať. Veľmi pekne nám to tréneri vysvetľovali, ak idete vypustiť disk, urobíte to isté, ako keď chcete dať niekomu facku. Iný pohyb zasa prirovnávali k tomu, ako keď máte všade okolo seba peniaze a chcete ich zhrabnúť k sebe.
.to je pekné. Koľko ste zvykli trénovať?
Desať hodín týždenne, ešte doteraz to presne ovládam. Pondelok, utorok dvakrát. V stredu raz, vo štvrtok a piatok zase dvakrát. V sobotu raz a v nedeľu sa chodilo do kostola, takže bolo voľno. Napríklad rotácia sa výborne trénovala kosením trávy. Mal som klasickú kosu a hodinu-dve som kosil záhradu. Bol to ťažké, lebo to nebola len tráva, ale aj všelijaké buriny. Kým som pokosil celú záhradu, mal som čo robiť.
.chodili ste aj na niekoľkomesačné sústredenia, ako je to teraz?
To nie. Pravdupovediac, trojmesačné sústredenie ma vôbec neláka. Možno ešte, keby tam bola aj moja rodina, to by bolo iné. Obdivujem tých, ktorí odídu na dlhé mesiace preč a tam len trénujú. Ja som bol mesiac v Amerike a už som nevedel, čo tam mám robiť, bola to poriadna otrava. Všetko už poznáte a stále to isté dookola. Keď sme boli doma, človek si zatrénoval, potom skočil za kamarátmi alebo za rodičmi, ale čo tam..
.spomenuli ste rodičov a kamarátov. Ako často chodíte na Slovensko?
Tak štyri alebo päťkrát do roka idem pozrieť príbuzných. Aj keď je to zvláštne, že donedávna som išiel za rodičmi a musel som mať občiansky preukaz. Stále si myslím, že to rozdelenie republiky nebol dobrý ťah.
.poďme na inú tému. Riadený doping v Československu, stretli ste sa s ním?
Ja som v atletike nezažil, aby sa športovcovi vyhrážali, že ak to nezoberie, pôjde preč. To naozaj nie. Inak to bola vec každého, či odolal, alebo nie. Väčšina športovcov, ktorí to brali, boli po zranení. Pomáhali si tak v rekonvalescencii, aby boli rýchlo v poriadku.
.vám niekto ponúkol doping?
Nie. Človek vedel, že to existuje, ale na čo by mi to bolo, keď mi to išlo aj bez toho. Už vtedy sme vedeli, aké to má strašné následky. Aj vtedy náhle zomrelo pár športovcov a nikto nevedel, či v tom je, alebo nie je doping. Boli to dosť odstrašujúce prípady na to, aby som to zobral.
Autorka pracuje v Rádiu Viva
.idete sa pozrieť do Pekingu?
Áno, na druhú polovicu olympiády, keď bude aj atletika, a veľmi sa teším. Ako bývalý olympionik mám tú možnosť, tak som si povedal, že to využijem. Bol som takto v Sydney, aj v Aténach. Keď to rátam, tak ako športovec som bol na troch olympijských hrách a toto bude moja tretia v úlohe diváka.
.číňania tvrdia, že to budú najväčšie hry v histórii. Myslíte si to aj vy?
Určite to bude veľkolepé. Počul som od tých, ktorí sa tam boli pozrieť ešte pred otvorením, že športoviská sú naozaj supermoderné. Jediné, s čím si nevedia poradiť, je smog. Na druhej strane, v každom obrovskom meste majú s ním problém a keďže ja už športovať nebudem, tak mne neprekáža. Mňa trápi skôr to, aby na izbe fungovala klimatizácia (smiech﴿.
.keď ste ešte športovali, tak ste raz na olympiádu ísť nemohli...
Stále ma to hnevá, že som nemohol štartovať v Los Angeles. To viete, ste v najlepších rokoch, najlepší na svete a nemôžete ísť na olympijské hry. Olympijským víťazom je Danneberg. Pritom by v roku 1984 aj môj najslabší, počujete dobre, najslabší výkon stačil v Los Angeles na bronzovú medailu. Aj keby padali traktory, tak by som musel hodiť viac ako on.
.obrali vás o istú medailu...
V roku 1982 boli Majstrovstvá Európy v Aténach a ja som bol po dvoch pokusoch posledný, lebo pršalo a všetko sa mi šmýkalo. Napokon som však vyhral a bolo to moje prvé víťazstvo. O rok neskôr som zvíťazil na Majstrovstvách sveta v atetike v Helsinkách. Neviete si predstaviť, ako som sa tešil, že do tretice príde olympiáda. Na jar som ešte v Los Angeles trénoval, bolo to v čase, keď Sovieti odriekli účasť. Prišli za mnou novinári a pýtali sa ma, čo na to hovorím a ja som tvrdil, že mňa sa to netýka, lebo som Čechoslovák. O týždeň bolo jasné, že sa to týka aj mňa, a ani československí športovci na tieto olympijské hry nepôjdu. Tvrdil som, že na „rudú olympiádu“ do Moskvy neodcestujem a namiesto nej si s manželkou konečne užijem leto pri mori. Mal som z toho problémy, a napokon sa to vyriešilo tak, že na „rudú olympiádu“ som musel ísť, ale ešte predtým som išiel s manželkou aj k tomu moru. Vymysleli trojtýždňové sústredenie v Taliansku pri mori a namiesto trénera tam mohla ísť so mnou manželka. Ale nenazval by som to dovolenkou. Jazdil som po pretekoch a všade som dostal obrovské mramorové vázy. Potom som ich rozdával (smiech﴿. Neviem, kto by také ťažké vázy ťahal so sebou domov, ešte by som musel zaplatiť nadváhu.
.mramorové vázy ako trofeje teda doma nemáte, ale čo disky?
Tie mám dva. Drevený francúzsky a čierny anglický. Na preteky som vždy nosil dva disky, lebo napríklad ten drevený bol lepší do vetra. Na najväčších súťažiach, ako sú šampionáty alebo olympiáda, však musíte hádzať s takými diskmi, aké vám dajú. Vybrali nové, nalakované, ktoré sa šmýkali. Bolo to fakt hrozné. Ja som si ho pred hodom vždy naslinil, nech sa tak nešmýka. Vždy som vyberal z viacerých a rozhodol som sa pre ten, ktorý mi v danú chvíľu najlepšie sedel v ruke. Potvrdilo sa mi to aj na Majstrovstvách sveta v Helsinkách. Vzal som disk a v tom okamihu som vedel, že je dobre. Formu som mal, ešte aj ten disk mi sedel v ruke dokonale...
.aké prémie ste dostávali za víťazstvá?
Od roku 1985, keď sa začala Grand Prix, sme dostávali aj peniaze. Zobrali nám ich však na zväze, konkrétne z valút vzali 30 percent a 70 percent tej hodnoty nám dali v bonoch. Potom Tuzexy zrušili, takže už nemali žiadnu hodnotu. Z toho, čo mi zostalo, som platil trénera a iné veci. Tých peňazí nebolo až tak veľa. Ja sa nesťažujem, ku koncu kariéry sa dalo niečo ušetriť. Človek mal aspoň nejaký základ na byt alebo auto, ale že by som zabezpečil rodinu do konca života, tak to nie. Teraz si už všetci závidia peniaze a to je zle. My sme si nemali čo závidieť, lebo žiadne veľké peniaze neboli. Bolo úplne jedno, či je niekto to diskár, skokan alebo bežec. Po pretekoch sme si sadli, kto chcel, dal si pivo, ja skôr vínko. Keď som ešte chodil na preteky a vedel som, že v krajine je prohibícia, tak som si zobral fľašku vína so sebou. Večer pred pretekmi sme si s trénerom dali dva deci. Mal som to ako lieky na spanie, mohli vedľa mňa aj chrápať.
.hovorievate, že odkedy ste prestali súťažiť, disk ste v ruke nedržali. To sa dá?
Ja som disk zahodil 17. 9. 1995 a odvtedy je schovaný v skrini. Priznám sa, že niekoľkokrát, keď som bol prednášať študentom na fakulte, musel som disk zobrať, lebo som im ukazoval, ako ho správne držať. Ale inak nie. Nerobil som pred nimi žiadne otočky, lebo to už nie je pre mňa. Celú kariéru som prežil celkom v zdraví, tak si nechcem teraz ubližovať. Mohol by som si vyhodiť chrbticu alebo by mi, nedajbože, praskol nejaký sval. Keďže teraz už len sedím v kancelárii, netreba to riskovať.
.pracujete v Dukle Praha na zahraničnom oddelení. Aj tak ste sa od toho športu neodpútali...
To máte pravdu, s kolegami napríklad vybavujeme armádnym športovcom sústredenia v zahraničí. Keď som v roku 1995 končil s kariérou, dostal som ponuku robiť v skupine zahraničných športových stykov pre armádu. Odvtedy som tu. Okrem toho organizujeme rôzne podujatia alebo preteky napríklad v cyklokrose, leteckom päťboji, parašutizme alebo v orientačnom behu.
.už vám nie je ľúto za pretekmi?
Keby ste vedeli ako veľmi. Na druhej strane, keď sa pozriem do občianskeho, je mi jasné, že vek neoklamem a hneď ma to prejde. Už síce netrénujem, ale volám to, že si robím údržbu tela. Chcem, aby mi svaly, kolená, kĺby držali pohromade a som rád, že ešte dokážem bez problémov chodiť. Kým viem, že ma telo bolí z cvičenia a športovania, je dobre. Horšie to bude, keď sa ráno zobudím, niečo ma bude bolieť a ja nebudem vedieť, z čoho. Potom bude najvyšší čas navštíviť doktora.
.vraj ste s diskom začali tak, že na škole hľadali nejakého reprezentanta a učiteľ určil vás?
Hádzal som najďalej s kriketovou loptičkou. Učiteľ cez týždeň povedal, že v nedeľu sú okresné preteky a mňa prihlásil na disk a guľu. Predtým som v živote nevidel disk. On mi ho dal do ruky, povedal, takto ho zoberieš, hodíš a bude. Tak aj bolo. Prišiel som na preteky, všetci už hádzali s otočkou a ja som ich len pozoroval. Keď prišiel rad na mňa, len som sa postavil mávol rukou a z miesta som hodil 30,14. Vyhral som, a tak sa to začalo.
.čo je v tomto športe najťažšie?
Jednoznačne spojiť rýchlosť, silu a techniku. Musíte byť rýchly, aj silný a navyše je treba ovládať techniku, aby ste ten disk umiestnili správne. Ako sa hovorí, musí to „žrať“ metre. Keď ste silný a nemáte techniku alebo naopak, tak ten dvojkilový disk nehodíte ďaleko. Ale je toho viac. Dôležité je napríklad aj to, ako fúka vietor. Z fyziky nás síce neskúšali, ale museli sme si to uvedomovať. Veľmi pekne nám to tréneri vysvetľovali, ak idete vypustiť disk, urobíte to isté, ako keď chcete dať niekomu facku. Iný pohyb zasa prirovnávali k tomu, ako keď máte všade okolo seba peniaze a chcete ich zhrabnúť k sebe.
.to je pekné. Koľko ste zvykli trénovať?
Desať hodín týždenne, ešte doteraz to presne ovládam. Pondelok, utorok dvakrát. V stredu raz, vo štvrtok a piatok zase dvakrát. V sobotu raz a v nedeľu sa chodilo do kostola, takže bolo voľno. Napríklad rotácia sa výborne trénovala kosením trávy. Mal som klasickú kosu a hodinu-dve som kosil záhradu. Bol to ťažké, lebo to nebola len tráva, ale aj všelijaké buriny. Kým som pokosil celú záhradu, mal som čo robiť.
.chodili ste aj na niekoľkomesačné sústredenia, ako je to teraz?
To nie. Pravdupovediac, trojmesačné sústredenie ma vôbec neláka. Možno ešte, keby tam bola aj moja rodina, to by bolo iné. Obdivujem tých, ktorí odídu na dlhé mesiace preč a tam len trénujú. Ja som bol mesiac v Amerike a už som nevedel, čo tam mám robiť, bola to poriadna otrava. Všetko už poznáte a stále to isté dookola. Keď sme boli doma, človek si zatrénoval, potom skočil za kamarátmi alebo za rodičmi, ale čo tam..
.spomenuli ste rodičov a kamarátov. Ako často chodíte na Slovensko?
Tak štyri alebo päťkrát do roka idem pozrieť príbuzných. Aj keď je to zvláštne, že donedávna som išiel za rodičmi a musel som mať občiansky preukaz. Stále si myslím, že to rozdelenie republiky nebol dobrý ťah.
.poďme na inú tému. Riadený doping v Československu, stretli ste sa s ním?
Ja som v atletike nezažil, aby sa športovcovi vyhrážali, že ak to nezoberie, pôjde preč. To naozaj nie. Inak to bola vec každého, či odolal, alebo nie. Väčšina športovcov, ktorí to brali, boli po zranení. Pomáhali si tak v rekonvalescencii, aby boli rýchlo v poriadku.
.vám niekto ponúkol doping?
Nie. Človek vedel, že to existuje, ale na čo by mi to bolo, keď mi to išlo aj bez toho. Už vtedy sme vedeli, aké to má strašné následky. Aj vtedy náhle zomrelo pár športovcov a nikto nevedel, či v tom je, alebo nie je doping. Boli to dosť odstrašujúce prípady na to, aby som to zobral.
Autorka pracuje v Rádiu Viva
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.