čo som začal snívať sen o tom, že dialóg je cesta k porozumeniu závažným spoločenským problémom a hľadaniu ciest na ich riešenia. Predstavoval som si ho ako dialóg odborníkov rôznych vedných disciplín, ľudí z politiky a zainteresovanej verejnosti.
Každý z nich má svoju obľúbenú teóriu, svoje generačné, profesijné, náboženské, kultúrne a iné zakotvenie. Ak má z tejto rozmanitosti vzniknúť aspoň približne zdieľané nazeranie na to, čo nás štve a trápi, bude to fajn. A ešte lepšie by bolo, keby sa títo ľudia spolu rozprávali a počas takého rozprávania hľadali prieniky svojich pohľadov na svet. Po novembri 1989 som dúfal, že nastane boom verejného diskurzu. Škaredo som sa mýlil. Svet monolitnej totality sa na mnoho rokov rozpadol na pluralitu monolitných svetov. Jeden bol konzervatívny, druhý ľavicový, jeden kresťanský, druhý sekulárny, jeden platil pre seniorov, druhý pre mladých... A medzi nimi lietala skôr munícia ako snaha dohodnúť sa. A keďže to bol aj čas vyhrotených a často aj krvavých konfliktov s globálnym presahom, začalo sa hovoriť o konflikte kultúr a civilizácií. Konflikt kultúr a civilizácií sa zvykne interpretovať predovšetkým ako konflikt náboženstiev, čo však neznamená, že v skutočnosti nejde aj omoc a peniaze. Predpokladajme však, že ide skutočne predovšetkým o náboženstvo.
Medzi náboženstvami by si teoreticky mali byť najbližšie judaizmus a kresťanstvo, keďže majú spoločnú KNIHU. V čísle 56 (rok 2006) periodika, ktoré vydáva Společnost křesťanů a židů (http://www.krestane. zide.info/), som si prečítal esej Martina Janečka mapujúcu stav židovsko-kresťansko- islamského dialógu. Konštatuje, že „Mnozí křesťané a muslimové si asi myslí, že nejlepší zárukou míru a spravedlnosti bude, když všichni přestoupí na jejich vyznání…“ A keď už dialóg, tak predovšetkým v záujme obchodu, ktorý predpokladá globálny trh. Ale, ako tvrdí autor: „Motivace židů k mezináboženskému dialogu je zásadně odlišná. Jim jde především o přežití,“ čo je prirodzený dôsledok historickej pamäti – útlaku, pogromov, diskriminácie, holokaustu. Napokon, na dialóg nestačí jeden. Napríklad povinnosť viesť džihád (svätú vojnu) je striktne stanovená Koránom, zatiaľ čo úcta k ľudskému životu, aj k životu „inoverca“, je zase spoločná biblickej tradícii.
V závere svojho článku cituje Martin Janeček z prejavu Benjamina Netanjahua na kongrese kresťanských sionistov: „Vy nejste naši nejlepší přátelé. Vy jste naši jediní přátelé!“ Martin Janeček tu trochu rezignoval na skutočnú pestrosť existujúcich kultúr (a náboženstiev), napríklad na čoraz populárnejší budhizmus a hinduizmus, alebo na čoraz mocnejší (post)konfucianizmus. Myslí si totiž, že „tam, kde nikomu nejde o přežití jeho vlastní identity, či dokonce o pouhé fyzické přežití… tak není problém“.
Áno, tu je jadro Janečkovej eseje. Dôležitá je motivácia. Komu ide o obyčajné prežitie, komu o udržanie sfér vplyvu a komu o ich rozširovanie?
A kde je rozširovanie sfér vplyvu spojené s násilím a náboženskou indoktrináciou? Hovorcovia intelektuálnych elít na strane kresťanstva a islamu argumentujú napríklad „silnou svázaností s izraelsko-palestinským politickým konfliktem, který brání rozvíjet plněji dialog s muslimy“. Ako keby práve tu bol zakopaný problém ako „z nevlídného světa, který je spíše bojištěm nebo tržištěm, učinit obývatelný svět.“ Možno aj pre taký spôsob argumentácie používam radšej spojenie rozjímavé ako intelektuálne elity. Praktická implementácia vízií intelektuálnych elít totiž vedie pričasto k hororom.
O žiadnej civilizácii či kultúre sa nedá povedať: Táto je univerzálne správna a dobrá. Tolerantné spolužitie veľkých kultúr (náboženstiev) má dvojakú šancu.
Prvá predpokladá vzájomnú inšpiráciu (Východu a Západu, budhizmu, judaizmu, kresťanstva...). To je šanca asi pre 5 % rozjímavých elít.
Druhá šanca je motivovaná strachom o život a prežitie. Táto šanca by sa mohla vzťahovať asi ma deväťdesiat percent globálnej populácie. Ostatných 5 % sú fanatici. Ľudia natoľko presvedčení o svojej jedinej a výlučnej pravde, že pre ňu budú ochotní zabíjať, umierať a ničiť. Globálny dialóg medzi náboženstvami je číra ilúzia. To už skôr akási tolerantná nezhoda v mene všeobecne výhodného nenásilia. Na čelo v tomto úsilí by sa mali postaviť rozjímavé elity, a nie fanatici.
.fedor Gál
Každý z nich má svoju obľúbenú teóriu, svoje generačné, profesijné, náboženské, kultúrne a iné zakotvenie. Ak má z tejto rozmanitosti vzniknúť aspoň približne zdieľané nazeranie na to, čo nás štve a trápi, bude to fajn. A ešte lepšie by bolo, keby sa títo ľudia spolu rozprávali a počas takého rozprávania hľadali prieniky svojich pohľadov na svet. Po novembri 1989 som dúfal, že nastane boom verejného diskurzu. Škaredo som sa mýlil. Svet monolitnej totality sa na mnoho rokov rozpadol na pluralitu monolitných svetov. Jeden bol konzervatívny, druhý ľavicový, jeden kresťanský, druhý sekulárny, jeden platil pre seniorov, druhý pre mladých... A medzi nimi lietala skôr munícia ako snaha dohodnúť sa. A keďže to bol aj čas vyhrotených a často aj krvavých konfliktov s globálnym presahom, začalo sa hovoriť o konflikte kultúr a civilizácií. Konflikt kultúr a civilizácií sa zvykne interpretovať predovšetkým ako konflikt náboženstiev, čo však neznamená, že v skutočnosti nejde aj omoc a peniaze. Predpokladajme však, že ide skutočne predovšetkým o náboženstvo.
Medzi náboženstvami by si teoreticky mali byť najbližšie judaizmus a kresťanstvo, keďže majú spoločnú KNIHU. V čísle 56 (rok 2006) periodika, ktoré vydáva Společnost křesťanů a židů (http://www.krestane. zide.info/), som si prečítal esej Martina Janečka mapujúcu stav židovsko-kresťansko- islamského dialógu. Konštatuje, že „Mnozí křesťané a muslimové si asi myslí, že nejlepší zárukou míru a spravedlnosti bude, když všichni přestoupí na jejich vyznání…“ A keď už dialóg, tak predovšetkým v záujme obchodu, ktorý predpokladá globálny trh. Ale, ako tvrdí autor: „Motivace židů k mezináboženskému dialogu je zásadně odlišná. Jim jde především o přežití,“ čo je prirodzený dôsledok historickej pamäti – útlaku, pogromov, diskriminácie, holokaustu. Napokon, na dialóg nestačí jeden. Napríklad povinnosť viesť džihád (svätú vojnu) je striktne stanovená Koránom, zatiaľ čo úcta k ľudskému životu, aj k životu „inoverca“, je zase spoločná biblickej tradícii.
V závere svojho článku cituje Martin Janeček z prejavu Benjamina Netanjahua na kongrese kresťanských sionistov: „Vy nejste naši nejlepší přátelé. Vy jste naši jediní přátelé!“ Martin Janeček tu trochu rezignoval na skutočnú pestrosť existujúcich kultúr (a náboženstiev), napríklad na čoraz populárnejší budhizmus a hinduizmus, alebo na čoraz mocnejší (post)konfucianizmus. Myslí si totiž, že „tam, kde nikomu nejde o přežití jeho vlastní identity, či dokonce o pouhé fyzické přežití… tak není problém“.
Áno, tu je jadro Janečkovej eseje. Dôležitá je motivácia. Komu ide o obyčajné prežitie, komu o udržanie sfér vplyvu a komu o ich rozširovanie?
A kde je rozširovanie sfér vplyvu spojené s násilím a náboženskou indoktrináciou? Hovorcovia intelektuálnych elít na strane kresťanstva a islamu argumentujú napríklad „silnou svázaností s izraelsko-palestinským politickým konfliktem, který brání rozvíjet plněji dialog s muslimy“. Ako keby práve tu bol zakopaný problém ako „z nevlídného světa, který je spíše bojištěm nebo tržištěm, učinit obývatelný svět.“ Možno aj pre taký spôsob argumentácie používam radšej spojenie rozjímavé ako intelektuálne elity. Praktická implementácia vízií intelektuálnych elít totiž vedie pričasto k hororom.
O žiadnej civilizácii či kultúre sa nedá povedať: Táto je univerzálne správna a dobrá. Tolerantné spolužitie veľkých kultúr (náboženstiev) má dvojakú šancu.
Prvá predpokladá vzájomnú inšpiráciu (Východu a Západu, budhizmu, judaizmu, kresťanstva...). To je šanca asi pre 5 % rozjímavých elít.
Druhá šanca je motivovaná strachom o život a prežitie. Táto šanca by sa mohla vzťahovať asi ma deväťdesiat percent globálnej populácie. Ostatných 5 % sú fanatici. Ľudia natoľko presvedčení o svojej jedinej a výlučnej pravde, že pre ňu budú ochotní zabíjať, umierať a ničiť. Globálny dialóg medzi náboženstvami je číra ilúzia. To už skôr akási tolerantná nezhoda v mene všeobecne výhodného nenásilia. Na čelo v tomto úsilí by sa mali postaviť rozjímavé elity, a nie fanatici.
.fedor Gál
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.