Ustanovenie Cenovej rady, ktorá v zložení šesť ministrov a predseda Fico má vykonávať akýsi vrcholný dohľad nad „neodôvodneným zdražovaním“ pri príchode eura, je nová a opäť vyššia forma boja s triednym nepriateľom, čo ako červená (doslova!) niť lemuje dva roky tejto garnitúry.
Produkt tohto „poradného orgánu“ bude aj tzv. čierna listina, čo už jemne pripomína kampane proti kulakom a „keťasom“ v „zlatých päťdesiatych“. Nie je to síce ešte to isté, ale spoločný ideový základ — označkovanie, vylúčenie protištátnych živlov — vidí aj slepý.
Ohlasovaná novela zákona o cenách, o ktorej je reč, by mala aj „posilniť právo kontrolných orgánov a dať možnosť vstúpiť do cenových kalkulácií“ (Ľubomír Jahnátek). Tu sa vkráda do hlavy, pre zmenu, „Federální úřad pro ceny“, ktorý, teda tí postarší, máme ešte v pamäti. Aj jeho smutné efekty, keď umelé ceny, nemajúce nič spoločné s reálnymi výrobnými nákladmi, viedli k nedostatkovej ekonomike, v ktorej raz zmizlo z obchodov maslo, inokedy toaletný papier a chudobní sme boli všetci. Predstava, „aby podnikateľské subjekty nezneužívali situáciu (akože euro) na neodôvodnené zvyšovanie cien“, je typicky reálnosocialistická recidíva. Čo, samozrejme, neznamená, že monitorovanie udaní spotrebiteľských úderiek (tu sa vtiera spomienka na PS VB — pomocná sila Verejnej bezpečnosti) a pranierovanie „špekulantov“ na čiernej listine nemá i jeden modernejší leitmotív. Marketingový, samozrejme.
Polemizovať v racionálnej rovine s týmto novým kladivom na kapitalistické čarodejnice predpokladá, že berieme Fica a jeho vládu vážne v tom zmysle, že sú partneri do rozumnej diskusie. To teda nie. Je tam intelektuálny deficit, ktorého korene sú v školách, čo vychodili. Ani námietka, že aj v Slovinsku, na Malte a Cypre sa prijímali všelijaké opatrenia, sa nechytá. Ak totiž do klinického obrazu dosadíme ešte trestnú novelu s paragrafom „špekulatívneho zdražovania“, čo sa tiež chystá, a možnosť regulovať (údajne v „krajnom prípade“), tak bláznenie Smer-SNS-HZDS je bez konkurencie. Vysvetľovať, že na celkovej miere inflácie v súvislosti s prijatím eura je podiel tzv. špekulácií (čo to je?) zanedbateľný, a že je to marginálny efekt, lebo dlhodobo si trh aj tak presadí svoje, je možné len ľuďom, ktorí mentálne neuviazli v minulom režime. Takisto je zbytočná námaha opakovať, že aj keby obchodník či celý sektor demonštratívne zvýšil k 1. januáru či predtým, či potom ceny, je to jeho sväté právo. Ak nájde zákazníkov, čo budú u neho kupovať, tak prečo nie? A svätým právom zákazníkov je takú či onakú cenu neakceptovať, ísť o dom ďalej či nekupovať ten-ktorý tovar. Až dovtedy, kým „špekulant“ neskrachuje....
To, čo sa snaží Fico kamuflovať, a preto o tom treba hovoriť hlasno a ustavične, je, že inflácia, ktorá autenticky pochádza z eura a len z eura, príde. Nie v tom období, na ktoré pripravuje svoj kontrolný blázinec, ale (vďaka dobrému výmennému kurzu, ktorý predbieha prirodzený vývoj) o čosi neskôr. A za túto infláciu, ktorá bude dlhodobo a vysoko nad priemerom eurozóny, ponesie najvyššiu politickú zodpovednosť — Robert Fico a jeho vláda. A to preto, lebo oni rozhodli o rýchlom prijatí eura v krajine, ktorej cenová a mzdová hladina je stále priepastne vzdialená priemeru únie. Teda vôbec najvzdialenejšia zo všetkých krajín, kde sa eurom už platí, pričom tým, že sa vzdali koruny, zlikvidovali tzv. kurzový kanál konvergencie, ktorý spríjemňoval približovanie. Kto neverí, nech si spočíta, koľko by dnes platil za benzín či elektrinu, keby sa koruna „priviazala“ k euru napríklad v roku 2001.
Produkt tohto „poradného orgánu“ bude aj tzv. čierna listina, čo už jemne pripomína kampane proti kulakom a „keťasom“ v „zlatých päťdesiatych“. Nie je to síce ešte to isté, ale spoločný ideový základ — označkovanie, vylúčenie protištátnych živlov — vidí aj slepý.
Ohlasovaná novela zákona o cenách, o ktorej je reč, by mala aj „posilniť právo kontrolných orgánov a dať možnosť vstúpiť do cenových kalkulácií“ (Ľubomír Jahnátek). Tu sa vkráda do hlavy, pre zmenu, „Federální úřad pro ceny“, ktorý, teda tí postarší, máme ešte v pamäti. Aj jeho smutné efekty, keď umelé ceny, nemajúce nič spoločné s reálnymi výrobnými nákladmi, viedli k nedostatkovej ekonomike, v ktorej raz zmizlo z obchodov maslo, inokedy toaletný papier a chudobní sme boli všetci. Predstava, „aby podnikateľské subjekty nezneužívali situáciu (akože euro) na neodôvodnené zvyšovanie cien“, je typicky reálnosocialistická recidíva. Čo, samozrejme, neznamená, že monitorovanie udaní spotrebiteľských úderiek (tu sa vtiera spomienka na PS VB — pomocná sila Verejnej bezpečnosti) a pranierovanie „špekulantov“ na čiernej listine nemá i jeden modernejší leitmotív. Marketingový, samozrejme.
Polemizovať v racionálnej rovine s týmto novým kladivom na kapitalistické čarodejnice predpokladá, že berieme Fica a jeho vládu vážne v tom zmysle, že sú partneri do rozumnej diskusie. To teda nie. Je tam intelektuálny deficit, ktorého korene sú v školách, čo vychodili. Ani námietka, že aj v Slovinsku, na Malte a Cypre sa prijímali všelijaké opatrenia, sa nechytá. Ak totiž do klinického obrazu dosadíme ešte trestnú novelu s paragrafom „špekulatívneho zdražovania“, čo sa tiež chystá, a možnosť regulovať (údajne v „krajnom prípade“), tak bláznenie Smer-SNS-HZDS je bez konkurencie. Vysvetľovať, že na celkovej miere inflácie v súvislosti s prijatím eura je podiel tzv. špekulácií (čo to je?) zanedbateľný, a že je to marginálny efekt, lebo dlhodobo si trh aj tak presadí svoje, je možné len ľuďom, ktorí mentálne neuviazli v minulom režime. Takisto je zbytočná námaha opakovať, že aj keby obchodník či celý sektor demonštratívne zvýšil k 1. januáru či predtým, či potom ceny, je to jeho sväté právo. Ak nájde zákazníkov, čo budú u neho kupovať, tak prečo nie? A svätým právom zákazníkov je takú či onakú cenu neakceptovať, ísť o dom ďalej či nekupovať ten-ktorý tovar. Až dovtedy, kým „špekulant“ neskrachuje....
To, čo sa snaží Fico kamuflovať, a preto o tom treba hovoriť hlasno a ustavične, je, že inflácia, ktorá autenticky pochádza z eura a len z eura, príde. Nie v tom období, na ktoré pripravuje svoj kontrolný blázinec, ale (vďaka dobrému výmennému kurzu, ktorý predbieha prirodzený vývoj) o čosi neskôr. A za túto infláciu, ktorá bude dlhodobo a vysoko nad priemerom eurozóny, ponesie najvyššiu politickú zodpovednosť — Robert Fico a jeho vláda. A to preto, lebo oni rozhodli o rýchlom prijatí eura v krajine, ktorej cenová a mzdová hladina je stále priepastne vzdialená priemeru únie. Teda vôbec najvzdialenejšia zo všetkých krajín, kde sa eurom už platí, pričom tým, že sa vzdali koruny, zlikvidovali tzv. kurzový kanál konvergencie, ktorý spríjemňoval približovanie. Kto neverí, nech si spočíta, koľko by dnes platil za benzín či elektrinu, keby sa koruna „priviazala“ k euru napríklad v roku 2001.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.