Ehud Olmert bude izraelským premiérom pravdepodobne už len pár týždňov. Po tom, čo minulý týždeň oznámil plánovanú rezignáciu, by sme mali hovoriť skôr o istote, Olmertov politický príbeh je však príbehom plným nepravdepodobností.
Premiérom sa stal sledom nečakaných udalostí, od rozpadu pravicového Likudu a vytvorenia centristickej strany Kadima až po mozgovú porážku zakladateľa Kadimy Ariela Šarona. Aj jeho zotrvanie na premiérskom kresle po nevydarenej vojne proti Hizballáhu v Libanone bolo nepravdepodobné – Izrael nie je zvyknutý na nezvládnuté vojenské akcie. Teraz dostihla Olmerta častá choroba izraelských politikov – obvinenie z korupcie. Premiérova ohlásená rezignácia však kladie pred Izrael viac otázok ako odpovedí.
Prvou z nich je otázka nástupníctva vo vedení strany, a teda pravdepodobne aj premiéra. Šance majú dvaja kľúčoví predstavitelia vlády, ministerka zahraničia Cipi Livniová alebo minister dopravy Šaul Mofaz. Víťazstvo jedného alebo druhého v septembrových straníckych voľbách však ešte neznamená, že sa im podarí vytvoriť stabilnú koaličnú vládu. V tom prípade môže Olmert zostať na poste premiéra do predčasných volieb, ktoré by boli zrejme začiatkom budúceho roka.
Práve vidina predčasných volieb je hlavným tmelom dnešnej vlády. Favoritom v nich je totiž Olmertov niekdajší spolustraník Benjamin Netanjahu a jeho Likud. S Netanjahuom by v Izraeli nastúpila tvrdšia politika voči Palestínčanom a Blízkemu východu vôbec. Zatiaľ čo Olmert v tichosti necháva izraelské letectvo cvičiť útok na iránske jadrové zariadenia, Netanjahu otvorene hovorí o Iráne ako o novodobom nacistickom Nemecku. Likud takisto s podozrením hľadí na nepriame mierové rokovania so Sýriou, sprostredkované Tureckom. Zatiaľ čo Olmert a Kadima vidia ako podmienku prežitia demokratického Izraelu dohodu s Palestínčanmi a ostatnými susedmi, Netanjahu a Likud vidia ako prvoradú bezpečnosť, pričom dohody sa odkladajú na neurčito. Nerozhodnosť izraelskej verejnej mienky a občasné príklony na jednu či druhú stranu sú odrazom ťažkého rozhodovania medzi oboma prístupmi.
Svoju rezignáciu spolu s Olmertom medzitým oznámil aj Joram Turbowicz, premiérov najbližší spolupracovník a jeho hlavný vyjednávač na nepriamych rokovaniach so Sýriou. Sýrski vyjednávači už dali najavo svoje obavy o rokovania po skončení Olmertovej vlády. A tak zatiaľ čo Olmert vo svojej rezignačnej reči vyjadril hrdosť, že je občanom krajiny, kde aj premiér môže byť vyšetrovaný ako každý iný občan, politici susedných arabských štátov si môžu iba povzdychnúť nad nuansami a ťažkosťami, ktorým sa dobrovoľne vystavujú demokratické vlády sveta. Viacero izraelských politikov však bolo v minulosti vyšetrovaných, aby sa neskôr vrátili bez straty politických bodov, a tak ešte nemusí byť ani po Olmertovej politickej kariére. So všetkým treba rátať iba pravdepodobne.
Premiérom sa stal sledom nečakaných udalostí, od rozpadu pravicového Likudu a vytvorenia centristickej strany Kadima až po mozgovú porážku zakladateľa Kadimy Ariela Šarona. Aj jeho zotrvanie na premiérskom kresle po nevydarenej vojne proti Hizballáhu v Libanone bolo nepravdepodobné – Izrael nie je zvyknutý na nezvládnuté vojenské akcie. Teraz dostihla Olmerta častá choroba izraelských politikov – obvinenie z korupcie. Premiérova ohlásená rezignácia však kladie pred Izrael viac otázok ako odpovedí.
Prvou z nich je otázka nástupníctva vo vedení strany, a teda pravdepodobne aj premiéra. Šance majú dvaja kľúčoví predstavitelia vlády, ministerka zahraničia Cipi Livniová alebo minister dopravy Šaul Mofaz. Víťazstvo jedného alebo druhého v septembrových straníckych voľbách však ešte neznamená, že sa im podarí vytvoriť stabilnú koaličnú vládu. V tom prípade môže Olmert zostať na poste premiéra do predčasných volieb, ktoré by boli zrejme začiatkom budúceho roka.
Práve vidina predčasných volieb je hlavným tmelom dnešnej vlády. Favoritom v nich je totiž Olmertov niekdajší spolustraník Benjamin Netanjahu a jeho Likud. S Netanjahuom by v Izraeli nastúpila tvrdšia politika voči Palestínčanom a Blízkemu východu vôbec. Zatiaľ čo Olmert v tichosti necháva izraelské letectvo cvičiť útok na iránske jadrové zariadenia, Netanjahu otvorene hovorí o Iráne ako o novodobom nacistickom Nemecku. Likud takisto s podozrením hľadí na nepriame mierové rokovania so Sýriou, sprostredkované Tureckom. Zatiaľ čo Olmert a Kadima vidia ako podmienku prežitia demokratického Izraelu dohodu s Palestínčanmi a ostatnými susedmi, Netanjahu a Likud vidia ako prvoradú bezpečnosť, pričom dohody sa odkladajú na neurčito. Nerozhodnosť izraelskej verejnej mienky a občasné príklony na jednu či druhú stranu sú odrazom ťažkého rozhodovania medzi oboma prístupmi.
Svoju rezignáciu spolu s Olmertom medzitým oznámil aj Joram Turbowicz, premiérov najbližší spolupracovník a jeho hlavný vyjednávač na nepriamych rokovaniach so Sýriou. Sýrski vyjednávači už dali najavo svoje obavy o rokovania po skončení Olmertovej vlády. A tak zatiaľ čo Olmert vo svojej rezignačnej reči vyjadril hrdosť, že je občanom krajiny, kde aj premiér môže byť vyšetrovaný ako každý iný občan, politici susedných arabských štátov si môžu iba povzdychnúť nad nuansami a ťažkosťami, ktorým sa dobrovoľne vystavujú demokratické vlády sveta. Viacero izraelských politikov však bolo v minulosti vyšetrovaných, aby sa neskôr vrátili bez straty politických bodov, a tak ešte nemusí byť ani po Olmertovej politickej kariére. So všetkým treba rátať iba pravdepodobne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.