Šli sme k moru. Skoro dvadsaťštyri hodín. Na mape som to radšej nemeral, ale náš priamy vlak Praha-Split sa podobal skôr vidieckemu slimákovi než medzinárodnému rýchliku, ktorým si navyše České dráhy tak trochu opravujú povesť. Teda na prvý pohľad to vyzerá, že by chceli.
Ale to by vo vlaku nesmeli byť otlčené vagóny, ktoré majú do Eurocity tak ďaleko ako Škoda 120 k poslednému modelu Superbu. Nasadiť do vlaku k Jadranskému moru, teda k moru južnému, v tých najhorúcejších mesiacoch vozne bez klimatizácie, je potom zločin. O tom, že na takej dlhej ceste by nemal chýbať reštauračný vozeň – ale chýbal –, ani nehovoriac.
Po dni strávenom pomalou jazdou a zastávkami na neuveriteľných miestach západného Maďarska, kadiaľ sme bohvie prečo kľučkovali k chorvátskym hraniciam, padla na krajinu noc a na nás spánok. Cesta z chorvátskeho pohraničného mestečka Koprivnica cez Záhreb do Splitu zabrala skoro celých deväť hodín. Prebudili sme sa nadránom niekde pri Knine, kam náš vlak ťahala cez krásne hory dýchavičná mašinka. O šiestej ráno sme sa vyknísali z vlaku na nábrežie v Splite a bolo nám jasné, že zo strednej Európy sme dorazili do celkom iného sveta jadranskej Dalmácie, ktorá mentálne vždy patrila väčšmi než k Záhrebu, Viedni či Budapešti k Taliansku na druhej strane Jadranského mora.
Už medzi tou šiestou a siedmou bolo otvorené množstvo kaviarní, kde pod pojmom espresso jednoznačne chápu tú maličkú kávu so smrtiacou koncentráciou kofeínu. Pracovať sa tu začína skoro, lebo napoludnie prichádza siesta a zatvára sa v nedohľadne. Proste Taliansko. Celý Split, teda to, čím bol ešte pred 150 rokmi, sú, napokon, zvyšky obrovského Diokleciánovho paláca z 3. storočia, najväčšej rímskej stavby, ktorá sa zachovala až do dnešných dní. Niekedy od 5. či 6. storočia však v paláci pre jedného cisára bývalo celé mesto s mnohými tisíckami mešťanov. Do roku 1945 tvorili väčšinu obyvateľov Splitu Taliani – tí však boli vyhnaní podobne ako Nemci z českých Sudet. Dodnes tu medzi rímskymi stĺpmi, ku ktorým sa v stredoveku priraďovali benátske levy, Taliani chýbajú. Vracajú sa sem už len ako turisti. Napokon, tak ako sudetskí Nemci do Čiech. Aspoň tak.
Ale to by vo vlaku nesmeli byť otlčené vagóny, ktoré majú do Eurocity tak ďaleko ako Škoda 120 k poslednému modelu Superbu. Nasadiť do vlaku k Jadranskému moru, teda k moru južnému, v tých najhorúcejších mesiacoch vozne bez klimatizácie, je potom zločin. O tom, že na takej dlhej ceste by nemal chýbať reštauračný vozeň – ale chýbal –, ani nehovoriac.
Po dni strávenom pomalou jazdou a zastávkami na neuveriteľných miestach západného Maďarska, kadiaľ sme bohvie prečo kľučkovali k chorvátskym hraniciam, padla na krajinu noc a na nás spánok. Cesta z chorvátskeho pohraničného mestečka Koprivnica cez Záhreb do Splitu zabrala skoro celých deväť hodín. Prebudili sme sa nadránom niekde pri Knine, kam náš vlak ťahala cez krásne hory dýchavičná mašinka. O šiestej ráno sme sa vyknísali z vlaku na nábrežie v Splite a bolo nám jasné, že zo strednej Európy sme dorazili do celkom iného sveta jadranskej Dalmácie, ktorá mentálne vždy patrila väčšmi než k Záhrebu, Viedni či Budapešti k Taliansku na druhej strane Jadranského mora.
Už medzi tou šiestou a siedmou bolo otvorené množstvo kaviarní, kde pod pojmom espresso jednoznačne chápu tú maličkú kávu so smrtiacou koncentráciou kofeínu. Pracovať sa tu začína skoro, lebo napoludnie prichádza siesta a zatvára sa v nedohľadne. Proste Taliansko. Celý Split, teda to, čím bol ešte pred 150 rokmi, sú, napokon, zvyšky obrovského Diokleciánovho paláca z 3. storočia, najväčšej rímskej stavby, ktorá sa zachovala až do dnešných dní. Niekedy od 5. či 6. storočia však v paláci pre jedného cisára bývalo celé mesto s mnohými tisíckami mešťanov. Do roku 1945 tvorili väčšinu obyvateľov Splitu Taliani – tí však boli vyhnaní podobne ako Nemci z českých Sudet. Dodnes tu medzi rímskymi stĺpmi, ku ktorým sa v stredoveku priraďovali benátske levy, Taliani chýbajú. Vracajú sa sem už len ako turisti. Napokon, tak ako sudetskí Nemci do Čiech. Aspoň tak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.