Moderná slovenská architektúra, to nie sú len paneláky, obchodné centrá a opulentné vily zbohatlíkov. Za posledných 100 rokov tu vzniklo viacero pozoruhodných stavieb. V najbližších týždňoch vám predstavíme osem medzníkov modernej slovenskej architektúry.
Vybrali ich a písať o nich budú architekti Matúš Vallo a Matúš Dulla a historička architektúry Henrieta Moravčíková.
Na okraji kúpeľného parku v Trenčianskych Tepliciach stojí opustená budova. Napriek tomu, že je to národná kultúrna pamiatka, opadáva z nej omietka, zábradlia hrdzavejú a za špinavými oknami vidieť vyschnuté fikusy.
Je to pritom pýcha česko-slovenskej modernej architektúry: bývalý kúpeľný dom pražskej Nemocenskej poisťovne súkromných úradníkov a zriadencov z roku 1933, dnes známy ako sanatórium Machnáč.
Pripomína opustenú loď: zaoblené rohy, terasy ako paluby, balkóny ako lodné mostíky. To všetko boli symboly modernej funkcionalistickej architektúry. Vtedajší architekti obdivovali autá, lietadlá a zaoceánske lode. „Reč týchto foriem je jasná, moderne cítiacemu človeku zrozumiteľná a blízka tak, ako je mu bližšie cestovanie v modernom transatlantickom parníku než na galejnej lodi,“ napísal autor Machnáča, architekt Jaromír Krejcar (1895 – 1949). Machnáč spolu s česko-slovenským pavilónom na parížskej Svetovej výstave v roku 1937 sú jeho najlepšie diela. Pavilón na brehu Seiny už dávno zbúrali; stojí len ošarpaná trenčianskoteplická budova.
„Machnáč dnes môže byť zaradený iba v najnižšej hotelovej kategórii. Pre nás je lacnejšie ho odstaviť, v zime temperovať a čerpať vodu zo suterénu, ako ho prevádzkovať,“ hovorí o dnešnom stave dlhoročná vedúca Machnáča Mária Chudáčková.
Objekt vznikol v čase, keď kúpele fungovali iba v lete. V lete sem chodieval aj Karel Čapek za svojím otcom, kúpeľným leká
rom. Trenčianske Teplice boli akýmsi českým letným bytom, a stali sa aj miestom, kde postavili dva skvosty modernej českej architektúry: Machnáč a kúpalisko Zelená žaba.
Proti moderne sa zvykne namietať, že je chladná a neosobná. Aj tu však môžeme rozlíšiť kvalitu od priemeru. Profesor Martin Kusý, prvý historiograf slovenskej moderny, napísal, že Machnáč je podstatne iný ako veľké sanatóriá tých čias. Nemá nič z chladu sliačskej kúpeľnej budovy alebo sanatória vo Vyšných Hágoch.
Prečo to tak bolo? Moderné hnutie nebolo iba mechanickým odrazom pravdy alebo techniky. Teoretik českej avantgardy Karel Teige napísal o Jaromírovi Krejcarovi knihu, v ktorej vykladá jeho dielo ako obraz modernej, sociálne zameranej doby. Sanató-
rium malo byť predobrazom komunistického kolektívneho bytového domu. Dnes sa už môžeme iba pousmiať nad Teigeho dogmatickými argumentmi. Keď sa Le Corbusier dozvedel, že aj jeho Teige kritizuje za formalizmus, napísal mu odpoveď nazvanú Obrana architektúry, kde si ako slobodný umelec vyhradil právo hľadať svoju cestu nesputnaný ideológiami.
Slobodným umelcom s nevšedným talentom bol aj Jaromír Krejcar. Žil na vysokej nohe s bývalou snúbenicou Franza Kafku, vozieval sa taxíkom z Prahy do Trenčianskych Teplíc a tak nečudo, že sa dostal do dlhov. Roku 1934 odišiel pracovať do Sovietskeho zväzu. Po dvoch rokoch sa však vrátil a jeho ľavicový obdiv vychladol. Jeho spolupracovník Antonín Tenzer k tomu dodal: „Vďaka nemu sa potom dali vyvrátiť všetky tie propagačné povesti o sovietskej skutočnosti, ako ich opisoval Július Fučík a ďalší.“ Architekt Krejcar roku 1948 znovu opustil Československo a o rok neskôr zomrel v Británii.
Jeho korunné dielo však v zostalo na svojom mieste. Profesor ČVUT Petr Urlich, ktorý sa podieľal na koncepcii obnovy pražskej Müllerovej vily od slávneho Adolfa Loosa, hovorí: „Pri obnove podobných pamiatok je veľmi dôležité porozumenie všetkých zainteresovaných. Moderna nie je tak celkom považovaná za plnohodnotnú pamiatku a bez porozumenia a spolupráce hrozí, že sa jej cenné hodnoty stratia.“ Architekt Ľubomír Mrňa, ktorý sa angažuje v záchrane piešťanských moderných diel, tvrdí, že by stačilo dodržiavať pamiatkový zákon: „Ten totiž ukladá vlastníkovi primerane sa o pamiatku starať.“
Akciová spoločnosť Liečebné kúpele, ktorej Machnáč patrí, sa dostala do sporu s ochrancami pamiatok, ktorí nástoja na tom, aby sa zachoval pôvodný asketický charakter objektu. Majitelia však chcú pozdvihnúť zariadenie do vyššej kategórie a zariadiť izby luxusnejšie. Konflikt sa nepodarilo vyriešiť a vlajková loď modernej česko-slovenskej architektúry stojí opustená a chátra.
Vybrali ich a písať o nich budú architekti Matúš Vallo a Matúš Dulla a historička architektúry Henrieta Moravčíková.
Na okraji kúpeľného parku v Trenčianskych Tepliciach stojí opustená budova. Napriek tomu, že je to národná kultúrna pamiatka, opadáva z nej omietka, zábradlia hrdzavejú a za špinavými oknami vidieť vyschnuté fikusy.
Je to pritom pýcha česko-slovenskej modernej architektúry: bývalý kúpeľný dom pražskej Nemocenskej poisťovne súkromných úradníkov a zriadencov z roku 1933, dnes známy ako sanatórium Machnáč.
Pripomína opustenú loď: zaoblené rohy, terasy ako paluby, balkóny ako lodné mostíky. To všetko boli symboly modernej funkcionalistickej architektúry. Vtedajší architekti obdivovali autá, lietadlá a zaoceánske lode. „Reč týchto foriem je jasná, moderne cítiacemu človeku zrozumiteľná a blízka tak, ako je mu bližšie cestovanie v modernom transatlantickom parníku než na galejnej lodi,“ napísal autor Machnáča, architekt Jaromír Krejcar (1895 – 1949). Machnáč spolu s česko-slovenským pavilónom na parížskej Svetovej výstave v roku 1937 sú jeho najlepšie diela. Pavilón na brehu Seiny už dávno zbúrali; stojí len ošarpaná trenčianskoteplická budova.
„Machnáč dnes môže byť zaradený iba v najnižšej hotelovej kategórii. Pre nás je lacnejšie ho odstaviť, v zime temperovať a čerpať vodu zo suterénu, ako ho prevádzkovať,“ hovorí o dnešnom stave dlhoročná vedúca Machnáča Mária Chudáčková.
Objekt vznikol v čase, keď kúpele fungovali iba v lete. V lete sem chodieval aj Karel Čapek za svojím otcom, kúpeľným leká
rom. Trenčianske Teplice boli akýmsi českým letným bytom, a stali sa aj miestom, kde postavili dva skvosty modernej českej architektúry: Machnáč a kúpalisko Zelená žaba.
Proti moderne sa zvykne namietať, že je chladná a neosobná. Aj tu však môžeme rozlíšiť kvalitu od priemeru. Profesor Martin Kusý, prvý historiograf slovenskej moderny, napísal, že Machnáč je podstatne iný ako veľké sanatóriá tých čias. Nemá nič z chladu sliačskej kúpeľnej budovy alebo sanatória vo Vyšných Hágoch.
Prečo to tak bolo? Moderné hnutie nebolo iba mechanickým odrazom pravdy alebo techniky. Teoretik českej avantgardy Karel Teige napísal o Jaromírovi Krejcarovi knihu, v ktorej vykladá jeho dielo ako obraz modernej, sociálne zameranej doby. Sanató-
rium malo byť predobrazom komunistického kolektívneho bytového domu. Dnes sa už môžeme iba pousmiať nad Teigeho dogmatickými argumentmi. Keď sa Le Corbusier dozvedel, že aj jeho Teige kritizuje za formalizmus, napísal mu odpoveď nazvanú Obrana architektúry, kde si ako slobodný umelec vyhradil právo hľadať svoju cestu nesputnaný ideológiami.
Slobodným umelcom s nevšedným talentom bol aj Jaromír Krejcar. Žil na vysokej nohe s bývalou snúbenicou Franza Kafku, vozieval sa taxíkom z Prahy do Trenčianskych Teplíc a tak nečudo, že sa dostal do dlhov. Roku 1934 odišiel pracovať do Sovietskeho zväzu. Po dvoch rokoch sa však vrátil a jeho ľavicový obdiv vychladol. Jeho spolupracovník Antonín Tenzer k tomu dodal: „Vďaka nemu sa potom dali vyvrátiť všetky tie propagačné povesti o sovietskej skutočnosti, ako ich opisoval Július Fučík a ďalší.“ Architekt Krejcar roku 1948 znovu opustil Československo a o rok neskôr zomrel v Británii.
Jeho korunné dielo však v zostalo na svojom mieste. Profesor ČVUT Petr Urlich, ktorý sa podieľal na koncepcii obnovy pražskej Müllerovej vily od slávneho Adolfa Loosa, hovorí: „Pri obnove podobných pamiatok je veľmi dôležité porozumenie všetkých zainteresovaných. Moderna nie je tak celkom považovaná za plnohodnotnú pamiatku a bez porozumenia a spolupráce hrozí, že sa jej cenné hodnoty stratia.“ Architekt Ľubomír Mrňa, ktorý sa angažuje v záchrane piešťanských moderných diel, tvrdí, že by stačilo dodržiavať pamiatkový zákon: „Ten totiž ukladá vlastníkovi primerane sa o pamiatku starať.“
Akciová spoločnosť Liečebné kúpele, ktorej Machnáč patrí, sa dostala do sporu s ochrancami pamiatok, ktorí nástoja na tom, aby sa zachoval pôvodný asketický charakter objektu. Majitelia však chcú pozdvihnúť zariadenie do vyššej kategórie a zariadiť izby luxusnejšie. Konflikt sa nepodarilo vyriešiť a vlajková loď modernej česko-slovenskej architektúry stojí opustená a chátra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.