Unesená olympiáda
Šport vie byť krásny. A olympiáda vie tej kráse dodať ešte čosi navyše. Ale občas športu ublíži. Ako vtedy v Berlíne a Moskve, a ako teraz v Pekingu.
Skúsme si predstaviť, že by u nás stále strašil komunizmus. Všetko by stále riadil Ústredný výbor, plný senilných karieristov, kritici režimu a aktívnejší veriaci by boli väznení, existovala by tvrdá cenzúra a obmedzenie cestovania, o brutálnom zásahu na Národní tříde by sa písalo ako o nastolení poriadku, a Václav Havel by bol stále protištátny živel a narušiteľ mieru. Už by nešéfoval Jakeš, ale možno „modernejší“ Mohorita, už nie staručký doktor Husák, ale možno „reformnejší“ doktor Fico. Žili by sme svoje životy, ľudia by sa stále rodili i zomierali, ale žili by sme v klietke, neslobodní a stratení v radoch na banány.
A skúsme si teraz predstaviť, že v takomto smutnom štáte by sa práve začínala olympiáda. A že by na nej celý svet obdivoval naše nové štadióny, disciplinovaných divákov, chodcov a šoférov, a vlastne celú našu kultúru, ktorá je schopná čosi také zorganizovať. A že onen Mohorita a onen Fico by sa preto naširoko usmievali v lóžach a na recepciách a vo svetových televíziách. Propaganda sa podarila, navyše, nič nečakané by im nehrozilo, pretože všetkých kritikov počas olympiády už dávno preventívne zavreli, a každú chybu v organizácii – aj stovky mŕtvych na stavbách a desaťtisíce vysťahovaných – vždy znovu mocensky zamlčali.
Aký by sme mali asi pocit? Čo by si myslel Anton Srholec, internovaný v uránovej bani? Ako by sa asi cítil žalárovaný Ivan Jirous? A čo by asi spieval Karel Kryl? Vrah o morálce káže?
Presne toto sa dnes deje v Číne. „Moderní“ komunisti oslavujú triumf svojej moci, predvádzajú sa nadšene celému svetu, a nepotrebovali na to už ani Leni Rifenstahl. Už to za ňu zvládli svetové televízne spoločnosti. A tiež najatí architekti a scenáristi, ktorých sa však už nikto nepýta, prečo pomáhajú zlu, ako to až do smrti zažívala ona. To, že slobodní ľudia ležia v čínskych celách, už takmer nikoho netrápi. Na Hitlera sme si už trúfli, dokonca sa hrdíme svojím antifašizmom, ale rovnako zvrátený komunizmus sa stále toleruje. Prehnané? Tak si predstavme, že by bola olympiáda vo fašistickej krajine. To by bolo protestov a kriku a bojkotu. Ale v Číne, komunistickej Číne, kde zatvárajú a popravujú nevinných ľudí, môže byť olympiáda takmer bez problémov. Nie sme čudní?
Tajne som dúfal, že medzi našimi športovcami sa nájde zopár takých, čo do Číny na protest nepôjdu. Alebo aspoň zopár takých, čo si na dres pripnú heslo „Slobodu politickým väzňom“. Alebo že niekto z nich položí veniec na Námestí nebeského pokoja, kde čínski mocipáni zmasakrovali vlastných študentov. Nenašlo sa.
Ešte aj politici, aj tí lepší, sa do Pekingu hrnú. Český premiér Topolánek bude mať na saku odznak Tibetu. Fajn. George Bush už hovorí a ešte bude hovoriť o ľudských právach a slobode vierovyznania. Výborné. Ivan Gašparovič bude sledovať len šport. Odporné, hoci očakávané. Kto ale ukáže priamo na cisára? Kto jasným postojom pomôže väzneným? Kto sa nediplomaticky zastane utláčaných?
Viem, žijeme vo svete globálnej politiky, vyvažovania a tiež biznisu. Nič proti tomu. Žijeme ale už aj vo svete, v ktorom záujem a kontrakt prevážil osobnú slobodu? Ak áno, je to ešte slobodný svet?
Čína je úctyhodná civilizácia, bez ktorej by bol svet kultúrne omnoho chudobnejší. Ale práve preto si zaslúži, aby tyrani na jej čele pocítili, že práve oni sa vlastnej civilizácii spreneverili. Udelenie olympiády Pekingu je únosom tejto možnosti a mlčanie je stratenou príležitosťou celého slobodného sveta.
Free Tibet je fajn heslo. Lepšie je len Free China.
Šport vie byť krásny. A olympiáda vie tej kráse dodať ešte čosi navyše. Ale občas športu ublíži. Ako vtedy v Berlíne a Moskve, a ako teraz v Pekingu.
Skúsme si predstaviť, že by u nás stále strašil komunizmus. Všetko by stále riadil Ústredný výbor, plný senilných karieristov, kritici režimu a aktívnejší veriaci by boli väznení, existovala by tvrdá cenzúra a obmedzenie cestovania, o brutálnom zásahu na Národní tříde by sa písalo ako o nastolení poriadku, a Václav Havel by bol stále protištátny živel a narušiteľ mieru. Už by nešéfoval Jakeš, ale možno „modernejší“ Mohorita, už nie staručký doktor Husák, ale možno „reformnejší“ doktor Fico. Žili by sme svoje životy, ľudia by sa stále rodili i zomierali, ale žili by sme v klietke, neslobodní a stratení v radoch na banány.
A skúsme si teraz predstaviť, že v takomto smutnom štáte by sa práve začínala olympiáda. A že by na nej celý svet obdivoval naše nové štadióny, disciplinovaných divákov, chodcov a šoférov, a vlastne celú našu kultúru, ktorá je schopná čosi také zorganizovať. A že onen Mohorita a onen Fico by sa preto naširoko usmievali v lóžach a na recepciách a vo svetových televíziách. Propaganda sa podarila, navyše, nič nečakané by im nehrozilo, pretože všetkých kritikov počas olympiády už dávno preventívne zavreli, a každú chybu v organizácii – aj stovky mŕtvych na stavbách a desaťtisíce vysťahovaných – vždy znovu mocensky zamlčali.
Aký by sme mali asi pocit? Čo by si myslel Anton Srholec, internovaný v uránovej bani? Ako by sa asi cítil žalárovaný Ivan Jirous? A čo by asi spieval Karel Kryl? Vrah o morálce káže?
Presne toto sa dnes deje v Číne. „Moderní“ komunisti oslavujú triumf svojej moci, predvádzajú sa nadšene celému svetu, a nepotrebovali na to už ani Leni Rifenstahl. Už to za ňu zvládli svetové televízne spoločnosti. A tiež najatí architekti a scenáristi, ktorých sa však už nikto nepýta, prečo pomáhajú zlu, ako to až do smrti zažívala ona. To, že slobodní ľudia ležia v čínskych celách, už takmer nikoho netrápi. Na Hitlera sme si už trúfli, dokonca sa hrdíme svojím antifašizmom, ale rovnako zvrátený komunizmus sa stále toleruje. Prehnané? Tak si predstavme, že by bola olympiáda vo fašistickej krajine. To by bolo protestov a kriku a bojkotu. Ale v Číne, komunistickej Číne, kde zatvárajú a popravujú nevinných ľudí, môže byť olympiáda takmer bez problémov. Nie sme čudní?
Tajne som dúfal, že medzi našimi športovcami sa nájde zopár takých, čo do Číny na protest nepôjdu. Alebo aspoň zopár takých, čo si na dres pripnú heslo „Slobodu politickým väzňom“. Alebo že niekto z nich položí veniec na Námestí nebeského pokoja, kde čínski mocipáni zmasakrovali vlastných študentov. Nenašlo sa.
Ešte aj politici, aj tí lepší, sa do Pekingu hrnú. Český premiér Topolánek bude mať na saku odznak Tibetu. Fajn. George Bush už hovorí a ešte bude hovoriť o ľudských právach a slobode vierovyznania. Výborné. Ivan Gašparovič bude sledovať len šport. Odporné, hoci očakávané. Kto ale ukáže priamo na cisára? Kto jasným postojom pomôže väzneným? Kto sa nediplomaticky zastane utláčaných?
Viem, žijeme vo svete globálnej politiky, vyvažovania a tiež biznisu. Nič proti tomu. Žijeme ale už aj vo svete, v ktorom záujem a kontrakt prevážil osobnú slobodu? Ak áno, je to ešte slobodný svet?
Čína je úctyhodná civilizácia, bez ktorej by bol svet kultúrne omnoho chudobnejší. Ale práve preto si zaslúži, aby tyrani na jej čele pocítili, že práve oni sa vlastnej civilizácii spreneverili. Udelenie olympiády Pekingu je únosom tejto možnosti a mlčanie je stratenou príležitosťou celého slobodného sveta.
Free Tibet je fajn heslo. Lepšie je len Free China.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.