KNIHA BALLA: CUDZÍ KK Bagala, 2008
Ak sa nemýlim, toto je siedma Ballova kniha v slovenčine. Poviedková – ako už má tento autor vo zvyku. (Pojem zvyk je v Ballovom literárnom pôsobení čoraz výraznejší – aj na strane autora, aj na strane čitateľa.) Veci, ktoré recenzenti píšu od čias Ballovho debutu Leptokaria (1996) stále platia, možno ich recyklovať: stiesňujúca atmosféra tekutých poviedok, záľuba v mystike, filozofujúce hĺbanie, rozjímanie nad údelom, smrteľno-životné napätie, premena, únik, existenciálny smútok, pohŕdanie lacnými pravdami... Spomína sa surrealizmus, expresionizmus, irónia... To všetko tam vždy znovu a znovu je v trochu príliš nemennej podobe. Akoby snaha odlíšiť sa od všetkých ostatných spisovateľov Ballovi bránila pokúsiť sa vydať do neprebádaných morí autorského pokusníctva. Dobrou stránkou nemennosti je stále vynikajúca štylistická forma textov, v niektorých pasážach priam bravúrna, vtedy sa Ballove vety menia na sentencie. Na dobré si však čitateľ rýchlo zvykne a ak sa má cítiť obohatený, potrebuje čoraz viac. A toho sa mu nedostáva. Jednu z príčin, nazdávam sa, som objavila. Postavy z Ballových poviedok nekonajú z vlastných pohnútok, sú celkom vydané napospas autorovej záľube v dejových, psychologických i atmosférových ruptúrach. Tým, obávam sa, pokusy o duševné spytovanie a reflexiu skutočného života transformuje iba na také – hoci kultivované – dumkanie. Ak som dobre rátala, Balla za dvanásť rokov vydal sedem kníh. Mne sa to zdá nebezpečne veľa. Možno kecám, ale dovolím si zatipovať: Balla pravdepodobne nečíta knihy autorov, ktorí publikujú s takouto frekvenciou.
.zuzana Mojžišová
FILM U mě dobrý
Jan Hřebejk je sympatický, múdry a pokorný človek (pozri rozhovor na stranách 22 — 25). A šikovný režisér. Aj vďaka jeho Šakalím létam, Pelíškom, Pupendu či hlbokému filmovému príbehu Musíme si pomáhať Česi stále radi chodia do kina. O to väčším sklamaním je jeho najnovší opus U mě dobrý. Spoľahlivo fungujúce trio Petr Šabach (jeho poviedky sú opäť námetom filmu), Petr Jarchovský (scenár) a Jan Hřebejk (réžia) tentoraz vytvorilo film na úrovni diváckych scénok z voľakedy tak obľúbených Bakalárov. Príbeh „lúzrov“ z libenského ostrova a kúzelníka-veterána, ktorí sa v snahe pomôcť nešťastnému kamarátovi spoja proti „skořápkárskemu“ gangu z vysočanskej tržnice a v štýle Dannyho jedenástky ho porazia, je celkom vtipným (hoci nie tak ako v Pelíškoch či v Pupende) a celkom presným (hoci nie tak ako vo filme Musíme si pomáhať) odrazom doby. A celkom dobre v ňom hrajú veľmi dobrí herci (Schmitzer, Polívka, Forman, Vlasáková, Javorský a ďalší). Film tvorí niekoľko (príliš) prostých, celkom vtipných gagov, ktorých spojením však nič nové, silnejšie nevzniklo. Jednotlivé postavy a ich príbehy sú vytvorené podľa tej najjednoduchšej šablóny, až na pár vzácnych momentov úplne chýba „hřebejkovsky láskavá“ poézia. Trošku to človeka pobaví, no vôbec nezasiahne. Jan Hřebejk v posledných rokoch nakrúca každý rok nový film. Pauza by mu určite pomohla.
.juraj Kušnierik
KNIHA Rumpli: V znamení hovna Slovart,2008
„Budúcnosť je púšť, nezostáva nič, len blúdiť, kopať studne a pochovávať mŕtvych.“ Tá kniha je taká depresívna ako tento citát a na rozdiel od Ballových najnovších poviedok a Hřebejkovho filmu pôsobí sviežo a objavne. Napriek nechutnému názvu a miestami trochu prehnanej „hovnovej“ štylizácii, stojí za to, nedať sa odradiť jedným ani druhým a Rumpliho knihu si prečítať. Ide totiž o dnes pomerne zriedkavý, v podstate realistický román, ktorého kostru tvorí jeden smutný životný príbeh. Tá kostra (aby sme zostali v temnej štylizácii) má v ruke kosu v podobe hlbokých existenciálnych úvah o zmysle života a hlavne o smrti, ktorá naň vrhá svoj chladný tieň. A kosí ňou veru nemilosrdne. Keď ešte prezradíme, že kontrapunktom k hlavnému príbehu je „život“ rodiny ľudských bytostí, ktoré sa v dôsledku potratom nikdy nenarodili, čitateľ môže nadobudnúť dojem, že ide o temnú grotesku. Je to však vážny, hoci vulgarizmami prešpikovaný a alkoholom presiaknutý text o tých najdôležitejších veciach v štýle veľkého Bukowského. Vedľajším bonusom je fakt, že príbeh, ktorý sa začína za normalizácie a končí v dnešnej dobe, provokujúco presne zrkadlí slovenský svet, do ktorého je zasadený. Aj so špinavými mestami a krásnymi horami. Odporní komunisti, občania štrngajúci kľúčmi, noví kapitalisti, naivní idealisti, podvodníci tam, kde by mali byť zodpovední politici. To všetko tam je. Ale hlavne smrť a život, ktorý ju predchádza.
.jk
Ak sa nemýlim, toto je siedma Ballova kniha v slovenčine. Poviedková – ako už má tento autor vo zvyku. (Pojem zvyk je v Ballovom literárnom pôsobení čoraz výraznejší – aj na strane autora, aj na strane čitateľa.) Veci, ktoré recenzenti píšu od čias Ballovho debutu Leptokaria (1996) stále platia, možno ich recyklovať: stiesňujúca atmosféra tekutých poviedok, záľuba v mystike, filozofujúce hĺbanie, rozjímanie nad údelom, smrteľno-životné napätie, premena, únik, existenciálny smútok, pohŕdanie lacnými pravdami... Spomína sa surrealizmus, expresionizmus, irónia... To všetko tam vždy znovu a znovu je v trochu príliš nemennej podobe. Akoby snaha odlíšiť sa od všetkých ostatných spisovateľov Ballovi bránila pokúsiť sa vydať do neprebádaných morí autorského pokusníctva. Dobrou stránkou nemennosti je stále vynikajúca štylistická forma textov, v niektorých pasážach priam bravúrna, vtedy sa Ballove vety menia na sentencie. Na dobré si však čitateľ rýchlo zvykne a ak sa má cítiť obohatený, potrebuje čoraz viac. A toho sa mu nedostáva. Jednu z príčin, nazdávam sa, som objavila. Postavy z Ballových poviedok nekonajú z vlastných pohnútok, sú celkom vydané napospas autorovej záľube v dejových, psychologických i atmosférových ruptúrach. Tým, obávam sa, pokusy o duševné spytovanie a reflexiu skutočného života transformuje iba na také – hoci kultivované – dumkanie. Ak som dobre rátala, Balla za dvanásť rokov vydal sedem kníh. Mne sa to zdá nebezpečne veľa. Možno kecám, ale dovolím si zatipovať: Balla pravdepodobne nečíta knihy autorov, ktorí publikujú s takouto frekvenciou.
.zuzana Mojžišová
FILM U mě dobrý
Jan Hřebejk je sympatický, múdry a pokorný človek (pozri rozhovor na stranách 22 — 25). A šikovný režisér. Aj vďaka jeho Šakalím létam, Pelíškom, Pupendu či hlbokému filmovému príbehu Musíme si pomáhať Česi stále radi chodia do kina. O to väčším sklamaním je jeho najnovší opus U mě dobrý. Spoľahlivo fungujúce trio Petr Šabach (jeho poviedky sú opäť námetom filmu), Petr Jarchovský (scenár) a Jan Hřebejk (réžia) tentoraz vytvorilo film na úrovni diváckych scénok z voľakedy tak obľúbených Bakalárov. Príbeh „lúzrov“ z libenského ostrova a kúzelníka-veterána, ktorí sa v snahe pomôcť nešťastnému kamarátovi spoja proti „skořápkárskemu“ gangu z vysočanskej tržnice a v štýle Dannyho jedenástky ho porazia, je celkom vtipným (hoci nie tak ako v Pelíškoch či v Pupende) a celkom presným (hoci nie tak ako vo filme Musíme si pomáhať) odrazom doby. A celkom dobre v ňom hrajú veľmi dobrí herci (Schmitzer, Polívka, Forman, Vlasáková, Javorský a ďalší). Film tvorí niekoľko (príliš) prostých, celkom vtipných gagov, ktorých spojením však nič nové, silnejšie nevzniklo. Jednotlivé postavy a ich príbehy sú vytvorené podľa tej najjednoduchšej šablóny, až na pár vzácnych momentov úplne chýba „hřebejkovsky láskavá“ poézia. Trošku to človeka pobaví, no vôbec nezasiahne. Jan Hřebejk v posledných rokoch nakrúca každý rok nový film. Pauza by mu určite pomohla.
.juraj Kušnierik
KNIHA Rumpli: V znamení hovna Slovart,2008
„Budúcnosť je púšť, nezostáva nič, len blúdiť, kopať studne a pochovávať mŕtvych.“ Tá kniha je taká depresívna ako tento citát a na rozdiel od Ballových najnovších poviedok a Hřebejkovho filmu pôsobí sviežo a objavne. Napriek nechutnému názvu a miestami trochu prehnanej „hovnovej“ štylizácii, stojí za to, nedať sa odradiť jedným ani druhým a Rumpliho knihu si prečítať. Ide totiž o dnes pomerne zriedkavý, v podstate realistický román, ktorého kostru tvorí jeden smutný životný príbeh. Tá kostra (aby sme zostali v temnej štylizácii) má v ruke kosu v podobe hlbokých existenciálnych úvah o zmysle života a hlavne o smrti, ktorá naň vrhá svoj chladný tieň. A kosí ňou veru nemilosrdne. Keď ešte prezradíme, že kontrapunktom k hlavnému príbehu je „život“ rodiny ľudských bytostí, ktoré sa v dôsledku potratom nikdy nenarodili, čitateľ môže nadobudnúť dojem, že ide o temnú grotesku. Je to však vážny, hoci vulgarizmami prešpikovaný a alkoholom presiaknutý text o tých najdôležitejších veciach v štýle veľkého Bukowského. Vedľajším bonusom je fakt, že príbeh, ktorý sa začína za normalizácie a končí v dnešnej dobe, provokujúco presne zrkadlí slovenský svet, do ktorého je zasadený. Aj so špinavými mestami a krásnymi horami. Odporní komunisti, občania štrngajúci kľúčmi, noví kapitalisti, naivní idealisti, podvodníci tam, kde by mali byť zodpovední politici. To všetko tam je. Ale hlavne smrť a život, ktorý ju predchádza.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.