S podujatiami mapujúcimi menšinové žánre sa v posledných rokoch na Slovensku roztrhlo pomyselné vrece. Čo víkend, to festival alternatívnej či džezovej hudby.
K radostným poznatkom horúceho leta patria džezové festivaly expandujúce v mimobratislavských lokalitách. Časovo najrozsiahlejším podujatím mimo domácej metropoly je festival International Jazz Piešťany, fungujúci vďaka organizátorským aktivitám bubeníka Jozefa „Doda“ Šošoku. Fanúšikom džezu hádam úplne postačuje informácia, že v tomto kúpeľnom mestečku bude o niekoľko týždňov (7. septembra) hviezdny rytmický tandem Steve Swallow — Adam Nussbaum sprevádzať progresívneho francúzsko-amerického saxofonistu Ohada Talmora.
Úspešným druhým ročníkom sa uviedla banskoštiavnická Jazznica, na ktorej počas prvého prázdninového víkendu kraľovali dámy: moravská diva Iva Bittová, maďarská vokalistka Veronika Harcsa (jej projekty získavajú ohlas predovšetkým mimo európskeho teritória) a vo Švajčiarsku žijúca albánska speváčka Elina Duni, ktorej melancholický prejav označila kritika „najfascinujúcejšie prekvapenie domácej scény”.
.džez na jazere
Pilotným ročníkom dvojice nových letných festivalov pomohli „náhody“: júnovému Jazzalife Martin kandidatúra mesta na titul Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 a augustovému OpenJazzFestu záujem a podpora nového nájomcu rekreačného areálu Zelená Voda pri Novom Meste nad Váhom. Ale aj snaha organizátorov zariskovať s pomerne konzervatívnym domácim poslucháčom. „Džez je viac-menej klubovou záležitosťou s istým poslucháčskym zázemím, ktoré sa vytvára vo väčších mestách,“ hovorí pre časopis Hudobný život umelecký riaditeľ festivalu Marián Pavlovič. „Pokiaľ chceme predstaviť jeho odtiene a krásy čo najväčšiemu počtu poslucháčov, je potrebné potenciálnemu, možno nie celkom vzdelanému divákovi ponúknuť niečo navyše. Džez možno „pribaliť“ ako pridanú hodnotu k príjemne strávenému víkendu pri vode, ponúknuť spôsob, akým dobrú hudbu „tráviť“. S výmenou klubového prostredia za športovo-rekreačný areál, prístupný donedávna skôr hrubozrnejším rockovým podujatiam, možno v prípade Open Jazz Festu len súhlasiť.
Skeptikom mohol pootvoriť oči hneď prvý festivalový večer. Takmer idylická scenéria zapadajúceho slnka nad vodnou nádržou bola minimálne inšpirujúcou kulisou pre „otvorenú hudbu“. Aj keď sa dramaturgia festivalu samozrejme spoliehala na amerických headlinerov, nebolo možné banalizovať ani dianie, ktoré sa odohrávalo pred ich príchodom. Aj zoskupenie fantastických „sidemanov“ newyorskej scény sa mohlo mnohému priučiť od Piotra Barona, tenorsaxofonistu minimálne európskeho formátu. Súčasná poľská saxofónová špička udržiava dlhoročné priateľské vzťahy s viacerými hudobníkmi československej scény. Práve o spojitostiach a vzájomnom načúvaní bolo jeho vystúpenie po boku klavírneho tria Nothing But Swing. Na hodinovej ploche prevažne štandardného džezového repertoáru dokázal Baron prostredníctvom nesmierne robustného tónu a výrazu vybičovať kapelu k energickým vrcholom. Sám pritom ostával v maximálnej pohode hodnej velikána, ktorý na svojich transcendentálnych albumoch hostil Arta Farmera, Eddieho Hendersona či Marvina „Smitty“ Smitha.
Pre vynikajúce banskobystrické trio nebola táto konverzácia jedinou počas piatkového večera. Spolu s unikátnym huslistom Stanom Palúchom a moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom vytvárajú zoskupenie Bashavel, verné svojmu názvu. Neviazaná plnokrvná muzika napriek jasným inšpiračným vplyvom (folklór, gypsy swing) ťažko znesie akúkoľvek škatuľku. Nazdávam sa, že obom sólistom väčšmi prospievala otvorenejšia platforma sesterského projektu PaCoRa. Škoda len načasovania ich vystúpenia na začiatok festivalu, pretože skorá podvečerná hodina prispela k tomu, že Bashavel videla len časť poslucháčov. Ostatní možno vychutnávali ich živelnú muziku z pláže či jazera, podobne ako sme to v prestávkach medzi vystúpeniami robili aj my. Rekreačné možnosti areálu patria k festivalovým plusom, rovnako ako dosiaľ nevídaná pozornosť v podobe roznášania škvarkových pagáčikov a štrúdlí počas koncertov.
Pookriatím po intenzívnom zážitku z Piotra Barona bol koncert zoskupenia All Time Jazz okolo šarmantnej Lucie Lužinskej, ktorá v druhej polovici koncertu ukázala, že jej komorný prejav sa nestráca ani na veľkom pódiu. Skvostná vokalíza Coltranom presláveného nápevu Afro Blue len potvrdila skryté rezervy jej hlasového potenciálu.
.keď nepríde Mohamed k Valihorovi
Prekvapenie oboch večerov sľubovala dvojica projektov newyorských hudobníkov: pesničkára / klávesistu Oliho Rockbergera a basgitaristu Tonyho Greya. Totožná identita členov oboch ansámblov bola dobrou príležitosťou porovnávať muzikantské správanie počas večera nadupaného fusion (Tony Grey Project) a popovejšie ladených pesničiek (Oli Rockberger Project). Väčšmi ako celková koncepcia zaujali v oboch prípadoch individuálne sólové výkony – trubkára Avishaia Cohena, alebo kraľujúceho virtuóza na ústnu harmoniku Gregoire Mareta. Nepredstaviteľné množstvo tónových odtienkov a výrazových registrov dosahoval Maret „len tak mimochodom“ na drobnom nástroji, ktorý v predstavách mnohých zaznieva ako doplnok spevných liniek folkových pesničkárov. Skromný tridsaťtriročný rodák zo Ženevy po koncerte v rozhovore o svojich plánoch len tak medzi rečou utrúsil, že budúci mesiac odchádza na turné s Herbie Hancockom...
Za koncentráciou týchto výrazných mladých umelcov na festivale, ako aj na domácej scéne, stojí bubeník Martin Valihora. Kým v organizačnej spojitosti s Open Jazz Festom predstavoval jeho šedú eminenciu, na pódiu bol predovšetkým impulzívnym a vnímavým bubeníkom svetového formátu. Jeho osobným víťazstvom bolo premiérové pódiové stretnutie týchto muzikantov, ako aj vôbec prvá návšteva Oliho Rockbergera v Strednej Európe. Rodený Londýnčan, ktorý v čase štúdií na Berklee College of Music „zhrabol“ najprestížnejšie kompozičné ceny, sa na Zelenej Vode predstavil s pesničkovým projektom. Ten síce ostal napriek vysokému vkladu všetkých sólistov poctivo odohratým popom, burácajúcemu dvojtisícovému davu to však vôbec neprekážalo. Uspávala hádam len spojitosť predpolnočnej hodiny s predstavou nasledujúcich dvoch koncertov...
Pomerne hustá koncentrácia vystúpení deviatich umelcov za jediný večer znemožňovala „zažiť všetko“. To však nebýva cieľom festivalov. Možnosť namiešania vlastného džezového „lektvaru“ ponúkala dvojica pódií – Amfiteáter a Barbar Stage. Sobotňajší večer, vinou počasia, žiaľ, zredukovaný na jedinú scénu, ponúkol okrem neohlásených programových zmien aj omnoho menší komfort tak pre účinkujúcich (niektoré zoskupenia hrali len 30 minút), ako aj pre poslucháčov (dlhšie pauzy medzi jednotlivými vystúpeniami). Práve pre technické prestoje sa finálne koncerty presúvali do neskorých popolnočných hodín.
Jiří Stivín v sobotu podvečer nezabúdal na hudobné „opičárny“ s rovnakou spontánnosťou a humorom, ako to robieval za starých čias. Nenapodobiteľným spôsobom odpálil Rollinsovu tému St. Thomas, neskôr pomocou novodurovej záchodovej rúry vykúzlil sugestívnu Baladu o očích paní Topičové (pri nej sa možno niekomu vybavila sýta zvukovosť Stivínovej píšťaly v piesni Vyletel vták z kultového albumu Bolo nás jedenásť). Našliapané fusion ukázala po Stivínovom koncerte aj domáca flautistka Sisa Michalidesová s kapelou 3 + 1. Prešovské AMC Trio spolupracuje podobne ako jeho kolegovia z Nothing But Swing s viacerými zahraničnými džezmanmi. Na rozdiel od pripravovaného albumu, na ktorom ich mobilizuje vynikajúci gitarista Ulf Wakenius, sa tentoraz AMC predstavili s menej výrazným a menej priebojným poľským saxofonistom Borysom Janczarskim. Pre mnohých bola vrcholom večera originalita slovensko-holanského zoskupenia As Guests vedeného vibrafonistom Mirom Herákom a klaviristom Michalom Vaňoučkom. Prelínanie vybrúsenej zvonivosti vibrafónu a klávesových zvukov bolo výletom nad členitými rytmickými krajinami. Náročnosť vízie zoskupenia prijímalo publikum s nadšením v očakávaní kubánskej tancovačky vedenej speváčkou Elsou Valle a Rózsovho/Shannonovho/Valihorovho introvertnejšieho projektu The Universal Cure. O tom, že z areálu odchádzajú nadmieru spokojní fanúšikovia za svitania (podobne ako noc predtým po rozpustilej jamsession Saxophone Summit), sa nám však v neďalekom stane len snívalo. Chvála „inakšie“ otvorenému džezovému sviatku!
OpenJazzFest, Zelená voda, 1.-2. August 2008.
K radostným poznatkom horúceho leta patria džezové festivaly expandujúce v mimobratislavských lokalitách. Časovo najrozsiahlejším podujatím mimo domácej metropoly je festival International Jazz Piešťany, fungujúci vďaka organizátorským aktivitám bubeníka Jozefa „Doda“ Šošoku. Fanúšikom džezu hádam úplne postačuje informácia, že v tomto kúpeľnom mestečku bude o niekoľko týždňov (7. septembra) hviezdny rytmický tandem Steve Swallow — Adam Nussbaum sprevádzať progresívneho francúzsko-amerického saxofonistu Ohada Talmora.
Úspešným druhým ročníkom sa uviedla banskoštiavnická Jazznica, na ktorej počas prvého prázdninového víkendu kraľovali dámy: moravská diva Iva Bittová, maďarská vokalistka Veronika Harcsa (jej projekty získavajú ohlas predovšetkým mimo európskeho teritória) a vo Švajčiarsku žijúca albánska speváčka Elina Duni, ktorej melancholický prejav označila kritika „najfascinujúcejšie prekvapenie domácej scény”.
.džez na jazere
Pilotným ročníkom dvojice nových letných festivalov pomohli „náhody“: júnovému Jazzalife Martin kandidatúra mesta na titul Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 a augustovému OpenJazzFestu záujem a podpora nového nájomcu rekreačného areálu Zelená Voda pri Novom Meste nad Váhom. Ale aj snaha organizátorov zariskovať s pomerne konzervatívnym domácim poslucháčom. „Džez je viac-menej klubovou záležitosťou s istým poslucháčskym zázemím, ktoré sa vytvára vo väčších mestách,“ hovorí pre časopis Hudobný život umelecký riaditeľ festivalu Marián Pavlovič. „Pokiaľ chceme predstaviť jeho odtiene a krásy čo najväčšiemu počtu poslucháčov, je potrebné potenciálnemu, možno nie celkom vzdelanému divákovi ponúknuť niečo navyše. Džez možno „pribaliť“ ako pridanú hodnotu k príjemne strávenému víkendu pri vode, ponúknuť spôsob, akým dobrú hudbu „tráviť“. S výmenou klubového prostredia za športovo-rekreačný areál, prístupný donedávna skôr hrubozrnejším rockovým podujatiam, možno v prípade Open Jazz Festu len súhlasiť.
Skeptikom mohol pootvoriť oči hneď prvý festivalový večer. Takmer idylická scenéria zapadajúceho slnka nad vodnou nádržou bola minimálne inšpirujúcou kulisou pre „otvorenú hudbu“. Aj keď sa dramaturgia festivalu samozrejme spoliehala na amerických headlinerov, nebolo možné banalizovať ani dianie, ktoré sa odohrávalo pred ich príchodom. Aj zoskupenie fantastických „sidemanov“ newyorskej scény sa mohlo mnohému priučiť od Piotra Barona, tenorsaxofonistu minimálne európskeho formátu. Súčasná poľská saxofónová špička udržiava dlhoročné priateľské vzťahy s viacerými hudobníkmi československej scény. Práve o spojitostiach a vzájomnom načúvaní bolo jeho vystúpenie po boku klavírneho tria Nothing But Swing. Na hodinovej ploche prevažne štandardného džezového repertoáru dokázal Baron prostredníctvom nesmierne robustného tónu a výrazu vybičovať kapelu k energickým vrcholom. Sám pritom ostával v maximálnej pohode hodnej velikána, ktorý na svojich transcendentálnych albumoch hostil Arta Farmera, Eddieho Hendersona či Marvina „Smitty“ Smitha.
Pre vynikajúce banskobystrické trio nebola táto konverzácia jedinou počas piatkového večera. Spolu s unikátnym huslistom Stanom Palúchom a moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom vytvárajú zoskupenie Bashavel, verné svojmu názvu. Neviazaná plnokrvná muzika napriek jasným inšpiračným vplyvom (folklór, gypsy swing) ťažko znesie akúkoľvek škatuľku. Nazdávam sa, že obom sólistom väčšmi prospievala otvorenejšia platforma sesterského projektu PaCoRa. Škoda len načasovania ich vystúpenia na začiatok festivalu, pretože skorá podvečerná hodina prispela k tomu, že Bashavel videla len časť poslucháčov. Ostatní možno vychutnávali ich živelnú muziku z pláže či jazera, podobne ako sme to v prestávkach medzi vystúpeniami robili aj my. Rekreačné možnosti areálu patria k festivalovým plusom, rovnako ako dosiaľ nevídaná pozornosť v podobe roznášania škvarkových pagáčikov a štrúdlí počas koncertov.
Pookriatím po intenzívnom zážitku z Piotra Barona bol koncert zoskupenia All Time Jazz okolo šarmantnej Lucie Lužinskej, ktorá v druhej polovici koncertu ukázala, že jej komorný prejav sa nestráca ani na veľkom pódiu. Skvostná vokalíza Coltranom presláveného nápevu Afro Blue len potvrdila skryté rezervy jej hlasového potenciálu.
.keď nepríde Mohamed k Valihorovi
Prekvapenie oboch večerov sľubovala dvojica projektov newyorských hudobníkov: pesničkára / klávesistu Oliho Rockbergera a basgitaristu Tonyho Greya. Totožná identita členov oboch ansámblov bola dobrou príležitosťou porovnávať muzikantské správanie počas večera nadupaného fusion (Tony Grey Project) a popovejšie ladených pesničiek (Oli Rockberger Project). Väčšmi ako celková koncepcia zaujali v oboch prípadoch individuálne sólové výkony – trubkára Avishaia Cohena, alebo kraľujúceho virtuóza na ústnu harmoniku Gregoire Mareta. Nepredstaviteľné množstvo tónových odtienkov a výrazových registrov dosahoval Maret „len tak mimochodom“ na drobnom nástroji, ktorý v predstavách mnohých zaznieva ako doplnok spevných liniek folkových pesničkárov. Skromný tridsaťtriročný rodák zo Ženevy po koncerte v rozhovore o svojich plánoch len tak medzi rečou utrúsil, že budúci mesiac odchádza na turné s Herbie Hancockom...
Za koncentráciou týchto výrazných mladých umelcov na festivale, ako aj na domácej scéne, stojí bubeník Martin Valihora. Kým v organizačnej spojitosti s Open Jazz Festom predstavoval jeho šedú eminenciu, na pódiu bol predovšetkým impulzívnym a vnímavým bubeníkom svetového formátu. Jeho osobným víťazstvom bolo premiérové pódiové stretnutie týchto muzikantov, ako aj vôbec prvá návšteva Oliho Rockbergera v Strednej Európe. Rodený Londýnčan, ktorý v čase štúdií na Berklee College of Music „zhrabol“ najprestížnejšie kompozičné ceny, sa na Zelenej Vode predstavil s pesničkovým projektom. Ten síce ostal napriek vysokému vkladu všetkých sólistov poctivo odohratým popom, burácajúcemu dvojtisícovému davu to však vôbec neprekážalo. Uspávala hádam len spojitosť predpolnočnej hodiny s predstavou nasledujúcich dvoch koncertov...
Pomerne hustá koncentrácia vystúpení deviatich umelcov za jediný večer znemožňovala „zažiť všetko“. To však nebýva cieľom festivalov. Možnosť namiešania vlastného džezového „lektvaru“ ponúkala dvojica pódií – Amfiteáter a Barbar Stage. Sobotňajší večer, vinou počasia, žiaľ, zredukovaný na jedinú scénu, ponúkol okrem neohlásených programových zmien aj omnoho menší komfort tak pre účinkujúcich (niektoré zoskupenia hrali len 30 minút), ako aj pre poslucháčov (dlhšie pauzy medzi jednotlivými vystúpeniami). Práve pre technické prestoje sa finálne koncerty presúvali do neskorých popolnočných hodín.
Jiří Stivín v sobotu podvečer nezabúdal na hudobné „opičárny“ s rovnakou spontánnosťou a humorom, ako to robieval za starých čias. Nenapodobiteľným spôsobom odpálil Rollinsovu tému St. Thomas, neskôr pomocou novodurovej záchodovej rúry vykúzlil sugestívnu Baladu o očích paní Topičové (pri nej sa možno niekomu vybavila sýta zvukovosť Stivínovej píšťaly v piesni Vyletel vták z kultového albumu Bolo nás jedenásť). Našliapané fusion ukázala po Stivínovom koncerte aj domáca flautistka Sisa Michalidesová s kapelou 3 + 1. Prešovské AMC Trio spolupracuje podobne ako jeho kolegovia z Nothing But Swing s viacerými zahraničnými džezmanmi. Na rozdiel od pripravovaného albumu, na ktorom ich mobilizuje vynikajúci gitarista Ulf Wakenius, sa tentoraz AMC predstavili s menej výrazným a menej priebojným poľským saxofonistom Borysom Janczarskim. Pre mnohých bola vrcholom večera originalita slovensko-holanského zoskupenia As Guests vedeného vibrafonistom Mirom Herákom a klaviristom Michalom Vaňoučkom. Prelínanie vybrúsenej zvonivosti vibrafónu a klávesových zvukov bolo výletom nad členitými rytmickými krajinami. Náročnosť vízie zoskupenia prijímalo publikum s nadšením v očakávaní kubánskej tancovačky vedenej speváčkou Elsou Valle a Rózsovho/Shannonovho/Valihorovho introvertnejšieho projektu The Universal Cure. O tom, že z areálu odchádzajú nadmieru spokojní fanúšikovia za svitania (podobne ako noc predtým po rozpustilej jamsession Saxophone Summit), sa nám však v neďalekom stane len snívalo. Chvála „inakšie“ otvorenému džezovému sviatku!
OpenJazzFest, Zelená voda, 1.-2. August 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.