Je august. Namiesto štyroch tisícov obyvateľov má Hvar, najkrajšie mesto rovnomenného 60 km dlhého ostrova, odrazu 40-tisíc obyvateľov. V neveľkom prístave v srdci starého benátskeho mestečka kotvia desiatky jácht, medzi nimi aj také, že by na nich človek čakal Romana Abramoviča
alebo aspoň nažehlených modelov zo slovenských finančných skupín. Na stožiaroch lodí sa trepotajú vlajky hádam všetkých štátov sveta, od nórskej cez austrálsku až po ruskú.
Večer sa nábrežie zaplní tisíckami a tisíckami ľudí, ktorí korzujú, zastavujú sa na niečo na pitie alebo na jedenie v niektorej z desiatok reštaurácií, klubov a barov. Alebo sa len tak kochajú nádherou pohasínajúceho horúceho dňa, nebom plným hviezd, vôňou mora a krásnymi, trináste, pätnáste, sedemnáste storočie pamätajúci kostolmi, vežami a domami.
V dobe, keď Praha, oveľa krajšia, len počíta straty z úteku turistov, je tu plno a doláre, eurá, ale aj koruny a zloté sa tu rozhadzujú plnými hrsťami. Patrím medzi tých, ktorí tu prestali preratúvať chorvátske kuny a jednoducho žijú s miestnymi cenami, na také krásne miesto väčšinou vôbec nie prehnanými. Na rozdiel od Prahy alebo Bratislavy totiž mám len málokedy pocit, že by ma tu niekto chcel okradnúť, predať mi nejaký predražený "šmejd", obrať ma len preto, že som turista. Čo je v našich zemepisných šírkach jav skôr pravdepodobný než výnimočný.
Tu je turista pán. A nemusí prísť na milionárskej jachte. Pekárka vám k chlebu za osem kún pribalí rovnaký úsmev ako hosteska v bare, kde je za rovnakú cenu päť mililitrov minerálky. V stánkoch a obchodoch tu nepredávajú turistické gýče, ale šperky a obrazy, ktorým sa patrí hovoriť umenie alebo umelecké remeslo. Nábrežím sa šíri vôňa levandule, ostrovnej kvetiny všetkých kvetín, a niekoľkokrát týždenne zvuky koncertov vážnej hudby alebo tichý milý džez. Má to úroveň, noblesu, až sa takmer hanbíte, že so sebou nemáte veľkú večernú toaletu alebo aspoň ľahký spoločenský oblek. Nie je to o peniazoch, je to o túžbe a vôli. Hvar, mestečko na ostrove v Jadrane, bez jedinej poriadnej pláže, hodinu cesty loďou od prvého väčšieho miesto, to dokáže. Praha a Bratislava stále nie a nie.
alebo aspoň nažehlených modelov zo slovenských finančných skupín. Na stožiaroch lodí sa trepotajú vlajky hádam všetkých štátov sveta, od nórskej cez austrálsku až po ruskú.
Večer sa nábrežie zaplní tisíckami a tisíckami ľudí, ktorí korzujú, zastavujú sa na niečo na pitie alebo na jedenie v niektorej z desiatok reštaurácií, klubov a barov. Alebo sa len tak kochajú nádherou pohasínajúceho horúceho dňa, nebom plným hviezd, vôňou mora a krásnymi, trináste, pätnáste, sedemnáste storočie pamätajúci kostolmi, vežami a domami.
V dobe, keď Praha, oveľa krajšia, len počíta straty z úteku turistov, je tu plno a doláre, eurá, ale aj koruny a zloté sa tu rozhadzujú plnými hrsťami. Patrím medzi tých, ktorí tu prestali preratúvať chorvátske kuny a jednoducho žijú s miestnymi cenami, na také krásne miesto väčšinou vôbec nie prehnanými. Na rozdiel od Prahy alebo Bratislavy totiž mám len málokedy pocit, že by ma tu niekto chcel okradnúť, predať mi nejaký predražený "šmejd", obrať ma len preto, že som turista. Čo je v našich zemepisných šírkach jav skôr pravdepodobný než výnimočný.
Tu je turista pán. A nemusí prísť na milionárskej jachte. Pekárka vám k chlebu za osem kún pribalí rovnaký úsmev ako hosteska v bare, kde je za rovnakú cenu päť mililitrov minerálky. V stánkoch a obchodoch tu nepredávajú turistické gýče, ale šperky a obrazy, ktorým sa patrí hovoriť umenie alebo umelecké remeslo. Nábrežím sa šíri vôňa levandule, ostrovnej kvetiny všetkých kvetín, a niekoľkokrát týždenne zvuky koncertov vážnej hudby alebo tichý milý džez. Má to úroveň, noblesu, až sa takmer hanbíte, že so sebou nemáte veľkú večernú toaletu alebo aspoň ľahký spoločenský oblek. Nie je to o peniazoch, je to o túžbe a vôli. Hvar, mestečko na ostrove v Jadrane, bez jedinej poriadnej pláže, hodinu cesty loďou od prvého väčšieho miesto, to dokáže. Praha a Bratislava stále nie a nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.