Radšej porážka než neúčasť

V januári tohto roku dostala Helena Pašiaková Medailu prezidenta Slovenskej republiky. Je to učiteľka, pri ktorej prirodzene cítite úctu aj obdiv.

Stretávame sa pod zjazdovkou v Nízkych Tatrách, kde ste so študentmi na lyžiarskom výcviku. Ale aj vaše evanjelické gymnázium sa zapojilo do štrajku učiteľov. V gemerskej a malohontianskej oblasti pritom štrajkuje len málo škôl. Prečo ste sa takto rozhodli?

Prioritou neboli platy. Aj tie sú dôležité, najmä pre mladých ľudí. Čo viac by si mohla riaditeľka školy priať, ak nie vlastných absolventov, ktorí vedia, ako škola funguje, získali vzdelanie v zahraničí a chceli by prísť pracovať späť na svoju školu? Lenže neprišli, pretože by nedokázali uživiť seba a svoje rodiny. Dôležitou hodnotou štrajku je čosi iné. Vždy sme boli reformná škola. V tom, čo sme ponúkali, sme boli slobodní. Sme zvyknutí na slobodu a neuspokojíme sa s hocičím. Stále hľadáme, ako čo vylepšiť, experimentujeme. Práve preto vnímame nezáujem spoločnosti a politikov ako niečo, čo nám zväzuje ruky.

Takže nejde naozaj iba o platy?

Štrajkujeme aj za vyššie platy učiteľov, ale najmä preto, aby sa školstvo dostalo na primeranú úroveň v spoločnosti a aby naša práca nebola bojom s veternými mlynmi v čase, keď sa pri poklese populácie školy bijú o každého študenta. Potom sa stáva, že sa aj priemerný žiak dostane bez problémov na gymnázium a neskôr na vysokú školu. Školy si ho držia, keďže študent prináša financie. Nič ho potom nenúti, aby na sebe pracoval.

Ešte sa vrátime k tým platom. Priemerný plat učiteľa sa pohybuje okolo 997 eur. Ale problémom sú najmä oveľa nižšie platy mladých učiteľov.

Nie som zástankyňou tabuľkových platov. Odmietam tendenciu, keď sa za samozrejmosť považuje model, že čím je učiteľ starší, tým vyšší plat by mal mať.

Takže nerešpektujete tabuľky?

Nie až tak výrazne. Nie tak, aby starnutie bolo rozhodujúcim kritérium na zvyšovanie platu.

Toto je však podstatné. Keď totiž rodičia vidia, že by mali mať lepšie platy aj šikovní, ale aj nekvalitní učitelia, zákonite to v nich vyvoláva rozpaky.

To by museli byť riaditelia škôl osvietenými riaditeľmi. Takými, ktorí budú mať odvahu prepustiť nekvalitných pedagógov.

Čo by bolo ideálnym výsledkom štrajku?

Po prvé to, že by to zatriaslo verejnosťou. A po druhé to, aby sa problémy školstva dostali na poprednejšie miesto. To by bol ideál, hoci tušíme, že sa tak asi nestane. U nás síce máme podporu rodičov, lebo si našu školu vážia, ale žije medzi nami veľa ľudí, ktorí nemajú pochopenie pre požiadavky učiteľov.

Je dobré, že je štrajk krátko pred voľbami?

Nuž, ale táto moc si počas svojho pôsobenia vôbec nevšímala všetky tie inteligentné signály a slušné náznaky, ktoré jej učitelia vysielali (darovanie krvi, opatrovanie detí). Keď prišiel japonský cisár na oficiálnu návštevu Anglicka, veteráni z druhej svetovej vojny, ktorí si vtedy na bojiskách v Ázii prežili drastické skúsenosti, po ňom nehádzali vajíčka či paradajky, nepokrikovali po ňom. Len sa otočili chrbtom. Žiaľ, naša súčasná politická moc nerozumie takýmto inteligentným protestom. Štrajk je posledný výkrik o pomoc. A keby sme sa teraz nezapojili, prestali by sme si vážiť sami seba.

Štrajk môže ísť aj dostratena, bez konkrétnych výsledkov. Nebude to pre učiteľov trauma, po ktorej už do nijakého štrajku tak skoro nepôjdu?

Ako učiteľka dejepisu si opäť pomôžem históriou. Mali sme sa v roku 1938 brániť? Pavel Tigrid v knihe Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu cituje Patočku. Ten hovorí, že aj keby sa tá obrana skončila porážkou, aj tak mala zmysel. Radšej porážka, než neúčasť. Toto sú okamihy, v ktorých sa hromadí mravná sila pre budúcnosť. Nevieme, ako ten štrajk dopadne, no bez neho by sme si prestali vážiť sami seba.

Na to, aby sa nahromadila tá mravná sila, o ktorej hovoríte, musia byť splnené nejaké dejinné podmienky alebo je to vec náhody?

Neviem, ale asi tie podmienky nastali. Ide tu o budúcnosť Slovenska. Naši absolventi si už volia naše vysoké školy len ako poistku. Je výborné, že odchádzajú študovať von. Lenže oni sa už nevracajú. A keď sa nevrátia, potom ten zmenšený počet tých, ktorí tu ostali, prevalcuje obrovská masa priemeru. Som presvedčená, že toto zanedbanie školstva niekomu veľmi vyhovuje. Priemernosť produkuje iba ďalšiu priemernosť a podpriemernosť. Ľudia bez kritického úsudku môžu vychovať len masu takých, ako sú oni sami. No a takejto mase sa veľmi dobre vládne.

Kde vás zastihol rok 1989?

Učila som na gymnáziu v Hnúšti a na Strednej priemyselnej škole v Tisovci, všade na pol úväzku, lebo mám takú zvláštnu kombináciu dejepis – latinčina. Po Novembri sme očakávali, že sa zmení aj školstvo, moc ležala na ulici.