Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Indiánska voda

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Tento nápoj vybudoval kedysi impérium a na jeho počesť si ho každý deň pridáva anglická kráľovná do svojho obligátneho večerného džinu. 

Nesmú ho piť deti do troch rokov a tehotné ženy. Oslava horkosti a dospelých chutí – tonik.

Od pätnásteho storočia sa Európa pokúšala nielen objavovať, ale aj podmaniť si všetok svet s nebývalou silou a vynaliezavosťou. Prišli nové poznatky, nová odvaha, ktorá námorníkov a dobyvateľov hnala ďalej a ďalej. Všeličo sa darilo, z nášho – súčasného pohľadu nám to pätnáste storočie a hromadné kynoženie Indiánov príde možno až bezproblémové. S takou technologickou prevahou a odhodlaním predsa španielskym a portugalským vyslancom dobrej zvesti nič nemohlo stáť v ceste. A predsa. Nešlo to tak ľahko, pretože do cesty sa im okrem pôvodných obyvateľov stavala aj sama príroda. A to v podobe malého bodavého hmyzu, ktorý v Európe stačilo tľapnúť a bol pokoj, no v trópoch sa to tým zďaleka nekončí. Tam tieto potvorky prenášali nové, zákerné choroby – medzi inými aj maláriu, ktorá kosila dobyvateľov a vierozvestov len taký fukot.

Dlho sa nevedel na záchvaty vysokých horúčok nájsť liek, ľudia sa bezradne prizerali na oslabené telá svojich spolubojovníkov zmietajúcich sa v záchvate desivej triašky. Až kým si istý vzdelaný a mimoriadne všímavý jezuita brat Agostino Salumbrino neuvedomil, že pôvodní obyvatelia možno na túto tropickú chorobu predsa len majú liek.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite