O anglikánskej cirkvi sa v poslednom čase hovorí akosi priveľa. Nejde len o medializáciu bezvýznamných problémov. Z úst jej predstaviteľov už viackrát vyšlo slovo schizma.
V nedeľu 3. augusta sa v Canterbury, „Ríme“ anglikánskej cirkvi, skončilo dôležité stretnutie zástupcov anglikánskych biskupov z celého sveta. Na tzv. lambethskej konferencii, ktorá sa koná raz za desať rokov, sa pokúsili zabrániť ďalšiemu štiepeniu vnútri cirkvi. Dôvodom takmer neprekonateľných sporov je júlové rozhodnutie generálnej synody anglickej cirkvi (Church of England), ktorá je jednou zo 44 samostatných anglikánskych provincií, umožniť biskupské svätenie žien. Problém je však zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
.osudové ženy
Dvadsať rokov po vystúpení Martina Luthera bola sériou zákonov a rozhodnutím kráľa Henricha VIII., ktorý uprel pápežovi akúkoľvek jurisdikciu v Anglicku, vytvorená anglikánska cirkev. Jej formálnou hlavou je anglická kráľovná, ktorá menuje arcibiskupa canterburského, duchovnú hlavu cirkvi. Keďže ide o štátnu cirkev, jej predstavitelia majú svojich zástupcov v snemovni lordov a farári skladajú prísahu vernosti kráľovnej. Vytvorením britského koloniálneho impéria sa cirkev rozšírila po celom svete. V jednotlivých krajinách majú anglikánske cirkvi vlastnú jurisdikciu, ale ostávajú v spoločenstve s materskou cirkvou v Anglicku.
Pre anglikánsku cirkev sa „osudovými“ stávajú ženy. Tie stáli pri Henrichovi VIII., keď prerušil kontakt s Rímom (niekedy sa rozkol vysvetľuje neochotou pápeža rozviesť prvé kráľovo manželstvo s Katarínou Aragónskou a zosobášiť ho s Annou Boleynovou), a sú aj „príčinou“ súčasných problémov.
Vysviacku žien prvýkrát povolili niektoré protestantské cirkvi na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia. Začiatkom 70. rokov silnie hnutie bojujúce za kňazské vysviacky žien aj vnútri anglikánskej cirkvi. Generálna synoda anglickej cirkvi v roku 1975 dospieva k stanovisku, že neexistuje žiadny teologický dôvod znemožňujúci svätenie žien. V roku 1992 dochádza k schváleniu dokumentu, ktorý povoľuje udeľovať kňazské svätenie ženám. Dva roky nato je vysvätená prvá žena.
Pre nesúhlas s týmto rozhodnutím asi 400 ženatých anglikánskych kňazov prestupuje do katolíckej cirkvi, kde mnohí naďalej vykonávajú kňazskú službu. „V prvom rade bolo potrebné zložiť katolícke vyznanie viery, vydať dišpenz od manželskej prekážky sviatostnej vysviacky a znova vysvätiť anglikánskych kňazov katolíckym spôsobom. Samozrejme, tomu musela predchádzať primeraná doktrinálna, morálna a disciplinárna príprava,“ vysvetľuje profesor cirkevného práva Ján Duda. Medzi týmito kňazmi bol aj ženatý šesťdesiatnik s dvoma dcérami Evans David Gliwitzki. Po prestupe ku katolíkom požiadal Kongregáciu pre náuku viery o možnosť naďalej zastávať kňazský úrad, čo mu pápež povolil. Dnes pôsobí v Tenerife na Kanárskych ostrovoch, kde žije mnoho Angličanov. V katolíckej cirkvi tak slúžia aj ženatí kňazi. Nie je to nezvyčajné, keďže ženiť sa môžu aj gréckokatolícki kňazi, ale len pred vysviackou. Sľub celibátu zaväzuje len rímskokatolíckych kňazov.
.biskup – homosexuál
V anglikánskej cirkvi čoskoro vznikli tlaky, aby emancipácia žien pokračovala a bola im povolená aj biskupská vysviacka. Jednou z takýchto lobistických organizácii je aj Watch, Women and the Church, ktorá vznikla v roku 1994. Dnes už 17 zo 44 samostatných anglikánskych provincií povoľuje biskupské vysviacky. Katharine Jefferts Schori je dokonca na čele americkej Episkopálnej cirkvi, ktorá je taktiež v anglikánskom zväzku.
Táto cirkev sa v roku 2003 postarala o ďalšie prehĺbenie sporov po tom, čo bol za biskupa New Hampshiru vysvätený Gene Robinson, ktorý je rozvedený a žije v homosexuálnom zväzku. Poľutovanie nad týmto činom vyjadril aj canterburský arcibiskup Rowan Williams, hlava anglikánskej cirkvi: „Rozdiely vnútri anglikánskeho spoločenstva, do ktorého americká episkopálna cirkev patrí, budú viditeľnejšie, keď nie všetky komunity prijmú jeho službu.“
Zakrátko sa jeho slová naplnili. Mesiac po tomto svätení začala jedna zo 107 episkopálnych diecéz rokovať o začlenení do katolíckej cirkvi, ďalších dvanásť chcelo vytvoriť novú sieť anglikánskych diecéz a farností. Nespokojné diecézy argumentovali, že episkopálna cirkev stratila právo hlásať evanjelium pod menom anglikánskeho spoločenstva, lebo neakceptovala rozhodnutie lambethskej konferencie z roku 1998. Tá drvivou väčšinou hlasov odmietla, aby anglikánski kňazi žili v homosexuálnych zväzkoch. Rozhodnutie podporil nielen vtedajší canterburský arcibiskup George Carey, ale aj oxfordský biskup Richard Harris, ktorého považujú za predstaviteľa liberálneho krídla.
Po vysvätení homosexuála za biskupa prerušili kontakty s episkopálnou cirkvou africké anglikánske cirkvi, ktoré patria medzi najväčšie a najdynamickejšie sa rozvíjajúce cirkvi. Vyše polovica z 80 miliónov anglikánov dnes žije na africkom kontinente.
Vypätú situáciu vygradovali v júni tohto roku dvaja anglikánski homosexuálni kňazi, Peter Cowell a David Lord, ktorí sa „zosobášili“ v Kostole svätého Bartolomeja v Londýne. Ako uvádza taliansky denník Corriere della sera, niektorí anglikánski kňazi aj doteraz požehnávali homosexuálne zväzky, ale tento obrad bol prvýkrát v histórii vykonaný v rámci liturgie, počas ktorej bolo čítané Božie slovo a podávaná eucharistia. Obrad viedol miestny farár Martin Dudley. Arcibiskup Ugandy Henry Orombi tento akt nazval blasfémiou a vyzval arcibiskupa Williamsa, aby takéto iniciatívy zastavil, ak nechce spôsobiť rozpad cirkvi. V podobnom duchu sa vyjadrili nielen ďalší africkí biskupi, ale napríklad aj biskup Winchesteru Michael Scott-Joynt.
.silná opozícia
Začiatkom júla sa vo vypätej atmosfére konala synoda anglickej cirkvi, ktorá schválila biskupské svätenia žien. V snahe predísť schizme zaznel návrh na vytvorenie pozície tzv. superbiskupov, ktorými by mohli byť len muži, no návrh bol zamietnutý. Podobnú myšlienku prezentoval už v roku 2005 arcibiskup Yorku David Hope, „dvojka“ anglickej cirkvi, ktorý navrhol, aby v prípade schválenia svätenia žien za biskupky bola v Anglicku popri Canterbury a Yorku vytvorená aj ďalšia provincia pre veriacich, ktorí neakceptujú ženy – biskupky. Členovia anglickej cirkvi tak majú tri možnosti: akceptovať novú situáciu, pokúsiť sa o zvrat, ktorý je už prakticky nemožný, alebo prestúpiť do katolíckej cirkvi. Asi najsmutnejší obraz ponúkol pri odchode zo synody bývalý arcidiakon George Austin, ktorý so slzami v očiach povedal, že ostáva v anglikánskej cirkvi iba preto, že už je mimo aktívnej služby. Ak by bol ešte vo funkcii, podľa vlastných slov by musel odísť .
Na synode sa odmietlo zúčastniť 1 300 kňazov (10 % z celkového počtu), medzi ktorými bolo aj viacero biskupov. Na lambethskej konferencii, ktorá na synodu prakticky nadväzovala, sa odmietla zúčastniť až štvrtina pozvaných biskupov. Tí sa stretli ešte koncom júna v Jeruzaleme na vlastnom summite. Podľa informácií, ktoré priniesli talianske denníky, ale aj vatikánsky denník L´osservatore romano, sa títo biskupi už zišli s predstaviteľmi Kongregácie pre náuku viery, aby sa informovali o možnostiach prestupu ku katolíkom.
.kto nesie zodpovednosť?
Hoci canterburský arcibiskup Rowan Williams na lambethskej konferencii vyzval na zastavenie svätenia homosexuálnych biskupov, vývoj udalostí nasvedčuje, že za súčasnú situáciu z veľkej časti zodpovedá práve on. Po nástupe do funkcie hlavy anglikánskej cirkvi v roku 2003 začal silno tlačiť na pedál zmien. Už dávnejšie sa nechal počuť, že anglická cirkev by mala umožniť biskupské vysviacky žien. Vyjadril síce ľútosť nad vysviackou homosexuála Gena Robinsona, koncom novembra 2007 sa stretol s homosexuálnymi kňazmi a ich partnermi v Kostole svätého Petra v Londýne na schôdzke s názvom „Súčasný stav a budúce možnosti pre lesby a gejov v cirkvi“. Zdá sa, že na jeho túžbu po rýchlom progrese dnes dopláca celá anglikánska cirkev. Druhým, hlbším dôvodom je fakt, že anglikáni sú štátnou cirkvou, a tak sú silno ovplyvňovaní aktuálnymi spoločenskými zmenami. Ako napísal v editoriali britský týždenník The Observer, štátna cirkev má „rešpektovať a reprezentovať cítenie anglického národa, ktorý je slobodný a otvorený rovnosti žien vo všetkých oblastiach“. Tretím dôvodom je absencia učiteľského úradu, ktorý zabezpečuje kontinuitu a jednotu učenia.
Anglikánska cirkev nekončí, no hrozba aktuálnej schizmy stále nepominula. Navyše, podobné situácie môžu v budúcnosti vznikať pri ďalších snahách „kráčať s dobou“.
Autor je doktorand žurnalistiky.
V nedeľu 3. augusta sa v Canterbury, „Ríme“ anglikánskej cirkvi, skončilo dôležité stretnutie zástupcov anglikánskych biskupov z celého sveta. Na tzv. lambethskej konferencii, ktorá sa koná raz za desať rokov, sa pokúsili zabrániť ďalšiemu štiepeniu vnútri cirkvi. Dôvodom takmer neprekonateľných sporov je júlové rozhodnutie generálnej synody anglickej cirkvi (Church of England), ktorá je jednou zo 44 samostatných anglikánskych provincií, umožniť biskupské svätenie žien. Problém je však zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
.osudové ženy
Dvadsať rokov po vystúpení Martina Luthera bola sériou zákonov a rozhodnutím kráľa Henricha VIII., ktorý uprel pápežovi akúkoľvek jurisdikciu v Anglicku, vytvorená anglikánska cirkev. Jej formálnou hlavou je anglická kráľovná, ktorá menuje arcibiskupa canterburského, duchovnú hlavu cirkvi. Keďže ide o štátnu cirkev, jej predstavitelia majú svojich zástupcov v snemovni lordov a farári skladajú prísahu vernosti kráľovnej. Vytvorením britského koloniálneho impéria sa cirkev rozšírila po celom svete. V jednotlivých krajinách majú anglikánske cirkvi vlastnú jurisdikciu, ale ostávajú v spoločenstve s materskou cirkvou v Anglicku.
Pre anglikánsku cirkev sa „osudovými“ stávajú ženy. Tie stáli pri Henrichovi VIII., keď prerušil kontakt s Rímom (niekedy sa rozkol vysvetľuje neochotou pápeža rozviesť prvé kráľovo manželstvo s Katarínou Aragónskou a zosobášiť ho s Annou Boleynovou), a sú aj „príčinou“ súčasných problémov.
Vysviacku žien prvýkrát povolili niektoré protestantské cirkvi na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia. Začiatkom 70. rokov silnie hnutie bojujúce za kňazské vysviacky žien aj vnútri anglikánskej cirkvi. Generálna synoda anglickej cirkvi v roku 1975 dospieva k stanovisku, že neexistuje žiadny teologický dôvod znemožňujúci svätenie žien. V roku 1992 dochádza k schváleniu dokumentu, ktorý povoľuje udeľovať kňazské svätenie ženám. Dva roky nato je vysvätená prvá žena.
Pre nesúhlas s týmto rozhodnutím asi 400 ženatých anglikánskych kňazov prestupuje do katolíckej cirkvi, kde mnohí naďalej vykonávajú kňazskú službu. „V prvom rade bolo potrebné zložiť katolícke vyznanie viery, vydať dišpenz od manželskej prekážky sviatostnej vysviacky a znova vysvätiť anglikánskych kňazov katolíckym spôsobom. Samozrejme, tomu musela predchádzať primeraná doktrinálna, morálna a disciplinárna príprava,“ vysvetľuje profesor cirkevného práva Ján Duda. Medzi týmito kňazmi bol aj ženatý šesťdesiatnik s dvoma dcérami Evans David Gliwitzki. Po prestupe ku katolíkom požiadal Kongregáciu pre náuku viery o možnosť naďalej zastávať kňazský úrad, čo mu pápež povolil. Dnes pôsobí v Tenerife na Kanárskych ostrovoch, kde žije mnoho Angličanov. V katolíckej cirkvi tak slúžia aj ženatí kňazi. Nie je to nezvyčajné, keďže ženiť sa môžu aj gréckokatolícki kňazi, ale len pred vysviackou. Sľub celibátu zaväzuje len rímskokatolíckych kňazov.
.biskup – homosexuál
V anglikánskej cirkvi čoskoro vznikli tlaky, aby emancipácia žien pokračovala a bola im povolená aj biskupská vysviacka. Jednou z takýchto lobistických organizácii je aj Watch, Women and the Church, ktorá vznikla v roku 1994. Dnes už 17 zo 44 samostatných anglikánskych provincií povoľuje biskupské vysviacky. Katharine Jefferts Schori je dokonca na čele americkej Episkopálnej cirkvi, ktorá je taktiež v anglikánskom zväzku.
Táto cirkev sa v roku 2003 postarala o ďalšie prehĺbenie sporov po tom, čo bol za biskupa New Hampshiru vysvätený Gene Robinson, ktorý je rozvedený a žije v homosexuálnom zväzku. Poľutovanie nad týmto činom vyjadril aj canterburský arcibiskup Rowan Williams, hlava anglikánskej cirkvi: „Rozdiely vnútri anglikánskeho spoločenstva, do ktorého americká episkopálna cirkev patrí, budú viditeľnejšie, keď nie všetky komunity prijmú jeho službu.“
Zakrátko sa jeho slová naplnili. Mesiac po tomto svätení začala jedna zo 107 episkopálnych diecéz rokovať o začlenení do katolíckej cirkvi, ďalších dvanásť chcelo vytvoriť novú sieť anglikánskych diecéz a farností. Nespokojné diecézy argumentovali, že episkopálna cirkev stratila právo hlásať evanjelium pod menom anglikánskeho spoločenstva, lebo neakceptovala rozhodnutie lambethskej konferencie z roku 1998. Tá drvivou väčšinou hlasov odmietla, aby anglikánski kňazi žili v homosexuálnych zväzkoch. Rozhodnutie podporil nielen vtedajší canterburský arcibiskup George Carey, ale aj oxfordský biskup Richard Harris, ktorého považujú za predstaviteľa liberálneho krídla.
Po vysvätení homosexuála za biskupa prerušili kontakty s episkopálnou cirkvou africké anglikánske cirkvi, ktoré patria medzi najväčšie a najdynamickejšie sa rozvíjajúce cirkvi. Vyše polovica z 80 miliónov anglikánov dnes žije na africkom kontinente.
Vypätú situáciu vygradovali v júni tohto roku dvaja anglikánski homosexuálni kňazi, Peter Cowell a David Lord, ktorí sa „zosobášili“ v Kostole svätého Bartolomeja v Londýne. Ako uvádza taliansky denník Corriere della sera, niektorí anglikánski kňazi aj doteraz požehnávali homosexuálne zväzky, ale tento obrad bol prvýkrát v histórii vykonaný v rámci liturgie, počas ktorej bolo čítané Božie slovo a podávaná eucharistia. Obrad viedol miestny farár Martin Dudley. Arcibiskup Ugandy Henry Orombi tento akt nazval blasfémiou a vyzval arcibiskupa Williamsa, aby takéto iniciatívy zastavil, ak nechce spôsobiť rozpad cirkvi. V podobnom duchu sa vyjadrili nielen ďalší africkí biskupi, ale napríklad aj biskup Winchesteru Michael Scott-Joynt.
.silná opozícia
Začiatkom júla sa vo vypätej atmosfére konala synoda anglickej cirkvi, ktorá schválila biskupské svätenia žien. V snahe predísť schizme zaznel návrh na vytvorenie pozície tzv. superbiskupov, ktorými by mohli byť len muži, no návrh bol zamietnutý. Podobnú myšlienku prezentoval už v roku 2005 arcibiskup Yorku David Hope, „dvojka“ anglickej cirkvi, ktorý navrhol, aby v prípade schválenia svätenia žien za biskupky bola v Anglicku popri Canterbury a Yorku vytvorená aj ďalšia provincia pre veriacich, ktorí neakceptujú ženy – biskupky. Členovia anglickej cirkvi tak majú tri možnosti: akceptovať novú situáciu, pokúsiť sa o zvrat, ktorý je už prakticky nemožný, alebo prestúpiť do katolíckej cirkvi. Asi najsmutnejší obraz ponúkol pri odchode zo synody bývalý arcidiakon George Austin, ktorý so slzami v očiach povedal, že ostáva v anglikánskej cirkvi iba preto, že už je mimo aktívnej služby. Ak by bol ešte vo funkcii, podľa vlastných slov by musel odísť .
Na synode sa odmietlo zúčastniť 1 300 kňazov (10 % z celkového počtu), medzi ktorými bolo aj viacero biskupov. Na lambethskej konferencii, ktorá na synodu prakticky nadväzovala, sa odmietla zúčastniť až štvrtina pozvaných biskupov. Tí sa stretli ešte koncom júna v Jeruzaleme na vlastnom summite. Podľa informácií, ktoré priniesli talianske denníky, ale aj vatikánsky denník L´osservatore romano, sa títo biskupi už zišli s predstaviteľmi Kongregácie pre náuku viery, aby sa informovali o možnostiach prestupu ku katolíkom.
.kto nesie zodpovednosť?
Hoci canterburský arcibiskup Rowan Williams na lambethskej konferencii vyzval na zastavenie svätenia homosexuálnych biskupov, vývoj udalostí nasvedčuje, že za súčasnú situáciu z veľkej časti zodpovedá práve on. Po nástupe do funkcie hlavy anglikánskej cirkvi v roku 2003 začal silno tlačiť na pedál zmien. Už dávnejšie sa nechal počuť, že anglická cirkev by mala umožniť biskupské vysviacky žien. Vyjadril síce ľútosť nad vysviackou homosexuála Gena Robinsona, koncom novembra 2007 sa stretol s homosexuálnymi kňazmi a ich partnermi v Kostole svätého Petra v Londýne na schôdzke s názvom „Súčasný stav a budúce možnosti pre lesby a gejov v cirkvi“. Zdá sa, že na jeho túžbu po rýchlom progrese dnes dopláca celá anglikánska cirkev. Druhým, hlbším dôvodom je fakt, že anglikáni sú štátnou cirkvou, a tak sú silno ovplyvňovaní aktuálnymi spoločenskými zmenami. Ako napísal v editoriali britský týždenník The Observer, štátna cirkev má „rešpektovať a reprezentovať cítenie anglického národa, ktorý je slobodný a otvorený rovnosti žien vo všetkých oblastiach“. Tretím dôvodom je absencia učiteľského úradu, ktorý zabezpečuje kontinuitu a jednotu učenia.
Anglikánska cirkev nekončí, no hrozba aktuálnej schizmy stále nepominula. Navyše, podobné situácie môžu v budúcnosti vznikať pri ďalších snahách „kráčať s dobou“.
Autor je doktorand žurnalistiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.