Politika a šport sa vraj miešať nemajú. Pred slávnostným otvorením olympiády v Pekingu sme to mohli počuť ešte častejšie ako inokedy. Svoj postoj k tomuto názoru snáď vyjadríme dostatočne jasne tým, že športovú dvojstranu venujeme tentoraz politikovi.
Winston Churchill nepatrí k najznámejším anglickým športovcom. Jeho najväčším triumfom bol víťazstvo v medziplukovom turnaji v póle (to je taký hokej na koňoch) v roku 1899, počas jeho vojenskej služby v Indii. Z hľadiska svetového športu to nebol - priznajme si to - príliš významný turnaj. Ale z hľadiska svetovej politiky čosi naznačil.
.pólo
Štyri dni pred turnajom sa Churchill pošmykol na schodoch a pri páde si vykĺbil rameno. To znamenalo, že na turnaji sa nemohol zúčastniť. Napriek tomu sa na naliehanie spoluhráčov na súťaži zúčastnil a odohral všetky zápasy.
V prvých dvoch nastúpil s lakťom priviazaným k boku, čo je pri kolektívnej hre spočívajúcej v ovládaní cválajúceho koňa a odpaľovaní lopty dlhou palicou pomerne výrazný hendikep. Jeho úlohou bolo pohybovať sa na ofsajdovej čiare a viazať tak obrancu súpera, čím sa otváral priestor na útoky spoluhráčov.
Táto taktika sa ukázala byť celkom úspešná, mužstvo sa prebojovalo až do finále, kde už Churchill mohol hrať síce s bolesťami, ale s voľnou rukou. Tou rukou dosiahol hetrik a prispel tak k víťazstvu 4:3 nie celkom zanedbateľnou mierou.
A čo to má spoločné so svetovou politikou? Veľa nie, ale mohlo mať. Keby Adolf Hitler dokázal správne prečítať túto športovú historku, možno by lepšie pochopil, koho to vlastne proti sebe má. Že proti nemu stojí muž schopný bojovať aj bez ruky. Že tomuto mužovi dokážu jeho spoluhráči veriť natoľko, že na tej nevládnej ruke vlastne nezáleží. A že tento muž a jeho spoluhráči dokážu byť nepoddajní až na hranicu normálnosti. V športe, aj inde.
.naháňačka
Čo-to sa o Churchillovom športovom duchu dá dozvedieť aj z príhody, ktorá sa stala v lete roku 1892. Ako osemnásťročný sa hral so svojím bratom a bratrancom na naháňačku v borovicovom lese. Dvaja mladší chlapci naháňali mladého muža a zhruba po dvadsiatich minútach ho dostali do pasce. Situácia vyzerala takto: Winston stál v strede asi štyridsať metrov dlhého mostíka ponad roklinu hlbokú deväť metrov, chlapci stáli každý na jednom konci mostíka. Po istom váhaní zvolil Winston Churchill nasledovný postup: preliezol zábradlie mostíka, vyhliadol si jednu z mladých borovíc a skočil na jej vrchol v nádeji, že sa po kmeni stromu spustí ako po tyči v telocvični, pričom lámajúce sa vetvy budú tlmiť jeho pád. Z bezvedomia sa prebral po troch dňoch, lôžko dokázal opustiť po troch mesiacoch.
Možno to niekomu pripadá skôr ako príklad mdlého intelektu než ako príklad športového ducha, ale asi sa zhodneme na tom, že vôľa po víťazstve a nepoddajnosť (aj keď tá bola v tomto prípade tak trochu nepríčetná) patria k skutočnému športovcovi. A že je dobré, ak proti Hitlerovi stojí muž s takýmito vlastnosťami.
.protivníci
Oveľa slávnejšia je naháňačka, v ktorej Churchill unikal vyše mesiaca nepriateľským vojakom po svojom úteku zo zajatia v druhej búrskej vojne (v tom istom roku, v ktorom vyhral turnaj v póle). Po tom, čo sa mu podarilo prekonať takmer 500 kilometrov cez nepriateľské územie a dostať sa až do mesta kontrolovaného Britmi, sa stal doma na istý čas národným hrdinom. Jeho útek bol pritom z vojenského hľadiska naprosto bezvýznamný. Sláva, ktorú získal, teda nebola slávou vojvodcu, ktorý vybojoval veľké víťazstvo. Bola to skôr sláva športovca, ktorý to pekne natrel protivným súperom.
Samotný Churchill však nepociťoval voči protivníkom nenávisť, a to ani v druhej svetovej vojne. Vo svojich pamätiach sa s veľkou úctou vyjadruje nielen o nemeckom poľnom maršálovi Rommelovi, ale aj o obyčajnom poručíkovi - veliteľovi nemeckej ponorky - ktorý svojimi nesmierne odvážnymi akciami spôsobil britskému vojenskému loďstvu niekoľko ťažkých strát. Churchill vedel oceniť a vážiť si kvality súpera. A aj to tak trochu súvisí so športovým duchom.
Vážiť si nemeckých dôstojníkov vo vojne je však niečo celkom iné, ako zatvárať oči pred politikou nacistických pohlavárov pred vojnou. Schopnosť včas rozoznať spojencov a protivníkov je v politike životne dôležitá. Winston Churchill mal mimoriadne vyvinutú aj túto schopnosť. Škoda len, že ho skoro nikto nepočúval v čase, keď sa ešte druhej svetovej vojne dalo zabrániť.
.peking
Nechceme robiť paralelu medzi komunistickou Čínou a nacistickým Nemeckom a nemáme ani pocit, že sa blíži tretia svetová vojna. Mantru o nemiešaní športu a politiky však považujeme za škodlivú.
K apolitickému športu dnes vyzývajú najmä nešportoví politici. Pchajú sa do lóží na olympijskom štadióne a nechcú, aby im to niekto kazil. Ľudia, ktorým je celkom cudzia churchillovská schopnosť rozoznávať nebezpečenstvo, jeho rozhodnosť a nezlomnosť. Ľudia, ktorí si úctu k protivníkovi vykladajú tak, že protivníci vlastne neexistujú.
One world, one dream - tlieskajú čínskym komunistom. Ale len chvíľu, potom rýchlo dlane zdvihnú a zakryjú si oči pred všetkým, čo sa vinou týchto komunistov deje v Tibete, v Sudáne či v samotnej Číne. Mnohí z nich by nechali na pokoji dokonca aj toho Saddáma Husajna. Veď ani on vlastne nebol až taký nebezpečný.
Svet dnes opäť raz praje viac Nevillom Chamberlainom než Winstonom Churchillom. Len aby to nedopadlo tak, že tých ľudí s dostatočne jasným zrakom a celkom obyčajnou športovou drzosťou začneme znova počúvať až vtedy, keď už bude neskoro.
Winston Churchill nepatrí k najznámejším anglickým športovcom. Jeho najväčším triumfom bol víťazstvo v medziplukovom turnaji v póle (to je taký hokej na koňoch) v roku 1899, počas jeho vojenskej služby v Indii. Z hľadiska svetového športu to nebol - priznajme si to - príliš významný turnaj. Ale z hľadiska svetovej politiky čosi naznačil.
.pólo
Štyri dni pred turnajom sa Churchill pošmykol na schodoch a pri páde si vykĺbil rameno. To znamenalo, že na turnaji sa nemohol zúčastniť. Napriek tomu sa na naliehanie spoluhráčov na súťaži zúčastnil a odohral všetky zápasy.
V prvých dvoch nastúpil s lakťom priviazaným k boku, čo je pri kolektívnej hre spočívajúcej v ovládaní cválajúceho koňa a odpaľovaní lopty dlhou palicou pomerne výrazný hendikep. Jeho úlohou bolo pohybovať sa na ofsajdovej čiare a viazať tak obrancu súpera, čím sa otváral priestor na útoky spoluhráčov.
Táto taktika sa ukázala byť celkom úspešná, mužstvo sa prebojovalo až do finále, kde už Churchill mohol hrať síce s bolesťami, ale s voľnou rukou. Tou rukou dosiahol hetrik a prispel tak k víťazstvu 4:3 nie celkom zanedbateľnou mierou.
A čo to má spoločné so svetovou politikou? Veľa nie, ale mohlo mať. Keby Adolf Hitler dokázal správne prečítať túto športovú historku, možno by lepšie pochopil, koho to vlastne proti sebe má. Že proti nemu stojí muž schopný bojovať aj bez ruky. Že tomuto mužovi dokážu jeho spoluhráči veriť natoľko, že na tej nevládnej ruke vlastne nezáleží. A že tento muž a jeho spoluhráči dokážu byť nepoddajní až na hranicu normálnosti. V športe, aj inde.
.naháňačka
Čo-to sa o Churchillovom športovom duchu dá dozvedieť aj z príhody, ktorá sa stala v lete roku 1892. Ako osemnásťročný sa hral so svojím bratom a bratrancom na naháňačku v borovicovom lese. Dvaja mladší chlapci naháňali mladého muža a zhruba po dvadsiatich minútach ho dostali do pasce. Situácia vyzerala takto: Winston stál v strede asi štyridsať metrov dlhého mostíka ponad roklinu hlbokú deväť metrov, chlapci stáli každý na jednom konci mostíka. Po istom váhaní zvolil Winston Churchill nasledovný postup: preliezol zábradlie mostíka, vyhliadol si jednu z mladých borovíc a skočil na jej vrchol v nádeji, že sa po kmeni stromu spustí ako po tyči v telocvični, pričom lámajúce sa vetvy budú tlmiť jeho pád. Z bezvedomia sa prebral po troch dňoch, lôžko dokázal opustiť po troch mesiacoch.
Možno to niekomu pripadá skôr ako príklad mdlého intelektu než ako príklad športového ducha, ale asi sa zhodneme na tom, že vôľa po víťazstve a nepoddajnosť (aj keď tá bola v tomto prípade tak trochu nepríčetná) patria k skutočnému športovcovi. A že je dobré, ak proti Hitlerovi stojí muž s takýmito vlastnosťami.
.protivníci
Oveľa slávnejšia je naháňačka, v ktorej Churchill unikal vyše mesiaca nepriateľským vojakom po svojom úteku zo zajatia v druhej búrskej vojne (v tom istom roku, v ktorom vyhral turnaj v póle). Po tom, čo sa mu podarilo prekonať takmer 500 kilometrov cez nepriateľské územie a dostať sa až do mesta kontrolovaného Britmi, sa stal doma na istý čas národným hrdinom. Jeho útek bol pritom z vojenského hľadiska naprosto bezvýznamný. Sláva, ktorú získal, teda nebola slávou vojvodcu, ktorý vybojoval veľké víťazstvo. Bola to skôr sláva športovca, ktorý to pekne natrel protivným súperom.
Samotný Churchill však nepociťoval voči protivníkom nenávisť, a to ani v druhej svetovej vojne. Vo svojich pamätiach sa s veľkou úctou vyjadruje nielen o nemeckom poľnom maršálovi Rommelovi, ale aj o obyčajnom poručíkovi - veliteľovi nemeckej ponorky - ktorý svojimi nesmierne odvážnymi akciami spôsobil britskému vojenskému loďstvu niekoľko ťažkých strát. Churchill vedel oceniť a vážiť si kvality súpera. A aj to tak trochu súvisí so športovým duchom.
Vážiť si nemeckých dôstojníkov vo vojne je však niečo celkom iné, ako zatvárať oči pred politikou nacistických pohlavárov pred vojnou. Schopnosť včas rozoznať spojencov a protivníkov je v politike životne dôležitá. Winston Churchill mal mimoriadne vyvinutú aj túto schopnosť. Škoda len, že ho skoro nikto nepočúval v čase, keď sa ešte druhej svetovej vojne dalo zabrániť.
.peking
Nechceme robiť paralelu medzi komunistickou Čínou a nacistickým Nemeckom a nemáme ani pocit, že sa blíži tretia svetová vojna. Mantru o nemiešaní športu a politiky však považujeme za škodlivú.
K apolitickému športu dnes vyzývajú najmä nešportoví politici. Pchajú sa do lóží na olympijskom štadióne a nechcú, aby im to niekto kazil. Ľudia, ktorým je celkom cudzia churchillovská schopnosť rozoznávať nebezpečenstvo, jeho rozhodnosť a nezlomnosť. Ľudia, ktorí si úctu k protivníkovi vykladajú tak, že protivníci vlastne neexistujú.
One world, one dream - tlieskajú čínskym komunistom. Ale len chvíľu, potom rýchlo dlane zdvihnú a zakryjú si oči pred všetkým, čo sa vinou týchto komunistov deje v Tibete, v Sudáne či v samotnej Číne. Mnohí z nich by nechali na pokoji dokonca aj toho Saddáma Husajna. Veď ani on vlastne nebol až taký nebezpečný.
Svet dnes opäť raz praje viac Nevillom Chamberlainom než Winstonom Churchillom. Len aby to nedopadlo tak, že tých ľudí s dostatočne jasným zrakom a celkom obyčajnou športovou drzosťou začneme znova počúvať až vtedy, keď už bude neskoro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.