„Vstúp bez vážnych názorov, dnes sa budeme zabávať,“ spievali si v piatok 4. augusta na martinskom amfiteátri spolu so skupinou Hex veselí Martinčania. Zábava vrcholila.
Vystúpil už Marcel Palonder s Anitou Soul, Misha, skupiny Komajota, Polemic a IMT Smile. Hral sa americký soul a funky, ľahký kozmopolitný pop a jamajské ska. Polemic možno zahral aj pieseň Rudie o nekompromisnom mladíkovi, ktorý si za žiadnu cenu nedal vziať svoje ideály, Ivan Tásler zrejme zaspieval aj Filipovu a Lasicovu pieseň o národe holubičom, s ktorou v súčasnosti boduje v slovenských rádiách. Musel to byť jednoducho skvelý koncert, ktorým (tie zaujímavejšie) hviezdy slovenského popu prispeli do mozaiky Martinských matičných slávností konaných pod záštitou Jána Slotu...
Akokoľvek nad tým dvíhame obočie, vystúpenia hviezd rocku a popu na podporu politikov, či naopak, ako prejav odporu voči nim k tomuto hudobnému žánru patria. Joan Baez, ktorá nedávno vystúpila na Pohode, by o tom vedela rozprávať: proti Vietnamu, za Bangladéš, na podporu Charty či Greenpeace, za prepustenie Mandelu, proti hladu v Afrike, za ľudské práva, proti klčovaniu amazonského pralesa, za slobodný Tibet, proti Bushovi, za Obamu. Alebo anarchisti z Rage Against The Machine, ktorí sa hrdo hlásia k sovietskemu komunizmu. Alebo islandská diva Björk, ktorá v piesni Declare Independence priam navádza obyvateľov Grónska na revolúciu (keď túto pieseň na koncerte v Tokiu venovala v tej chvíli už samostatnému Kosovu, usporiadatelia festivalu Exit v srbskom Novom Sade jej plánované vystúpenie zrušili).
Veľká časť rockerov a rockeriek sa jednoducho so svojimi – niekedy bizarnými a pomýlenými, inokedy úctyhodnými – názormi na veci verejné netají. Väčšinou si za svoje angažovanie nechajú, samozrejme, zaplatiť, no keď treba, tak sa svojich honorárov s väčším či menším gestom hoci aj vzdajú.
Aj u nás to tak bývalo. Plastici v Čechách, skupina Bez ladu a skladu či pesničkár Ivan Hoffman na Slovensku sa za svoje názory nehanbili ani vtedy, keď ich to mohlo stáť slobodu. Ani pádom komunizmu sa to neskončilo. V roku 1998 sa takmer každý rocker, čo na Slovensku za niečo stál (vrátane Polemicu a Hexu), zúčastnil kampane Volím, teda som a o štyri roky neskôr kampane Nie je nám to jedno.
Dnes je všetko ináč. Skupina Desmod zahrala na akcii strany Smer a zrejme jej to nepripadalo ničím divné. Nakoniec, ak im politika Roberta Fica vyhovuje, tak neexistuje dôvod, pre ktorý by takéto hranie mali odmietnuť. Matičné slávnosti v Martine to však boli iné. Na akcii zastrešenej Jánom Slotom vystúpili kapely, od ktorých by to človek nečakal.
„V prvotnej komunikácii nám to bolo prezentované ako „Mestské dni“, na ktorých bežne hrávame,“ hovorí pre .týždeň frontman Hexu Yxo. „Neskôr sme však zistili, že táto akcia je pod hlavičkou politickej strany. Cítili sme sa oklamaní, keďže pre politické strany sme nikdy nehrali a ani nebudeme hrať.“ Skupina Polemic, ktorá vystúpila pár hodín pred Hexom dokonca požiadala organizátorov o to, aby z pódia odstránili logo SNS. Aspoň to, povie si človek, dlhodobo sympatizujúci s obidvomi kapelami. No nepríjemnej chuti v ústach sa nezbaví. Vyzerá to totiž tak, že slovenským kapelám – snáď s výnimkou Pary, Živých kvetov či Slobodnej Európy – o nič viac, než o zábavu nejde. Vyjadrenia akéhokoľvek názoru na verejné dianie sa od nich ťažko dočkáte. Čo si napríklad myslia o Jánom Slotom prezentovanej nenávisti voči Maďarom? Veria Hedvige Malinovej alebo Robertovi Kaliňákovi? Zaujíma ich všeobecne rozšírená korupcia, majú nejaký názor na to, čo sa deje v slovenskej politike? Pri káve či pive sa to dozviete, no verejne sa k tomu vyjadrovať nechcú. Zrejme preto, lebo – asi správne – tušia, že fanúšikov majú medzi podporovateľmi všetkých politických strán a zbytočne si ich nechcú pohnevať. A aj organizátori, ktorí ich pozývajú na letné festivaly či firemné večierky pokrývajú celé „politické spektrum“. Stali sa z nich zrejme zábavné kapely, ktoré spievajú pekné, veselé pesničky a nikoho nechcú uraziť.
Je to, žiaľ, príznak doby. Nežije sa nám zle, katastrofy sa nám vyhýbajú, voliť „nieto koho“. Hodnoty, názory a postoje preto odkladáme do súkromia a schuti si zanadávame len medzi kamarátmi. A ideme všade kde nás pozvú. „Nikdy nebolo lepšie,“ spieva sa v refréne pesničky Hexu, ktorej prvá veta tento článok otvára. Prišiel už „koniec histórie“, ale „rockeri stredného veku“ jednoducho spohodlneli?
Keď budeme na blížiacom sa festivale Sziget v Budapešti počúvať R.E.M., takmer určite budeme počuť aj kritiku Busha a podporu Obamu. Iné kapely budú pravdepodobne zahrajú pesničky pre trpiacich v Dárfúre, alebo vyjadria podporu slobodnému Tibetu.
U nás sa budeme zabávať.
Vystúpil už Marcel Palonder s Anitou Soul, Misha, skupiny Komajota, Polemic a IMT Smile. Hral sa americký soul a funky, ľahký kozmopolitný pop a jamajské ska. Polemic možno zahral aj pieseň Rudie o nekompromisnom mladíkovi, ktorý si za žiadnu cenu nedal vziať svoje ideály, Ivan Tásler zrejme zaspieval aj Filipovu a Lasicovu pieseň o národe holubičom, s ktorou v súčasnosti boduje v slovenských rádiách. Musel to byť jednoducho skvelý koncert, ktorým (tie zaujímavejšie) hviezdy slovenského popu prispeli do mozaiky Martinských matičných slávností konaných pod záštitou Jána Slotu...
Akokoľvek nad tým dvíhame obočie, vystúpenia hviezd rocku a popu na podporu politikov, či naopak, ako prejav odporu voči nim k tomuto hudobnému žánru patria. Joan Baez, ktorá nedávno vystúpila na Pohode, by o tom vedela rozprávať: proti Vietnamu, za Bangladéš, na podporu Charty či Greenpeace, za prepustenie Mandelu, proti hladu v Afrike, za ľudské práva, proti klčovaniu amazonského pralesa, za slobodný Tibet, proti Bushovi, za Obamu. Alebo anarchisti z Rage Against The Machine, ktorí sa hrdo hlásia k sovietskemu komunizmu. Alebo islandská diva Björk, ktorá v piesni Declare Independence priam navádza obyvateľov Grónska na revolúciu (keď túto pieseň na koncerte v Tokiu venovala v tej chvíli už samostatnému Kosovu, usporiadatelia festivalu Exit v srbskom Novom Sade jej plánované vystúpenie zrušili).
Veľká časť rockerov a rockeriek sa jednoducho so svojimi – niekedy bizarnými a pomýlenými, inokedy úctyhodnými – názormi na veci verejné netají. Väčšinou si za svoje angažovanie nechajú, samozrejme, zaplatiť, no keď treba, tak sa svojich honorárov s väčším či menším gestom hoci aj vzdajú.
Aj u nás to tak bývalo. Plastici v Čechách, skupina Bez ladu a skladu či pesničkár Ivan Hoffman na Slovensku sa za svoje názory nehanbili ani vtedy, keď ich to mohlo stáť slobodu. Ani pádom komunizmu sa to neskončilo. V roku 1998 sa takmer každý rocker, čo na Slovensku za niečo stál (vrátane Polemicu a Hexu), zúčastnil kampane Volím, teda som a o štyri roky neskôr kampane Nie je nám to jedno.
Dnes je všetko ináč. Skupina Desmod zahrala na akcii strany Smer a zrejme jej to nepripadalo ničím divné. Nakoniec, ak im politika Roberta Fica vyhovuje, tak neexistuje dôvod, pre ktorý by takéto hranie mali odmietnuť. Matičné slávnosti v Martine to však boli iné. Na akcii zastrešenej Jánom Slotom vystúpili kapely, od ktorých by to človek nečakal.
„V prvotnej komunikácii nám to bolo prezentované ako „Mestské dni“, na ktorých bežne hrávame,“ hovorí pre .týždeň frontman Hexu Yxo. „Neskôr sme však zistili, že táto akcia je pod hlavičkou politickej strany. Cítili sme sa oklamaní, keďže pre politické strany sme nikdy nehrali a ani nebudeme hrať.“ Skupina Polemic, ktorá vystúpila pár hodín pred Hexom dokonca požiadala organizátorov o to, aby z pódia odstránili logo SNS. Aspoň to, povie si človek, dlhodobo sympatizujúci s obidvomi kapelami. No nepríjemnej chuti v ústach sa nezbaví. Vyzerá to totiž tak, že slovenským kapelám – snáď s výnimkou Pary, Živých kvetov či Slobodnej Európy – o nič viac, než o zábavu nejde. Vyjadrenia akéhokoľvek názoru na verejné dianie sa od nich ťažko dočkáte. Čo si napríklad myslia o Jánom Slotom prezentovanej nenávisti voči Maďarom? Veria Hedvige Malinovej alebo Robertovi Kaliňákovi? Zaujíma ich všeobecne rozšírená korupcia, majú nejaký názor na to, čo sa deje v slovenskej politike? Pri káve či pive sa to dozviete, no verejne sa k tomu vyjadrovať nechcú. Zrejme preto, lebo – asi správne – tušia, že fanúšikov majú medzi podporovateľmi všetkých politických strán a zbytočne si ich nechcú pohnevať. A aj organizátori, ktorí ich pozývajú na letné festivaly či firemné večierky pokrývajú celé „politické spektrum“. Stali sa z nich zrejme zábavné kapely, ktoré spievajú pekné, veselé pesničky a nikoho nechcú uraziť.
Je to, žiaľ, príznak doby. Nežije sa nám zle, katastrofy sa nám vyhýbajú, voliť „nieto koho“. Hodnoty, názory a postoje preto odkladáme do súkromia a schuti si zanadávame len medzi kamarátmi. A ideme všade kde nás pozvú. „Nikdy nebolo lepšie,“ spieva sa v refréne pesničky Hexu, ktorej prvá veta tento článok otvára. Prišiel už „koniec histórie“, ale „rockeri stredného veku“ jednoducho spohodlneli?
Keď budeme na blížiacom sa festivale Sziget v Budapešti počúvať R.E.M., takmer určite budeme počuť aj kritiku Busha a podporu Obamu. Iné kapely budú pravdepodobne zahrajú pesničky pre trpiacich v Dárfúre, alebo vyjadria podporu slobodnému Tibetu.
U nás sa budeme zabávať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.