Vo svete za divokými lesmi objavte Fairyland – rozprávkovú krajinu. Takto sa začína reklamný spot Slovenskej agentúry pre cestovný ruch, ktorý má v zahraničných televíziách propagovať Slovensko. Spot je celkom vydarený, a provokuje položiť si otázku, ako našu krajinu vnímajú cudzinci. Či sa tu naozaj cítia ako v rozprávke.
Nie je cudzinec ako cudzinec. Je rozdiel medzi turistom, ktorý sem prišiel na dva-tri dni, pozrel si hory, zopár pamiatok a pobral sa do blízkej Prahy či Viedne, a človekom, ktorý tu prežil niekoľko mesiacov, alebo dokonca rokov. Dôležitý je, samozrejme, aj ten „bleskový“ turistický pohľad (vo viacerých článkoch v tejto téme sa mu venujeme), oveľa presnejšie zrkadlo nám však nastavujú postrehy a skúseností ľudí, ktorí tu prežili dlhší čas svojho života.
.ste hanbliví
„Keď som prišla na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) a pýtala sa spolužiakov, či hovoria po anglicky, odpovedali mi, že nie. Cítila som sa preto trošku osamelo. Po pár týždňoch som si uvedomila, že sa s tými istými ľuďmi po anglicky bez problémov rozprávam. Keď som sa ich opýtala, či mi náhodou predtým nehovorili, že po anglicky nerozprávajú, odpovedali, že áno, lebo si mysleli, že po anglicky nerozprávajú dobre,“ začína svoje rozprávanie holandská fotografka Illah van Oijen, ktorá na Slovensku žije takmer tri roky. V bývalom Československu sa ocitla krátko po revolúcií a do Slovenska sa vtedy doslova zaľúbila. Doteraz má vraj odložených desať pohľadníc Spišského hradu, ktoré si vtedy kúpila.
Nemec Markus Mueller, ktorý pracuje v bratislavskom Volkswagene, je na Slovensku ešte len mesiac a má problém nadviazať bližší kontakt so Slovákmi. To je zatiaľ jeho najsilnejší pocit z našej krajiny. „Keď som sem prišiel, veľa ľudí mi hovorilo, že nehovoria po anglicky ani po nemecky. Bolo mi to trochu podozrivé, lebo mi normálne po nemecky odpovedali, že im je ľúto, ale po nemecky nehovoria. Aj v práci som stretol ľudí, u ktorých som po čase zistil, že dokážu hovoriť po anglicky, alebo po nemecky, ale radšej sa tvária, že nevedia. Neviem, v čom je problém, možno ste len hanbliví,“ smeje sa Markus a dodáva, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo na cudzincov spočiatku Bratislava pôsobí ako nudné mesto. „Ľudia sú odmeraní, známosti sa nadväzujú ťažšie, a potom sám sedíš v bare, piješ pivo a nudíš sa.“
Možno to chce len čas, kým si Slováci cudzinca viac oťukajú. „Áno, Slováci sú možno trochu hanbliví, ale len spočiatku, keď ich spoznáte bližšie, nie sú takí. Ľudia sú tu menej povrchní, srdečnejší ako Američania. Keď sa pýtajú, ako sa máte a podobne, tak ich na rozdiel od Američanov zaujíma aj odpoveď, “ tvrdí Larry Johnson zo Seattlu, ktorý štvrtý rok učí na bratislavskej City University.
.sme tu doma
Viacerých cudzincov na Slovensku teší pocit prospešnosti, ako aj to, že tu po nich zostáva viditeľná stopa. „Už sám dôvod, prečo ma sem kedysi poslalo naše ministerstvo, bol ten, že hovorím iným jazykom, mám iný kultúrny pôvod, mal som iné vzdelanie – a mal som tu byť niečím prospešný,“ vysvetľuje Elbert Ruiz, pôvodom z karibského ostrova Aruba, pohnútky, ktoré ho „priviali“ na Slovensko. A Elbert to dodnes sám tak cíti. Po kontrakte s ministerstvom prišla zaujímavá ponuka zo súkromnej sféry, po nej nasledovala ďalšia, zmenil firmu, dokonca si s priateľom založil vlastnú predajňu s pánskym oblečením v susednej Viedni a stal sa Bratislavčanom. „Bratislavský akcent nemám, hovorím skôr Martin,“ smejúc sa vysvetľuje mladý muž z Karibiku kostrbatou slovenčinou. Na otázku, čo plánuje ďalej, bez rozmýšľania povie, že nemá žiadny dôvod odísť. Pritom Elbert poberá takpovediac „slovenskú mzdu“, nemá žiadne špeciálne ohodnotenie. Bratislava je preňho „cosy“, je mu tu príjemne a žije sa tu pohodlne.
Kariéru si tu buduje aj Illah, ktorá pokračuje v magisterskom štúdiu na VŠMU a popritom pracuje na holandskej ambasáde. Vydala knižku fotografií, zorganizovala seminár o Slovensku v Haagu a dnes sa podieľa na kultúrnych aktivitách veľvyslanectva. „V Haagu je ročne možno 350 najrôznejších festivalov,“ hovorí Illah a dodáva: „Jeden viac alebo menej, kto si to všimne? Ale keď niečo spravím tu, môže to mať význam. A okrem toho je tu pekne.“
Markusa Muellera sem vyslal Volkswagen a bude u nás dva roky. Je tu síce ešte len krátko, ale už stihol zistiť, že Bratislava je prekvapivo drahá. Naozaj nečakal, že bude drahšia ako Wolfsburg, odkiaľ prišiel. Za prenájom bytu platí dvojnásobok a bez problémov porovnáva aj ďalšie ceny. Samozrejme, víťazí naše pivo. Vzletne dodáva, ako mu chutí Staropramen či Krušovice, ktoré vraj znesú porovnanie aj s nemeckými značkami. Vysoko hodnotí aj ekológiu: „Bratislava je na tom lepšie, ako som očakával,“ hovorí mladý Nemec. Najväčším problémom zostávajú dievčatá, na rozdiel od Nemecka ich Markus stále vidí v sprievode s chlapcami. „Len málokedy vidieť single dievča,“ hovorí smutne. Hádam za dva roky svojho tunajšieho pobytu nejakú single uvidí.
.príťažlivosť periférie
Možno dopadne ako Larry Johnson, päťdesiatnik, ktorý sem prišiel z jedného z najkrajších miest v Amerike, zo Seattlu. Usmiaty a vtipkujúci muž s vyholenou hlavou, ktorý sem prišiel učiť, sa podobá na Jesse Venturu, bývalého wrestlera a amerického guvernéra slovenského pôvodu. Tento výzor zaručene zvyšuje jeho autoritu v triede. Keď rozpráva, hovorí v množnom čísle („we have here…“). Je tu prosto doma a Bratislavu má rád. O svojej práci so študentmi hovorí s nadhľadom: „Students are students všade na svete, za semester im umrú štyri babky, samozrejme vždy, keď treba niečo odovzdať, ale tak to chodí všade.“ Naši študenti sú vraj na rozdiel od amerických menej aktívni, menej sa zapájajú. Pochvalne sa vyjadrí o zázemí školy, ale inak sa mu o práci hovoriť nechce. Nakoniec, je horúci letný deň a učitelia majú prázdniny.
Bratislavu však Larry chváli asi najviac za verejnú dopravu, ktorá je lepšia ako v Amerike. Pýtame sa, či to myslí vážne: „Absolutely, autobusy sú možno u nás krajšie, klimatizované, ale inak sa to nedá porovnať, doprava je v Bratislave rozhodne lepšia.“ Ale predsa len – nie je Praha či Viedeň atraktívnejšia? „Možno je,“ pripúšťa, „ale ja sa na Bratislavu nepozerám ako turista, neporovnávam pamiatky či múzeá, porovnávam, ako sa kde žije. A v Bratislave sa podľa mňa žije lepšie ako v Prahe.“ V tom sa zhodujú viacerí oslovení cudzinci, ktorí tu našli domov.
.čím Slovensko nie je
Samozrejme, že cudzincom tu do „rozprávkového života“ ešte všeličo chýba. Illah aj Elbert tvrdia, že trochu multikultúrnej pestrosti by Slovensku prospelo. Illah hovorí najmä o jedle a pestrosti chutí a kuchyni, ktorá by Bratislavu aj ďalšie slovenské mestá obohatila. Elbert, ktorý má čiernu pleť, zase cíti, ako priťahuje jeho koža pohľady okoloidúcich. Rozumie tomu, nikoho z rasizmu neobviňuje. Potvrdzuje to aj veselá Illah: „Ja sama, keď vidím na Slovensku černocha, tak sa obzriem, pritom v Haagu mi to ani nenapadne.“
Iní to, naopak, považujú za čaro periférie, ktorú tu našli a vyhovuje im. „Slovensko prosto nie je Holandsko. Keby niekto chcel ísť do Holandska, išiel by tam. Nepotrebujem vidieť päťsto Číňanov denne, aby som bol šťastný. Nemám problém stretať iba Slovákov,“ hovorí Larry. „Slovensko je malá krajina a pre mňa je to tu celé iné, dostatočne pluralistické tak, ako to je,“ dodáva americký učiteľ.
Keďže Larry na Slovensko prišiel po tom, ako sa v Amerike rozviedol, všímal si aj to, ako fungujú naše rodiny. „Rodina je tu veľmi dôležitá a ja tomu rozumiem. Keď sa ľudia zabávajú, chodia von, navštevujú sa, všetko je to silne prepojené s rodinou.“
V jednom sú všetci cudzinci, s ktorými sme hovorili, zajedno. Slovensko im nie je dostupné takpovediac v kultúrnom zmysle slova. Elbert sa sťažuje, že v knižniciach sa o Slovensku dočítať síce dá – ale iba v slovenčine, dostatok informácií nie je podľa neho dokonca ani na internete. Larry si základný prehľad udržiava čítaním novín Slovak Spectator, ktoré vychádzajú v angličtine, ale inak sa sťažuje na málo preložených slovenských kníh a nedostatok pôvodných filmov. „V porovnaní s Čechmi slovenské diela v angličtine prosto chýbajú, a to nehovorím o Kunderovi, ale o rade menších autorov, ktorí návštevníkovi približujú domácu kultúru.“ Samozrejme, veľkou bariérou je aj slovenčina. Ale aj s ňou je vraj problém. Nie sú vyučujúci, ani dostatok učebníc.
Cudzincom, ktorí tu žijú dlhšie, najviac chýba kultúra, kultúra a ešte raz kultúra. Samozrejme, tá naša, a dostupná aspoň v angličtine. „Keďže neviem slovenský jazyk, tak nepoznám žiadne slovenské knihy, filmy, nič. Chodiť na americké filmy môžem všade na svete, z nich sa však o krajine, kde práve žijem, nič nedozviem,“ sťažuje sa Markus.
.zázrivá is Fairyland !
Otázka, či Slovensko považujú v duchu reklamného spotu za „Fairyland“, privádza našich cudzincov do miernych rozpakov. Iba Elbert tvrdí, že áno. „Stačí ísť do Bojníc, neviete sa vynadívať, to nie je nejaký Disneyland, má to svoje jedinečné čaro, môžete ísť do jaskýň, u nás nič také nie je.“
Larry trochu váha: „Neviem, čo to slovo znamená, neviem či som niekedy bol vo Fairylande, v Disneylande áno, ale čo je to Fairyland? No Slovensko mám rád.“
Trochu stratená v preklade je pri tejto otázke aj dovtedy suverénna Illah „Čo to však znamená Fairyland? Krajina s mýtmi? Krajina, kde sa dejú zázraky? Slovensko je pre mňa jednoznačne krásna krajina, ale či je to Fairyland, to neviem.“ Po chvíľke váhania sa však vynájde a s čarovným úsmevom dodáva. „Možno Zázrivá je Fairyland. Zázrivá is absolutely beautiful...“
Nie je cudzinec ako cudzinec. Je rozdiel medzi turistom, ktorý sem prišiel na dva-tri dni, pozrel si hory, zopár pamiatok a pobral sa do blízkej Prahy či Viedne, a človekom, ktorý tu prežil niekoľko mesiacov, alebo dokonca rokov. Dôležitý je, samozrejme, aj ten „bleskový“ turistický pohľad (vo viacerých článkoch v tejto téme sa mu venujeme), oveľa presnejšie zrkadlo nám však nastavujú postrehy a skúseností ľudí, ktorí tu prežili dlhší čas svojho života.
.ste hanbliví
„Keď som prišla na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) a pýtala sa spolužiakov, či hovoria po anglicky, odpovedali mi, že nie. Cítila som sa preto trošku osamelo. Po pár týždňoch som si uvedomila, že sa s tými istými ľuďmi po anglicky bez problémov rozprávam. Keď som sa ich opýtala, či mi náhodou predtým nehovorili, že po anglicky nerozprávajú, odpovedali, že áno, lebo si mysleli, že po anglicky nerozprávajú dobre,“ začína svoje rozprávanie holandská fotografka Illah van Oijen, ktorá na Slovensku žije takmer tri roky. V bývalom Československu sa ocitla krátko po revolúcií a do Slovenska sa vtedy doslova zaľúbila. Doteraz má vraj odložených desať pohľadníc Spišského hradu, ktoré si vtedy kúpila.
Nemec Markus Mueller, ktorý pracuje v bratislavskom Volkswagene, je na Slovensku ešte len mesiac a má problém nadviazať bližší kontakt so Slovákmi. To je zatiaľ jeho najsilnejší pocit z našej krajiny. „Keď som sem prišiel, veľa ľudí mi hovorilo, že nehovoria po anglicky ani po nemecky. Bolo mi to trochu podozrivé, lebo mi normálne po nemecky odpovedali, že im je ľúto, ale po nemecky nehovoria. Aj v práci som stretol ľudí, u ktorých som po čase zistil, že dokážu hovoriť po anglicky, alebo po nemecky, ale radšej sa tvária, že nevedia. Neviem, v čom je problém, možno ste len hanbliví,“ smeje sa Markus a dodáva, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo na cudzincov spočiatku Bratislava pôsobí ako nudné mesto. „Ľudia sú odmeraní, známosti sa nadväzujú ťažšie, a potom sám sedíš v bare, piješ pivo a nudíš sa.“
Možno to chce len čas, kým si Slováci cudzinca viac oťukajú. „Áno, Slováci sú možno trochu hanbliví, ale len spočiatku, keď ich spoznáte bližšie, nie sú takí. Ľudia sú tu menej povrchní, srdečnejší ako Američania. Keď sa pýtajú, ako sa máte a podobne, tak ich na rozdiel od Američanov zaujíma aj odpoveď, “ tvrdí Larry Johnson zo Seattlu, ktorý štvrtý rok učí na bratislavskej City University.
.sme tu doma
Viacerých cudzincov na Slovensku teší pocit prospešnosti, ako aj to, že tu po nich zostáva viditeľná stopa. „Už sám dôvod, prečo ma sem kedysi poslalo naše ministerstvo, bol ten, že hovorím iným jazykom, mám iný kultúrny pôvod, mal som iné vzdelanie – a mal som tu byť niečím prospešný,“ vysvetľuje Elbert Ruiz, pôvodom z karibského ostrova Aruba, pohnútky, ktoré ho „priviali“ na Slovensko. A Elbert to dodnes sám tak cíti. Po kontrakte s ministerstvom prišla zaujímavá ponuka zo súkromnej sféry, po nej nasledovala ďalšia, zmenil firmu, dokonca si s priateľom založil vlastnú predajňu s pánskym oblečením v susednej Viedni a stal sa Bratislavčanom. „Bratislavský akcent nemám, hovorím skôr Martin,“ smejúc sa vysvetľuje mladý muž z Karibiku kostrbatou slovenčinou. Na otázku, čo plánuje ďalej, bez rozmýšľania povie, že nemá žiadny dôvod odísť. Pritom Elbert poberá takpovediac „slovenskú mzdu“, nemá žiadne špeciálne ohodnotenie. Bratislava je preňho „cosy“, je mu tu príjemne a žije sa tu pohodlne.
Kariéru si tu buduje aj Illah, ktorá pokračuje v magisterskom štúdiu na VŠMU a popritom pracuje na holandskej ambasáde. Vydala knižku fotografií, zorganizovala seminár o Slovensku v Haagu a dnes sa podieľa na kultúrnych aktivitách veľvyslanectva. „V Haagu je ročne možno 350 najrôznejších festivalov,“ hovorí Illah a dodáva: „Jeden viac alebo menej, kto si to všimne? Ale keď niečo spravím tu, môže to mať význam. A okrem toho je tu pekne.“
Markusa Muellera sem vyslal Volkswagen a bude u nás dva roky. Je tu síce ešte len krátko, ale už stihol zistiť, že Bratislava je prekvapivo drahá. Naozaj nečakal, že bude drahšia ako Wolfsburg, odkiaľ prišiel. Za prenájom bytu platí dvojnásobok a bez problémov porovnáva aj ďalšie ceny. Samozrejme, víťazí naše pivo. Vzletne dodáva, ako mu chutí Staropramen či Krušovice, ktoré vraj znesú porovnanie aj s nemeckými značkami. Vysoko hodnotí aj ekológiu: „Bratislava je na tom lepšie, ako som očakával,“ hovorí mladý Nemec. Najväčším problémom zostávajú dievčatá, na rozdiel od Nemecka ich Markus stále vidí v sprievode s chlapcami. „Len málokedy vidieť single dievča,“ hovorí smutne. Hádam za dva roky svojho tunajšieho pobytu nejakú single uvidí.
.príťažlivosť periférie
Možno dopadne ako Larry Johnson, päťdesiatnik, ktorý sem prišiel z jedného z najkrajších miest v Amerike, zo Seattlu. Usmiaty a vtipkujúci muž s vyholenou hlavou, ktorý sem prišiel učiť, sa podobá na Jesse Venturu, bývalého wrestlera a amerického guvernéra slovenského pôvodu. Tento výzor zaručene zvyšuje jeho autoritu v triede. Keď rozpráva, hovorí v množnom čísle („we have here…“). Je tu prosto doma a Bratislavu má rád. O svojej práci so študentmi hovorí s nadhľadom: „Students are students všade na svete, za semester im umrú štyri babky, samozrejme vždy, keď treba niečo odovzdať, ale tak to chodí všade.“ Naši študenti sú vraj na rozdiel od amerických menej aktívni, menej sa zapájajú. Pochvalne sa vyjadrí o zázemí školy, ale inak sa mu o práci hovoriť nechce. Nakoniec, je horúci letný deň a učitelia majú prázdniny.
Bratislavu však Larry chváli asi najviac za verejnú dopravu, ktorá je lepšia ako v Amerike. Pýtame sa, či to myslí vážne: „Absolutely, autobusy sú možno u nás krajšie, klimatizované, ale inak sa to nedá porovnať, doprava je v Bratislave rozhodne lepšia.“ Ale predsa len – nie je Praha či Viedeň atraktívnejšia? „Možno je,“ pripúšťa, „ale ja sa na Bratislavu nepozerám ako turista, neporovnávam pamiatky či múzeá, porovnávam, ako sa kde žije. A v Bratislave sa podľa mňa žije lepšie ako v Prahe.“ V tom sa zhodujú viacerí oslovení cudzinci, ktorí tu našli domov.
.čím Slovensko nie je
Samozrejme, že cudzincom tu do „rozprávkového života“ ešte všeličo chýba. Illah aj Elbert tvrdia, že trochu multikultúrnej pestrosti by Slovensku prospelo. Illah hovorí najmä o jedle a pestrosti chutí a kuchyni, ktorá by Bratislavu aj ďalšie slovenské mestá obohatila. Elbert, ktorý má čiernu pleť, zase cíti, ako priťahuje jeho koža pohľady okoloidúcich. Rozumie tomu, nikoho z rasizmu neobviňuje. Potvrdzuje to aj veselá Illah: „Ja sama, keď vidím na Slovensku černocha, tak sa obzriem, pritom v Haagu mi to ani nenapadne.“
Iní to, naopak, považujú za čaro periférie, ktorú tu našli a vyhovuje im. „Slovensko prosto nie je Holandsko. Keby niekto chcel ísť do Holandska, išiel by tam. Nepotrebujem vidieť päťsto Číňanov denne, aby som bol šťastný. Nemám problém stretať iba Slovákov,“ hovorí Larry. „Slovensko je malá krajina a pre mňa je to tu celé iné, dostatočne pluralistické tak, ako to je,“ dodáva americký učiteľ.
Keďže Larry na Slovensko prišiel po tom, ako sa v Amerike rozviedol, všímal si aj to, ako fungujú naše rodiny. „Rodina je tu veľmi dôležitá a ja tomu rozumiem. Keď sa ľudia zabávajú, chodia von, navštevujú sa, všetko je to silne prepojené s rodinou.“
V jednom sú všetci cudzinci, s ktorými sme hovorili, zajedno. Slovensko im nie je dostupné takpovediac v kultúrnom zmysle slova. Elbert sa sťažuje, že v knižniciach sa o Slovensku dočítať síce dá – ale iba v slovenčine, dostatok informácií nie je podľa neho dokonca ani na internete. Larry si základný prehľad udržiava čítaním novín Slovak Spectator, ktoré vychádzajú v angličtine, ale inak sa sťažuje na málo preložených slovenských kníh a nedostatok pôvodných filmov. „V porovnaní s Čechmi slovenské diela v angličtine prosto chýbajú, a to nehovorím o Kunderovi, ale o rade menších autorov, ktorí návštevníkovi približujú domácu kultúru.“ Samozrejme, veľkou bariérou je aj slovenčina. Ale aj s ňou je vraj problém. Nie sú vyučujúci, ani dostatok učebníc.
Cudzincom, ktorí tu žijú dlhšie, najviac chýba kultúra, kultúra a ešte raz kultúra. Samozrejme, tá naša, a dostupná aspoň v angličtine. „Keďže neviem slovenský jazyk, tak nepoznám žiadne slovenské knihy, filmy, nič. Chodiť na americké filmy môžem všade na svete, z nich sa však o krajine, kde práve žijem, nič nedozviem,“ sťažuje sa Markus.
.zázrivá is Fairyland !
Otázka, či Slovensko považujú v duchu reklamného spotu za „Fairyland“, privádza našich cudzincov do miernych rozpakov. Iba Elbert tvrdí, že áno. „Stačí ísť do Bojníc, neviete sa vynadívať, to nie je nejaký Disneyland, má to svoje jedinečné čaro, môžete ísť do jaskýň, u nás nič také nie je.“
Larry trochu váha: „Neviem, čo to slovo znamená, neviem či som niekedy bol vo Fairylande, v Disneylande áno, ale čo je to Fairyland? No Slovensko mám rád.“
Trochu stratená v preklade je pri tejto otázke aj dovtedy suverénna Illah „Čo to však znamená Fairyland? Krajina s mýtmi? Krajina, kde sa dejú zázraky? Slovensko je pre mňa jednoznačne krásna krajina, ale či je to Fairyland, to neviem.“ Po chvíľke váhania sa však vynájde a s čarovným úsmevom dodáva. „Možno Zázrivá je Fairyland. Zázrivá is absolutely beautiful...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.