Bez Boha sme iba tmou

Človek sa dostal do hraničnej situácie života a tá bezmocnosť, strata zmyslu až po túžbu po samovražde dohnala ľudí k akémusi existenciálnemu výkriku: „Bože, ak si, tak ma zachráň, urob zázrak, vypočuj a prihovor sa mi v tejto beznádeji!“ Boh ich vypočul a na počkanie splnil, čo si žiadali. Oni potom akoby ani nemali inú možnosť – len uveriť Bohu a úplne sa k nemu obrátiť.

Neviem prečo, ale takéto svedectvá ma veľmi neberú, hľadám v nich viac ako len takýto románový obrat od pohanstva k viere. Pripomínajú mi chlapca, ktorý po týždni chodenia povie dievčaťu: „Ak ma máš naozaj rada, tak sa vyspíš so mnou!“ Ak je Boh determinovaný našimi srdcervúcimi výkrikmi, jeho konanie bude vždy podmienené a nie zvrchovane slobodné. Ale nie je to tak, lebo poznám ľudí, ktorí takto k Bohu vykríkli v najkritickejšom momente života a Boh sa im neozval.