Do nášho hlavného mesta sa cudzinec môže dostať mnohými spôsobmi. Niekedy to môže vyzerať na poriadny kultúrny šok.
Pri individuálnom cestovaní to nemusí byť až také bolestné. Turistov cestujúcich z Česka, Rakúska či Maďarska privedie do Bratislavy vcelku obstojná diaľnica. Cestovateľ síce ako prvú z hlavného mesta uvidí fabriku Volkswagenu, lamačské, dúbravské a petržalské paneláky, ale stále to nie je také zlé, ako keď cestuje hromadne a jeho prvé kroky ho zavedú niekde do sedemdesiatych - osemdesiatych rokov.
.prístavy
Tým lepším, na čo turista môže naraziť, je bratislavský osobný prístav. Veľké lode, pre ktoré je Bratislava len jednou zo zastávok na veľkej dunajskej plavbe, ako aj menšie plavidlá, naplnené turistami, prichádzajúcimi z Viedne či Budapešti, zakotvia v blízkosti centra mesta. Turisti síce prechádzajú cez neveľkú, málo osvetlenú a trochu zapáchajúcu budovu s bizarnou reštauráciou, pred ktorou je konečná zastávka pre ešte bizarnejší vláčik, ale takmer hneď, ako z nej vyjdú, ich čaká nakašírované centrum.
O dosť horšie je na tom cestujúci, ktorý prechádza cez vzdušný prístav - naše svojstojné Letisko Milana Rastislava Štefánika. To, že turista vystúpi priamo na plochu, mu nemusí prekážať - veď predsa nečakal, že priletí na JFK alebo CDG, v porovnaní s ktorými je bratislavské letisko trpaslíkom. Horšie je to v príletových termináloch. Ten starší vyzerá ešte celkom obstojne, ale tá novšia miniatúra hneď na začiatku pobytu budí dojem, že Bratislava je len také malé ospalé sezónne mestečko.
Pokiaľ si turista nechce len požičať auto alebo si dať kávu, musí zájsť do odletového terminálu. Čo tu uvidí? Množstvo iných turistov, tiesniacich sa pred check-inom, závan socialistickej architektúry, preplnenú kaviareň a prázdnu reštauráciu na poschodí. Pokiaľ nechce cestovať taxíkom, musí ísť na autobusovú zastávku s automatom, ktorý berie len mince. Ak ich nemá, musí si ich zájsť zameniť do stánku, v ktorom ho privíta nevrlý človek, ktorý mu nakoniec v slovenčine oznámi, že na drobné nerozmieňa. Aký je asi jeho prvý dojem z tejto krajiny?
.stanice
Podobne sa môže turista cítiť aj na bratislavskej autobusovej stanici. Je pravda, že "veksláci", ktorí ešte začiatkom desaťročia okupovali priestor, kde prichádzajú autobusy zo západnej Európy, trochu poľavili, ale mnoho vecí sa tu nezmenilo. Iste, je to dané aj tým, že o niekoľko rokov tu má namiesto tej plechovej škatule vyrásť úplne nová budova. Zlepšiť by však išlo mnohé - napríklad záchody, ktoré ovládajú všemocné vyberačky mincí alebo obskúrne stravovacie zariadenie, pripomínajúcu závodnú jedáleň, v ktorom nepostrehli ani len perestrojku, nieto ešte príchod turistov z kultivovanejších krajín. (O reštaurácii v "autobuse" na poschodí radšej pomlčme.)
Nech je však autobusová stanica aká chce, ešte stále to nedotiahla do stavu, v ktorom sa nachádza Hlavná stanica. Cestujúci, ktorí na ňu prichádzajú každý deň, si už zvykli a prechádzajú ňou takmer bez povšimnutia. Ale skúste sa vžiť do pozície turistu...
Dá sa tam najesť? Buď si kúpi niečo v bufetoch na stojáka rôznej kvality, alebo zájde do jedálne a poschodí, kde sa mu najmenej nebezpečný bude zdať vlašský šalát s rohlíkom. Je si tam kde sadnúť? Áno: buď na schody, alebo v čakárni na poschodí, na ktorej arómu treba ešte silnejší žalúdok ako na vedľajšiu jedáleň. Je tam kam ísť na záchod? Áno, treba len zísť o poschodie nižšie a nachystať si desaťkorunu do mechanizmu, ktorý aj tak niekedy reaguje až na druhú mincu v poradí.
A čo vonku? Shooty pred niekoľkými týždňami napísal, že Bratislava je obšťaté, ožuvačkované a psami obsraté mesto. Pre priestor pred stanicou to (s výnimkou tých psích výkalov) platí dvojnásobne. Čpavkový zápach sa šíri nielen na nástupištiach mestských autobusov, ale aj na krytom chodníku smerujúcom do centra. Ak turistu nezaujme toto, tak potom to zvládnu už len skupinky tínedžerov, ktorí pľujú do stredu kruhu, v ktorom stoja alebo chlapík, ktorý si pred stanicu sem-tam príde zaonanovať. Dalo by sa namietať, že parčíky v blízkosti pražskej či milánskej hlavnej stanice sú na tom podobne, ale to nie je argument. Frankfurt a Budapešť predsa vyzerajú inak.
Ktovie, ako si turisti Bratislavu zapamätajú. Je možné, že jej atmosféra prebije zápach, estetiku a služby bratislavských prístavov a staníc. Ale čo ak tieto vnemy pre nich zostanú najsilnejšou spomienkou?
Pri individuálnom cestovaní to nemusí byť až také bolestné. Turistov cestujúcich z Česka, Rakúska či Maďarska privedie do Bratislavy vcelku obstojná diaľnica. Cestovateľ síce ako prvú z hlavného mesta uvidí fabriku Volkswagenu, lamačské, dúbravské a petržalské paneláky, ale stále to nie je také zlé, ako keď cestuje hromadne a jeho prvé kroky ho zavedú niekde do sedemdesiatych - osemdesiatych rokov.
.prístavy
Tým lepším, na čo turista môže naraziť, je bratislavský osobný prístav. Veľké lode, pre ktoré je Bratislava len jednou zo zastávok na veľkej dunajskej plavbe, ako aj menšie plavidlá, naplnené turistami, prichádzajúcimi z Viedne či Budapešti, zakotvia v blízkosti centra mesta. Turisti síce prechádzajú cez neveľkú, málo osvetlenú a trochu zapáchajúcu budovu s bizarnou reštauráciou, pred ktorou je konečná zastávka pre ešte bizarnejší vláčik, ale takmer hneď, ako z nej vyjdú, ich čaká nakašírované centrum.
O dosť horšie je na tom cestujúci, ktorý prechádza cez vzdušný prístav - naše svojstojné Letisko Milana Rastislava Štefánika. To, že turista vystúpi priamo na plochu, mu nemusí prekážať - veď predsa nečakal, že priletí na JFK alebo CDG, v porovnaní s ktorými je bratislavské letisko trpaslíkom. Horšie je to v príletových termináloch. Ten starší vyzerá ešte celkom obstojne, ale tá novšia miniatúra hneď na začiatku pobytu budí dojem, že Bratislava je len také malé ospalé sezónne mestečko.
Pokiaľ si turista nechce len požičať auto alebo si dať kávu, musí zájsť do odletového terminálu. Čo tu uvidí? Množstvo iných turistov, tiesniacich sa pred check-inom, závan socialistickej architektúry, preplnenú kaviareň a prázdnu reštauráciu na poschodí. Pokiaľ nechce cestovať taxíkom, musí ísť na autobusovú zastávku s automatom, ktorý berie len mince. Ak ich nemá, musí si ich zájsť zameniť do stánku, v ktorom ho privíta nevrlý človek, ktorý mu nakoniec v slovenčine oznámi, že na drobné nerozmieňa. Aký je asi jeho prvý dojem z tejto krajiny?
.stanice
Podobne sa môže turista cítiť aj na bratislavskej autobusovej stanici. Je pravda, že "veksláci", ktorí ešte začiatkom desaťročia okupovali priestor, kde prichádzajú autobusy zo západnej Európy, trochu poľavili, ale mnoho vecí sa tu nezmenilo. Iste, je to dané aj tým, že o niekoľko rokov tu má namiesto tej plechovej škatule vyrásť úplne nová budova. Zlepšiť by však išlo mnohé - napríklad záchody, ktoré ovládajú všemocné vyberačky mincí alebo obskúrne stravovacie zariadenie, pripomínajúcu závodnú jedáleň, v ktorom nepostrehli ani len perestrojku, nieto ešte príchod turistov z kultivovanejších krajín. (O reštaurácii v "autobuse" na poschodí radšej pomlčme.)
Nech je však autobusová stanica aká chce, ešte stále to nedotiahla do stavu, v ktorom sa nachádza Hlavná stanica. Cestujúci, ktorí na ňu prichádzajú každý deň, si už zvykli a prechádzajú ňou takmer bez povšimnutia. Ale skúste sa vžiť do pozície turistu...
Dá sa tam najesť? Buď si kúpi niečo v bufetoch na stojáka rôznej kvality, alebo zájde do jedálne a poschodí, kde sa mu najmenej nebezpečný bude zdať vlašský šalát s rohlíkom. Je si tam kde sadnúť? Áno: buď na schody, alebo v čakárni na poschodí, na ktorej arómu treba ešte silnejší žalúdok ako na vedľajšiu jedáleň. Je tam kam ísť na záchod? Áno, treba len zísť o poschodie nižšie a nachystať si desaťkorunu do mechanizmu, ktorý aj tak niekedy reaguje až na druhú mincu v poradí.
A čo vonku? Shooty pred niekoľkými týždňami napísal, že Bratislava je obšťaté, ožuvačkované a psami obsraté mesto. Pre priestor pred stanicou to (s výnimkou tých psích výkalov) platí dvojnásobne. Čpavkový zápach sa šíri nielen na nástupištiach mestských autobusov, ale aj na krytom chodníku smerujúcom do centra. Ak turistu nezaujme toto, tak potom to zvládnu už len skupinky tínedžerov, ktorí pľujú do stredu kruhu, v ktorom stoja alebo chlapík, ktorý si pred stanicu sem-tam príde zaonanovať. Dalo by sa namietať, že parčíky v blízkosti pražskej či milánskej hlavnej stanice sú na tom podobne, ale to nie je argument. Frankfurt a Budapešť predsa vyzerajú inak.
Ktovie, ako si turisti Bratislavu zapamätajú. Je možné, že jej atmosféra prebije zápach, estetiku a služby bratislavských prístavov a staníc. Ale čo ak tieto vnemy pre nich zostanú najsilnejšou spomienkou?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.