Spojené štáty rozmanité I

Text vychádza v spolupráci s prestížnym mesačníkom Commentary.

Bežná poučka o multikultúrnej Amerike hovorí približne niečo také: „V čase, keď vznikali Spojené štáty americké, boli slobodní občania Ameriky nielen výhradne belosi, ale zároveň to boli všetci Briti a kultúra amerického národa vychádzala z ich spoločného dedičstva. Táto monokultúrna nadvláda vytrvala až po 19. a 20. storočie, keď sa do anglosaského mainstreamu asimilovali aj iné biele európske prisťahovalecké skupiny. V 21. storočí, keď sa z ľudí inej farby čoskoro stane väčšina, sa Spojené štáty ocitli zoči-voči bezprecedentnej kultúrnej rozmanitosti.“

Existuje však aj alternatívny pohľad: „Amerika bola založená na britských politických a právnych tradíciách, ktoré sú dodnes základom amerického systému. No už v čase zakladania Štátov boli Američania kultúrne rozmanití podobne ako dnes. Táto rozmanitosť sa počas 19. a na začiatku 20. storočia ešte väčšmi rozšírila. Potom nastalo obdobie zhruba od štyridsiatych po sedemdesiate roky, keď sa v určitých smeroch kultúrna rozmanitosť stlmila, zatiaľ čo v iných ohľadoch sa zastierala. Na konci 20. storočia sa však Amerika vrátila k svojej historickej norme: k evidentnej, širokej kultúrnej rozmanitosti, ktorá si vyžaduje priestor pre slobodu prejavu.“

Samozrejme, oprávnene sa možno pýtať, či bola Amerika v čase svojho založenia naozaj taká kultúrne rozmanitá, ako je dnes. Veď jej slobodné obyvateľstvo pozostávalo takmer úplne z protestantov, ktorých predkami boli Angličania alebo Škóti.

štyri britské prúdy

A predsa takou bola.

Historik David Hackett Fischer opisuje vo svojej významnej knihe Albion’s Seed to, ako prišli Briti do Ameriky v štyroch prúdoch. Z východnej Anglie prišli puritáni, ktorí hľadali slobodu pre svoje náboženstvo. Usídlili sa najskôr v Massachusetts. Do obdobia americkej revolúcie sa rozšírili cez Nové Anglicko až do východnej časti štátu New York a stali sa známi ako yankeeovia.

Z anglického juhu pricestovali kavalieri, porazení počas anglickej občianskej vojny. Sprevádzal ich aj veľký počet chudobných Angličanov, ktorí boli zmluvne zaviazaní ako ich služobníctvo. Prvá vlna sa usadila na pobreží Virgínie a druhá okolo Chesapeake Bay. Potom sa rozšírili južne v pobrežných krajoch severnej aj južnej Karolíny a Georgie.

Z britského regiónu North Midlands prišli kvakeri, ktorí podobne ako puritáni hľadali miesto, kde by mohli nerušene praktizovať svoje náboženstvo. Usídlili sa najprv v Delaware Valley, a potom sa rozšírili po východnej a strednej Pennsylvánii, niektorí z nich zišli na juh do Marylandu a južnej Virgínie.

Štvrtá skupina prišla zo Škótska a z krajov na severných hraniciach Anglicka. Niektorí pricestovali priamo zo svojej domoviny, no prevažná väčšina sa doplavila do Nového sveta po dlhšej prestávke na severe Írska. Zakotvili vo Filadelfii, no čoskoro sa pohli smerom na západ po Great Wagon Road, aby sa usídlili na apalačskej hranici tiahnucej sa od stredozápadnej Pennsylvánie až po severovýchodnú Georgiu.

Je jasné, že tieto štyri skupiny spájala spoločná kultúra, keďže všetci pochádzali z toho istého národa s rovnako nastavenými politickými, právnymi a ekonomickými inštitúciami. No našou témou je kultúrna rozmanitosť a jej vplyv na rozličné spôsoby, akými Američania chápu, čo znamená „žiť, ako človek uzná za vhodné“. To pozostáva z javu, ktorý by som označil za kultúru každodenného života. V zmysle tejto kultúry bola pre spomínané štyri prúdy spoločným prvkom akurát tak – aj to nie vždy – angličtina. Takmer vo všetkom ostatnom sa radikálne líšili.

náboženská prax

Aj náboženstvo ich od seba oddeľovalo. Anglikánske kresťanstvo sa u kavalierov pridŕžalo mnohých okázalostí a rituálov katolicizmu a dovoľovalo bohatý, pôžitkársky životný štýl, aký zakazoval puritanizmus (náboženský základ Yankeeov) aj kvakerizmus. No puritanizmus a kvakerizmus sa od seba navzájom takisto dosť líšili. Puritáni chápali seba samých ako Bohom vyvolených – „svätých“ – a náboženstvo, ktoré praktizovali, bolo také kruté a náročné, aká bola i povesť, ktorú so sebou nieslo a ktorú stelesnil názov najslávnejšej kázne 18. storočia od Jonathana Edwarda: „Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha“.

Nedeľná bohoslužba mohla trvať aj päť až šesť hodín, konala sa v nevykúrených kostoloch počas mrazivej zimy v Novom Anglicku a pozostávala najmä z dlhej, prednáške podobnej kázne a nekonečných poúčaní o Božom slove.