Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.
Ako je to už dávno, čo som si celý šťastný kúpil za polovicu diét v Londýne - prvýkrát v slobodnom svete - jeho anglický životopis, alebo ako som si v Moskve za perestrojky u pouličného predavača konšpiratívne kupoval pokútny výtlačok románu V kruhu prvom, akoby šlo o drogy alebo prinajmenšom pašované hodinky.
Na druhej strane nebudem asi sám, kto pri úvahe, prečo sme sa Solženicynom zaoberali v poslednom období tak málo, konštatuje, že medzi Solženicynom prvej, väčšej časti života (povedzme do vynúteného exilu), a Solženicynom posledných tridsiatich rokov, je rozdiel. A rozdiel v mnohých smeroch zásadný. Aj s možným rizikom zjednodušenia sa dá povedať, že práve táto protirečivá rozdielnosť Solženicynovho života a diela viac ako všetko ostatné symbolizuje rozkvet nádejí ruskej inteligencie, oživených obdobím tzv. odmäku po XX. zjazde KSSZ a postbrežnevovskou perestrojkou a súčasne ich postupné chradnutie, rozčarovanie z nového pohybu sveta a tu dobrovoľný, tu vynútený ústup na okraj spoločenského záujmu.
A viac: Solženicyn symbolizuje i rozkvet našich nádejí z ruskej inteligencie a súčasne aj naše postupné triezvenie z nich (z nej) a ich vytesňovanie z našich politických a spoločenských obzorov úmerne s tým, ako sme začali svoj "návrat do Európy", ergo na Západ. Teda cestu presne opačným smerom, než akým kráčal Alexander Solženicyn v poslednom dvadsaťročí svojho života.
Dve rozdielne Solženicynove životné fázy sa však môžu zdať protirečivé iba z nášho pohľadu. Pri bližšom poznaní jeho literárnej tvorby a v zasadení do tradičného ruského historicko-spoločenského kontextu má vývin Solženicynovej životnej púte, jeho diela a spoločenských aktivít svoju vnútornú logiku. To, čo hlásal v posledných rokoch, má svoje korene hlboko v 60. rokoch minulého storočia, ba ešte hlbšie: v dvestoročnej tradícii intelektuálskeho sporu o podstatu a povahu ruskej existencie, ktorý sa zvykne nazývať sporom slavianofilov a západniarov. Ak sa prehrabeme monumentálnymi vrstvami Solženicynových literárnych diel, kdesi hlboko pod nimi je ešte stále možné objaviť kľúčové drahokamy Solženicynovho diela, v ktorých je to všetko skoncentrované a predznačené.
Mám na mysli nielen legendárny Jeden deň Ivana Denisoviča, ale najmä trojicu poviedok, ktoré vyšli pod názvom Matrionina chalupa. V kontexte Solženicynovej tvorby ide zdanlivo o texty marginálne, mám však za to, že práve v nich je možné hľadať vysvetlenie i pochopenie Solženicynových postojov v neskoršom období. Nech viedli Solženicynove životné cesty kamkoľvek, v skutočnosti hľadal od samého začiatku iba jednu jedinú: cestu k "prapôvodnému Rusku". Presne takto to formuluje v Matrioninej chalupe jeho autobiografická postava učiteľa a presne takto to bolo vlastne po celý Solženicynov život. V tomto zmysle stojí Solženicyn ako zatiaľ najvýraznejšia ruská autorita modernej éry v starej línii ortodoxného ruského slavianofilstva i ruského mesianizmu. Mýtické prapôvodné Rusko mu bolo - podobne ako dávno pred ním Chomjakovovi, Kirejevskému, Aksakovovi a ďalším - odpoveďou na všetky besy a desy sveta, toho sovietsko-stalinského, i toho americko-konzumného, bolo preňho ďalekým volaním, za ktorým šiel celý život. Iba v prapôvodnom Rusku bolo všetko na svojom mieste, bolo osídlené archetypmi dobra, lásky a zbožnosti, vládla tam harmónia medzi mocnárom a ľudom a človek tam žil šťastne v lone nepoškvrnenej prírody. A bol by tam nepochybne žil na večné veky, nebyť temného sprisahania síl Zla, nebyť šalebného pozlátka konzumného materializmu a falošného vábenia sirén moderného veku, teda médií. Nie je nič odsúdeniahodné ani smiešne na tom byť hlásateľom "návratu ku koreňom", akokoľvek zromantizovaných a zidealizovaných. Najmä ak si to vsadíme do dobovej situácie, keď sa začína politické otepľovanie a po hrôzostrašných rokoch stalinského teroru a sadistických experimentoch na ruskom vidieku sa mnohí vracajú k tradičným konzervatívnym hodnotám. Je však logické, že nie všetci prijímajú takéto učenie a nie všetci sú ochotní nasledovať svojho proroka. Navyše keď z toho trčí čertovo kopyto obviňovania všetkých naokolo, len samých seba nie, ako aj ignorovanie vlastného sebadeštruktívneho potenciálu, vďaka ktorému boli Rusi ochotní trpezlivo - ba až hrdo - trpieť pod akýmkoľvek autokratom a stať sa povoľným objektom najdesivejších masových sociálnych experimentov.
Solženicyn bol v istom zmysle aj dieťaťom literárnej šťasteny. Ťažko povedať, či by sa stal tým, čím sa stal, nebyť Chruščovovej osobnej vojny so stalinizmom, v ktorej bol zhodou okolností poruke Solženicynov text o jednom obyčajnom dni obyčajného ruského človeka drveného v mašinérii koncentračných lágrov. Lebo Solženicyn nebol jediným spisovateľom, ktorý prešiel gulagom a písal o ňom. Práve kombinácia politického záujmu a obrovský spoločenský smäd po pravde o stalinizme dodala Solženicynovmu textu taký reaktívny impulz, o akom sa mohlo iným (napr. Varlamovi Šalamovovi) iba snívať. Je však pravda, že potom sa doslova pretrhli hrádze jedinečného Solženicynovho epicko-dokumentárneho monumentalizmu, s ktorým sa nemôže porovnať ani jeden ruský - a vari ani svetový - spisovateľ 20. storočia. Jeho tvorba sa stáva vlastne písaním jedného gigantického textu, tu čitateľného, tu kostrbatého, no vždy originálneho, hlbokého a presvedčivého. Tento text je mohutný, dravý, ničivý ako nespútaná sibírska rieka, je to jedna nekonečná spoveď o nekonečnom utrpení a jedna nekonečná obžaloba najohavnejšieho zločinu na človeku. Ani sa vlastne nečudujem, že Solženicyn pod neznesiteľnou ťarchou ruského bytia nemôže nájsť odpovede na ľahkovážnom Západe. Tá ťarcha ho naveky prikovala k rodnej zemi, z ktorej nemôže a nechce odísť a preto iba tam môže hľadať odpovede. Zároveň je však práve to limitom, prečo v konečnej súvahe ani Alexander Solženicyn nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá trápi ruských intelektuálov prinajmenšom od čias Černyševského: čo robiť?
Čo nám teda dal Alexander Solženicyn? Určite vieru v úžasnú silu prostej ľudskosti typov ako starena Matriona či vojak Ivan Šuchov, ľudí z okraja, na ktorých však stojí svet. Ukázal, že vzdorovať zlu je možné a že človek musí hľadať v sebe odvahu postaviť sa proti. Solženicyn demaskoval neľudskú mašinériu stalinizmu. Ale súčasne s tým nám ako riešenie ponúka niečo, čo nepotrebujeme. My nepotrebujeme "prapôvodné Rusko". My potrebujeme Rusko moderné, sebavedomé a hlavne demokratické. A nielen my - hlavne Rusi samotní.
Autor je riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe.
Ako je to už dávno, čo som si celý šťastný kúpil za polovicu diét v Londýne - prvýkrát v slobodnom svete - jeho anglický životopis, alebo ako som si v Moskve za perestrojky u pouličného predavača konšpiratívne kupoval pokútny výtlačok románu V kruhu prvom, akoby šlo o drogy alebo prinajmenšom pašované hodinky.
Na druhej strane nebudem asi sám, kto pri úvahe, prečo sme sa Solženicynom zaoberali v poslednom období tak málo, konštatuje, že medzi Solženicynom prvej, väčšej časti života (povedzme do vynúteného exilu), a Solženicynom posledných tridsiatich rokov, je rozdiel. A rozdiel v mnohých smeroch zásadný. Aj s možným rizikom zjednodušenia sa dá povedať, že práve táto protirečivá rozdielnosť Solženicynovho života a diela viac ako všetko ostatné symbolizuje rozkvet nádejí ruskej inteligencie, oživených obdobím tzv. odmäku po XX. zjazde KSSZ a postbrežnevovskou perestrojkou a súčasne ich postupné chradnutie, rozčarovanie z nového pohybu sveta a tu dobrovoľný, tu vynútený ústup na okraj spoločenského záujmu.
A viac: Solženicyn symbolizuje i rozkvet našich nádejí z ruskej inteligencie a súčasne aj naše postupné triezvenie z nich (z nej) a ich vytesňovanie z našich politických a spoločenských obzorov úmerne s tým, ako sme začali svoj "návrat do Európy", ergo na Západ. Teda cestu presne opačným smerom, než akým kráčal Alexander Solženicyn v poslednom dvadsaťročí svojho života.
Dve rozdielne Solženicynove životné fázy sa však môžu zdať protirečivé iba z nášho pohľadu. Pri bližšom poznaní jeho literárnej tvorby a v zasadení do tradičného ruského historicko-spoločenského kontextu má vývin Solženicynovej životnej púte, jeho diela a spoločenských aktivít svoju vnútornú logiku. To, čo hlásal v posledných rokoch, má svoje korene hlboko v 60. rokoch minulého storočia, ba ešte hlbšie: v dvestoročnej tradícii intelektuálskeho sporu o podstatu a povahu ruskej existencie, ktorý sa zvykne nazývať sporom slavianofilov a západniarov. Ak sa prehrabeme monumentálnymi vrstvami Solženicynových literárnych diel, kdesi hlboko pod nimi je ešte stále možné objaviť kľúčové drahokamy Solženicynovho diela, v ktorých je to všetko skoncentrované a predznačené.
Mám na mysli nielen legendárny Jeden deň Ivana Denisoviča, ale najmä trojicu poviedok, ktoré vyšli pod názvom Matrionina chalupa. V kontexte Solženicynovej tvorby ide zdanlivo o texty marginálne, mám však za to, že práve v nich je možné hľadať vysvetlenie i pochopenie Solženicynových postojov v neskoršom období. Nech viedli Solženicynove životné cesty kamkoľvek, v skutočnosti hľadal od samého začiatku iba jednu jedinú: cestu k "prapôvodnému Rusku". Presne takto to formuluje v Matrioninej chalupe jeho autobiografická postava učiteľa a presne takto to bolo vlastne po celý Solženicynov život. V tomto zmysle stojí Solženicyn ako zatiaľ najvýraznejšia ruská autorita modernej éry v starej línii ortodoxného ruského slavianofilstva i ruského mesianizmu. Mýtické prapôvodné Rusko mu bolo - podobne ako dávno pred ním Chomjakovovi, Kirejevskému, Aksakovovi a ďalším - odpoveďou na všetky besy a desy sveta, toho sovietsko-stalinského, i toho americko-konzumného, bolo preňho ďalekým volaním, za ktorým šiel celý život. Iba v prapôvodnom Rusku bolo všetko na svojom mieste, bolo osídlené archetypmi dobra, lásky a zbožnosti, vládla tam harmónia medzi mocnárom a ľudom a človek tam žil šťastne v lone nepoškvrnenej prírody. A bol by tam nepochybne žil na večné veky, nebyť temného sprisahania síl Zla, nebyť šalebného pozlátka konzumného materializmu a falošného vábenia sirén moderného veku, teda médií. Nie je nič odsúdeniahodné ani smiešne na tom byť hlásateľom "návratu ku koreňom", akokoľvek zromantizovaných a zidealizovaných. Najmä ak si to vsadíme do dobovej situácie, keď sa začína politické otepľovanie a po hrôzostrašných rokoch stalinského teroru a sadistických experimentoch na ruskom vidieku sa mnohí vracajú k tradičným konzervatívnym hodnotám. Je však logické, že nie všetci prijímajú takéto učenie a nie všetci sú ochotní nasledovať svojho proroka. Navyše keď z toho trčí čertovo kopyto obviňovania všetkých naokolo, len samých seba nie, ako aj ignorovanie vlastného sebadeštruktívneho potenciálu, vďaka ktorému boli Rusi ochotní trpezlivo - ba až hrdo - trpieť pod akýmkoľvek autokratom a stať sa povoľným objektom najdesivejších masových sociálnych experimentov.
Solženicyn bol v istom zmysle aj dieťaťom literárnej šťasteny. Ťažko povedať, či by sa stal tým, čím sa stal, nebyť Chruščovovej osobnej vojny so stalinizmom, v ktorej bol zhodou okolností poruke Solženicynov text o jednom obyčajnom dni obyčajného ruského človeka drveného v mašinérii koncentračných lágrov. Lebo Solženicyn nebol jediným spisovateľom, ktorý prešiel gulagom a písal o ňom. Práve kombinácia politického záujmu a obrovský spoločenský smäd po pravde o stalinizme dodala Solženicynovmu textu taký reaktívny impulz, o akom sa mohlo iným (napr. Varlamovi Šalamovovi) iba snívať. Je však pravda, že potom sa doslova pretrhli hrádze jedinečného Solženicynovho epicko-dokumentárneho monumentalizmu, s ktorým sa nemôže porovnať ani jeden ruský - a vari ani svetový - spisovateľ 20. storočia. Jeho tvorba sa stáva vlastne písaním jedného gigantického textu, tu čitateľného, tu kostrbatého, no vždy originálneho, hlbokého a presvedčivého. Tento text je mohutný, dravý, ničivý ako nespútaná sibírska rieka, je to jedna nekonečná spoveď o nekonečnom utrpení a jedna nekonečná obžaloba najohavnejšieho zločinu na človeku. Ani sa vlastne nečudujem, že Solženicyn pod neznesiteľnou ťarchou ruského bytia nemôže nájsť odpovede na ľahkovážnom Západe. Tá ťarcha ho naveky prikovala k rodnej zemi, z ktorej nemôže a nechce odísť a preto iba tam môže hľadať odpovede. Zároveň je však práve to limitom, prečo v konečnej súvahe ani Alexander Solženicyn nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá trápi ruských intelektuálov prinajmenšom od čias Černyševského: čo robiť?
Čo nám teda dal Alexander Solženicyn? Určite vieru v úžasnú silu prostej ľudskosti typov ako starena Matriona či vojak Ivan Šuchov, ľudí z okraja, na ktorých však stojí svet. Ukázal, že vzdorovať zlu je možné a že človek musí hľadať v sebe odvahu postaviť sa proti. Solženicyn demaskoval neľudskú mašinériu stalinizmu. Ale súčasne s tým nám ako riešenie ponúka niečo, čo nepotrebujeme. My nepotrebujeme "prapôvodné Rusko". My potrebujeme Rusko moderné, sebavedomé a hlavne demokratické. A nielen my - hlavne Rusi samotní.
Autor je riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.