"Takmer po dvoch desaťročiach vynúteného pobytu v cudzine som opäť v Rusku!" To boli prvé slová muža na jaroslavskej železničnej stanici v Moskve. Z tváre však nevyžaroval pocit víťaza, ale nezlomná energia.
"Urrááá!" ozvalo sa po prvej vete Alexandra Solženicyna na moskovskej pôde, lepšie povedané na betóne nástupišťa. Nijaké mohutné hurá. Ozvali sa dva či tri hlasy. Novinárov, najmä zahraničných bolo viac ako domácich. Nahnali nás na ohradené námestíčko, Solženicyn k nám hovoril zhora, pomiešaný dav nás tisol na betónovú stenu. Nebola to veľkolepá scéna. Ohromujúca bola práve svojou samozrejmosťou - prišiel som, som tu. A neodmysliteľnou ruskou tlačenicou.
Bola som vtedy v Moskve. Od 27. mája 1994 som sledovala návrat Alexandra Solženicyna z USA - začal sa v Magadane, kde je aj začiatok cesty smrti doslova posiatej kosťami väzňov súostrovia GULAG.
"Prešiel som cez celé Rusko od Vladivostoku, všade som za osem týždňov putovania stretával ľudí a počúval som dobre, čo mi hovoria, s tým som prišiel do Moskvy, tu to poviem!" sľuboval starý muž s výzorom proroka na železničnej stanici.
Dav, ktorý ho prišiel privítať, bol na moskovské pomery miniatúrny...
Potom som sledovala, ako vystupuje pravidelne v televízii, ako hromží na bezuzdnú privatizáciu, degradáciu Ruska, ako sa domáha obnovy mravov a postavenia cirkvi - a ako redne jeho publikum, až štátna OIRT jednoducho Solženicynovu reláciu zrušila. Nový rodiaci sa systém sa nestotožnil s jeho názormi, akoby ich nik nepotreboval. Pritom ubehlo len šesť či sedem rokov odvtedy, ako - až v roku 1989, teda na konci glasnosti (!) - literárne noviny Novyj Mir odignorovali nariadenie Gorbačovovho politbyra a zverejnili Súostrovie Gulag - stačilo oznámenie a počet predplatiteľov presiahol milión. Potom prišlo predstavenie Šaraška (Kocúrkovo) na Taganke. Igor Ljubimov, nezlomný odporca systému, ho inscenoval podľa Solženicynovej knihy V kruhu prvom, výpovedi o tom, ako za Stalina zatvárali vedcov, aby z nich vytĺkli vynálezy, použiteľné v boji s vnútorným aj vonkajším nepriateľom. Odmenou im bolo komfortnejšie väzenie...
Späť na jaroslavskú stanicu: Solženicynov prejav vrcholí. Najväčší potlesk zožne po slovách: "Prezident (Jeľcin - pozn. red.) ma navrhol na najvyššie štátne vyznamenanie. Rozhodol som sa, že ho neprijmem v čase, keď je Rusko v takej biede a rozvalinách. Možno ho prijmú za mňa moji synovia v čase, keď Rusko vstane z kolien."
Solženicyn bol v tmavom obleku s vestou, bielej košeli s kravatou. V obleku nebol ani na prijatí v Kremli (iba pri preberaní Nobelovej ceny z rúk švédskeho kráľa bol vo fraku a s motýlikom). Táto scéna hovorila veľa o tom, akú dôležitosť návratu do vlasti prikladal. Tmavý oblek, košeľu a kravatu bude mať Alexander Isajevič opäť, až keď ho uložia do truhly 6. augusta 2008...
Zmena scény: v Kremli sa tisneme pri jednom či dvoch reproduktoroch, reportérka CNN na kolenách, také sú podmienky. Novozvolený prezident Putin prednáša svoje Posolstvo federálnemu zhromaždeniu. A cituje Solženicyna! Masa tlieska, lebo Rusko sa zdvihlo z kolien. Prezident a autor Súostrovia GULAG si rozumejú: Solženicyn označil záchranu početnosti, fyzického a morálneho zdravia ruského národa za najvyššiu úlohu štátu. Prejavy Putina sú o tom istom. Solženicyn hovorí o rozpade ZSSR ako o sprisahaní, Putin o najväčšej geopolitickej katastrofe. Solženicyn tvrdí, že nebolo nijakej októbrovej revolúcie, Putin hovorí o boľševickom prevrate a zruší dovtedajší štátny sviatok 7. november...
Sledujem ulice Moskvy lemované dovtedy nevídanou reklamou štátnej televízie Rossija na seriál V kruhu prvom. Veľkým písmom hlása - scenár: Alexander Solženicyn. Divák okrem toho z obrazovky počuje hlas Alexandra Isajeviča ako sprievodcu jednotlivými scénami. Je rok 2006.
Uplynie ešte rok a na Deň Ruska, 12. júna 2007, prijíma A. I. Solženicyn najvyššie ruské štátne vyznamenanie. A trávi s prezidentom Putinom tri hodiny v priateľskom rozhovore...
Jeden z mojich moskovských známych je ruský ombudsman Vladimír Lukin. V roku 1968 ho odvolali z postu spravodajcu v Prahe, lebo odmietol Brežnevov slovník o kontrarevolúcii. Po rozpade ZSSR ako veľvyslanec v USA osobne odovzdal vo Vermonte Solžencynovi a jeho rodine ruské pasy. V deň Solženicynovho pohrebu v Donskom kláštore Vladimír Lukin povedal: "Až teraz sa pre Rusko skončilo XX. storočie."
Autorka je bývalá spravodajkyňa SRo v Rusku.
"Urrááá!" ozvalo sa po prvej vete Alexandra Solženicyna na moskovskej pôde, lepšie povedané na betóne nástupišťa. Nijaké mohutné hurá. Ozvali sa dva či tri hlasy. Novinárov, najmä zahraničných bolo viac ako domácich. Nahnali nás na ohradené námestíčko, Solženicyn k nám hovoril zhora, pomiešaný dav nás tisol na betónovú stenu. Nebola to veľkolepá scéna. Ohromujúca bola práve svojou samozrejmosťou - prišiel som, som tu. A neodmysliteľnou ruskou tlačenicou.
Bola som vtedy v Moskve. Od 27. mája 1994 som sledovala návrat Alexandra Solženicyna z USA - začal sa v Magadane, kde je aj začiatok cesty smrti doslova posiatej kosťami väzňov súostrovia GULAG.
"Prešiel som cez celé Rusko od Vladivostoku, všade som za osem týždňov putovania stretával ľudí a počúval som dobre, čo mi hovoria, s tým som prišiel do Moskvy, tu to poviem!" sľuboval starý muž s výzorom proroka na železničnej stanici.
Dav, ktorý ho prišiel privítať, bol na moskovské pomery miniatúrny...
Potom som sledovala, ako vystupuje pravidelne v televízii, ako hromží na bezuzdnú privatizáciu, degradáciu Ruska, ako sa domáha obnovy mravov a postavenia cirkvi - a ako redne jeho publikum, až štátna OIRT jednoducho Solženicynovu reláciu zrušila. Nový rodiaci sa systém sa nestotožnil s jeho názormi, akoby ich nik nepotreboval. Pritom ubehlo len šesť či sedem rokov odvtedy, ako - až v roku 1989, teda na konci glasnosti (!) - literárne noviny Novyj Mir odignorovali nariadenie Gorbačovovho politbyra a zverejnili Súostrovie Gulag - stačilo oznámenie a počet predplatiteľov presiahol milión. Potom prišlo predstavenie Šaraška (Kocúrkovo) na Taganke. Igor Ljubimov, nezlomný odporca systému, ho inscenoval podľa Solženicynovej knihy V kruhu prvom, výpovedi o tom, ako za Stalina zatvárali vedcov, aby z nich vytĺkli vynálezy, použiteľné v boji s vnútorným aj vonkajším nepriateľom. Odmenou im bolo komfortnejšie väzenie...
Späť na jaroslavskú stanicu: Solženicynov prejav vrcholí. Najväčší potlesk zožne po slovách: "Prezident (Jeľcin - pozn. red.) ma navrhol na najvyššie štátne vyznamenanie. Rozhodol som sa, že ho neprijmem v čase, keď je Rusko v takej biede a rozvalinách. Možno ho prijmú za mňa moji synovia v čase, keď Rusko vstane z kolien."
Solženicyn bol v tmavom obleku s vestou, bielej košeli s kravatou. V obleku nebol ani na prijatí v Kremli (iba pri preberaní Nobelovej ceny z rúk švédskeho kráľa bol vo fraku a s motýlikom). Táto scéna hovorila veľa o tom, akú dôležitosť návratu do vlasti prikladal. Tmavý oblek, košeľu a kravatu bude mať Alexander Isajevič opäť, až keď ho uložia do truhly 6. augusta 2008...
Zmena scény: v Kremli sa tisneme pri jednom či dvoch reproduktoroch, reportérka CNN na kolenách, také sú podmienky. Novozvolený prezident Putin prednáša svoje Posolstvo federálnemu zhromaždeniu. A cituje Solženicyna! Masa tlieska, lebo Rusko sa zdvihlo z kolien. Prezident a autor Súostrovia GULAG si rozumejú: Solženicyn označil záchranu početnosti, fyzického a morálneho zdravia ruského národa za najvyššiu úlohu štátu. Prejavy Putina sú o tom istom. Solženicyn hovorí o rozpade ZSSR ako o sprisahaní, Putin o najväčšej geopolitickej katastrofe. Solženicyn tvrdí, že nebolo nijakej októbrovej revolúcie, Putin hovorí o boľševickom prevrate a zruší dovtedajší štátny sviatok 7. november...
Sledujem ulice Moskvy lemované dovtedy nevídanou reklamou štátnej televízie Rossija na seriál V kruhu prvom. Veľkým písmom hlása - scenár: Alexander Solženicyn. Divák okrem toho z obrazovky počuje hlas Alexandra Isajeviča ako sprievodcu jednotlivými scénami. Je rok 2006.
Uplynie ešte rok a na Deň Ruska, 12. júna 2007, prijíma A. I. Solženicyn najvyššie ruské štátne vyznamenanie. A trávi s prezidentom Putinom tri hodiny v priateľskom rozhovore...
Jeden z mojich moskovských známych je ruský ombudsman Vladimír Lukin. V roku 1968 ho odvolali z postu spravodajcu v Prahe, lebo odmietol Brežnevov slovník o kontrarevolúcii. Po rozpade ZSSR ako veľvyslanec v USA osobne odovzdal vo Vermonte Solžencynovi a jeho rodine ruské pasy. V deň Solženicynovho pohrebu v Donskom kláštore Vladimír Lukin povedal: "Až teraz sa pre Rusko skončilo XX. storočie."
Autorka je bývalá spravodajkyňa SRo v Rusku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.