Od slávnostného otvorenia XXIX. olympijských hier sa dalo očakávať všeličo – od efektnej high-tech show až po megalomanskú spartakiádu. To, čo sme nakoniec videli, bolo celkom pekné predstavenie, ktoré sa nijako zvlášť nevymykalo tradícii posledných olympiád. Jediná novinka tak spočívala v podivnej pachuti,
ktorá celý otvárací ceremoniál sprevádzala.
Podobne ako pred štyrmi rokmi v Aténach, aj v Pekingu tvorila jadro celej show história usporiadateľskej krajiny. V obidvoch prípadoch sa táto téma priam núkala a nevyužiť ju by bolo naozaj hriechom.
A tak sme videli štyri veľké čínske vynálezy: papier, kníhtlač, kompas a pušný prach. Prvé tri boli pomerne pôsobivo znázornené priamo na ploche štadióna, ten posledný bol prítomný len v podobe ohňostrojov. Na alegorické vyjadrenie pušného prachu s pomocou baletiek, mažoretiek či živých obrazov chýbal buď nápad, alebo odvaha.
A videli sme aj čínsky múr, hodvábnu cestu, bábkové divadlo aj bojové umenie. Pozoruhodný bol obraz mierovej holubice vytvorenej na ploche štadióna. Teda, samotná holubica až taká zvláštna nebola, pozoruhodný bol najmä ten čínsky drak, ktorý sa nad ňou vznášal.
A potom sme videli aj súčasnosť stelesnenú šťastnými školákmi a kozmonautom. Niekde medzi tým dávnym a tým súčasným sme cítili kultúrnu revolúciu, ktorá sa snažila niekoľkotisícročnú históriu tejto krajiny z hláv Číňanov úplne vymazať. Režiséri veľkolepého olympijského predstavenia však o tomto úseku moderných čínskych dejín citlivo pomlčali.
Hoci aj tu sa núkali silné scény. Pálenie kníh počas kultúrnej revolúcie sa dalo prekrásne znázorniť spojením motívov papiera, kníhtlače a pušného prachu. A hneď by sme videli, kde je sever.
Možno sa to celkom k tejto slávnostnej príležitosti nehodilo, ale vynechanie kultúrnej revolúcie vytváralo presne tú pachuť, ktorá sa počas celého slávnostného otvorenia znovu a znovu vynárala. Pretože politický režim dnešnej Číny je oveľa viac potomkom kultúrnej revolúcie, než čohokoľvek iného zo starších čínskych dejín.
Na druhej strane treba uznať, že pachuť nebola jednotvárna. Prostredníctvom umne dávkovaných ingrediencií v podobe poetických sloganov sa ona stále nenápadne menila. Tak napríklad slogan o „zelených hrách“ – tomu určite nechýba v meste dusiacom sa vo večnom smogu istý prvok rafinovanej hry. Alebo slogan „jeden svet, jeden sen“ – ten má v každej komunistickej krajine akúsi zvláštnu silu, a ako to pri veľkom umení občas býva, aj tu človeku až behajú po chrbte zimomriavky. A to nehovoríme o skutočne majstrovskom kúsku veršotepcov, ktorým je pomenovanie tohtoročnej olympijskej štafety „cestou harmónie“.
Nakoniec to teda bolo presne to, čo sme asi mohli čakať. Pekné predstavenie, s menej pekným pozadím.
Videli sme jin. Ukazoval nám ho jang.
ktorá celý otvárací ceremoniál sprevádzala.
Podobne ako pred štyrmi rokmi v Aténach, aj v Pekingu tvorila jadro celej show história usporiadateľskej krajiny. V obidvoch prípadoch sa táto téma priam núkala a nevyužiť ju by bolo naozaj hriechom.
A tak sme videli štyri veľké čínske vynálezy: papier, kníhtlač, kompas a pušný prach. Prvé tri boli pomerne pôsobivo znázornené priamo na ploche štadióna, ten posledný bol prítomný len v podobe ohňostrojov. Na alegorické vyjadrenie pušného prachu s pomocou baletiek, mažoretiek či živých obrazov chýbal buď nápad, alebo odvaha.
A videli sme aj čínsky múr, hodvábnu cestu, bábkové divadlo aj bojové umenie. Pozoruhodný bol obraz mierovej holubice vytvorenej na ploche štadióna. Teda, samotná holubica až taká zvláštna nebola, pozoruhodný bol najmä ten čínsky drak, ktorý sa nad ňou vznášal.
A potom sme videli aj súčasnosť stelesnenú šťastnými školákmi a kozmonautom. Niekde medzi tým dávnym a tým súčasným sme cítili kultúrnu revolúciu, ktorá sa snažila niekoľkotisícročnú históriu tejto krajiny z hláv Číňanov úplne vymazať. Režiséri veľkolepého olympijského predstavenia však o tomto úseku moderných čínskych dejín citlivo pomlčali.
Hoci aj tu sa núkali silné scény. Pálenie kníh počas kultúrnej revolúcie sa dalo prekrásne znázorniť spojením motívov papiera, kníhtlače a pušného prachu. A hneď by sme videli, kde je sever.
Možno sa to celkom k tejto slávnostnej príležitosti nehodilo, ale vynechanie kultúrnej revolúcie vytváralo presne tú pachuť, ktorá sa počas celého slávnostného otvorenia znovu a znovu vynárala. Pretože politický režim dnešnej Číny je oveľa viac potomkom kultúrnej revolúcie, než čohokoľvek iného zo starších čínskych dejín.
Na druhej strane treba uznať, že pachuť nebola jednotvárna. Prostredníctvom umne dávkovaných ingrediencií v podobe poetických sloganov sa ona stále nenápadne menila. Tak napríklad slogan o „zelených hrách“ – tomu určite nechýba v meste dusiacom sa vo večnom smogu istý prvok rafinovanej hry. Alebo slogan „jeden svet, jeden sen“ – ten má v každej komunistickej krajine akúsi zvláštnu silu, a ako to pri veľkom umení občas býva, aj tu človeku až behajú po chrbte zimomriavky. A to nehovoríme o skutočne majstrovskom kúsku veršotepcov, ktorým je pomenovanie tohtoročnej olympijskej štafety „cestou harmónie“.
Nakoniec to teda bolo presne to, čo sme asi mohli čakať. Pekné predstavenie, s menej pekným pozadím.
Videli sme jin. Ukazoval nám ho jang.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.