Dvojdňový festival Zogrod sa v Malej Frankovej konal už po piatykrát a udiveným až zaskočeným dedinčanom predviedol to, čo v tunajších končinách nebýva zvykom: súčasnú hudbu, divadlo, film a tanec.
Hľadať medzi slovenskými dedinami tú, ktorá by mohla slúžiť ako synonymum bezvýznamnosti, zabudnutej kdesi tam, kde sa končia všetky cesty a úprimné nadšenie budí nanajvýš okolitá príroda, nie je ťažké. Sú ich desiatky, ak nie stovky. Malá Franková - a ďalšie dedinky v Zamagurí - má v tejto smutnej súťaži ešte jedno plus: nesiaha tu rozhlasový signál, televízny s ťažkosťami. Ani s mobilom tu veľa nezmôžete. Zodpovedným nestoja tieto málo obývané kopcovité kraje na konci Tatier za investície do vykrývača. Vyberačov koncesionárskych poplatkov to, prirodzene, nezaujíma. Mnohí si pomohli satelitnými taniermi. Iní inak.
.kultúrny "obchvat"
Za takýto festival by sa nemusela hanbiť ani "kultúrna" metropola: poľskí herci z divadla Stanislawa Ignacy Witkiewicza zo Zakopaného, japonský tanečník Ken Mai, džezmen Jozefa Doda Šošoku, speváčka Adriena Bartošová a člen SND Štefan Bučko, detské predstavenia Divadla Piraňa a Divadla Žihadlo, miestny folklórny súbor Magurka, popradské Divadlo Commedia, predpremiéra filmu Cinka Panna. Súčasťou celej akcie je i maliarske sympózium Návrat do krajiny, organizovanej v spolupráci s Galériou Prokop v Pezinku. Maliari počas týždňa tvorili, výstava ich diela bola súčasťou festivalu.
Predchádzajúce ročníky Zogrodu na "šokovej terapii" umením tiež nešetrili. Bola tu Adela Gáborová s Jozefom Dóczym, Zuzana Krónerová, Jana Oĺhová, Milka Zimková, speváčka Zuzana Homolová či Jednofázové kvasenie Dušana Valúcha a Miloša Janouška.
Ľudia, ktorí v živote neboli v divadle, možno párkrát v kine, nepočuli špičkovú recitáciu, džez, folk, nevideli moderný tanec, dostali šancu. Keď pred päťstočlenným publikom stál poloobnažený Ken Mai, tancujúci príbeh o živote a smrti, vyvolal okrem protestných odchodov udivené diskusie. O čom to vlastne bolo? Počúvať debatujúce skupinky bolo poučné ako lekcia "čítania" významov, na ktoré sme už, presýtení kultúrnymi zážitkami zabudli. "Japonci veria, že sa človek narodil z kvetu?" pýta sa akási dievčina svojej matky, ktorá si práve pri stánku s občerstvením kupuje pivo a hot dog. "No nahý bol preto, lebo sa akože práve narodil", mudruje mládenec opodiaľ. Prišliapne cigaretu a pustí sa do gulášu.
Osveta sa dovršuje vystúpením iniciátora celej akcie Ivana Čarnogurského mladšieho. Vysvetľuje publiku dôležitosť architektonickej úrovne ich dediny. Hovorí o tom, aké je dôležité zachovať drevené stavby a že nie všetko murované s typizovanými oknami je aj pekné. Pripomína a prosí. Ponúka odbornú pomoc.
Do publika sa usádzajú zamagurskí Rómovia, poväčšine herci a muzikanti z filmu režiséra Dušana Rapoša Cinka Panna. Scenárista a producent Ľubomír Slivka prosí rodičov, aby uvážili, či neposlať domov najmenšie deti. Aby film nebol predmetom nedeľnej kázne v miestom kostolíku.
.dialóg poľsko-slovenský
V neďalekom Zakopanom žil väčšiu časť svojho života slávny poľský dramatik Stanislav Ignacy Witkiewicz. Pred dvadsiatimi rokmi tam vzniklo vynikajúce divadlo, šíriace "demonizm zakopiański". V liečebnom dome lekára Andrzeja Chramca sa vystriedala v dvadsiatych rokoch celá poľská intelektuálna elita a dom dostal názov "salon polski". Aristokratický šarm nielen histórie, ale i umeleckého života v Zakopanom nikdy nevzbudzoval rozpaky a mesto, rovnako ako ľudia si ho užívajú bez zbytočného snobizmu. Nikdy, ani za komunizmu sa tam na nič nezabudlo.
Režisér a umelecký vedúci divadla, charizmatický Andrzej Dziuk, sa po frankovských zablatených chodníčkoch prechádza elegantne, s dlhou fajkou a diskutuje s dramaturgom festivalu Petrom Gáborom. Páči sa mu tu. Všetko dýcha autentickým čarom a milovaným "absurdem". Vychutnávame si ho spolu s herečkou a speváčkou Dorotou Ficoń. Bez problémov v stodole odpáli pieseň Marlene Dietrich z Modrého anjela, v čiernom cylindri a dlhou cigaretovou špičkou. Poliaci nám radostne dodávajú sebavedomie. "Cítim sa tu ako doma a niekedy mám pocit, že hranice medzi Goralmi boli vytvorené umelo," hovorí poľský saxofonista Piotr Baron v dokumentárnom filme Návraty. Vznikol v réžii Evy Holubanskej minulého roku a na festivale mal svoju premiéru.
V Malej Frankovej na Zogrode niet ani štátnej podpory ani žiadnych dotácií. Festival vznikol len tak, z čistého altruizmu, potreby pomáhať okoliu, aj takto vzdelávať, posmeľovať, našepkávať jednoduchým ľuďom, čo je to dobrý vkus.
Kedysi na vrchu Magury stál pred dreveným krížom nápis "Čelom k masám". Tí, ktorí ho tam postavili, tu ukazovali všetko iné, len nie svoje ľudské tváre. Vymenili šesťstotrojky za mercedesy, presurfovali i pár politických strán a dnes hrkajú svojimi miliónmi a gýčovým luxusom na stránkach bulvárov. Pre pocit užitočnosti si iste nechodia do zapadnutých slovenských dedín. Našťastie.
Hľadať medzi slovenskými dedinami tú, ktorá by mohla slúžiť ako synonymum bezvýznamnosti, zabudnutej kdesi tam, kde sa končia všetky cesty a úprimné nadšenie budí nanajvýš okolitá príroda, nie je ťažké. Sú ich desiatky, ak nie stovky. Malá Franková - a ďalšie dedinky v Zamagurí - má v tejto smutnej súťaži ešte jedno plus: nesiaha tu rozhlasový signál, televízny s ťažkosťami. Ani s mobilom tu veľa nezmôžete. Zodpovedným nestoja tieto málo obývané kopcovité kraje na konci Tatier za investície do vykrývača. Vyberačov koncesionárskych poplatkov to, prirodzene, nezaujíma. Mnohí si pomohli satelitnými taniermi. Iní inak.
.kultúrny "obchvat"
Za takýto festival by sa nemusela hanbiť ani "kultúrna" metropola: poľskí herci z divadla Stanislawa Ignacy Witkiewicza zo Zakopaného, japonský tanečník Ken Mai, džezmen Jozefa Doda Šošoku, speváčka Adriena Bartošová a člen SND Štefan Bučko, detské predstavenia Divadla Piraňa a Divadla Žihadlo, miestny folklórny súbor Magurka, popradské Divadlo Commedia, predpremiéra filmu Cinka Panna. Súčasťou celej akcie je i maliarske sympózium Návrat do krajiny, organizovanej v spolupráci s Galériou Prokop v Pezinku. Maliari počas týždňa tvorili, výstava ich diela bola súčasťou festivalu.
Predchádzajúce ročníky Zogrodu na "šokovej terapii" umením tiež nešetrili. Bola tu Adela Gáborová s Jozefom Dóczym, Zuzana Krónerová, Jana Oĺhová, Milka Zimková, speváčka Zuzana Homolová či Jednofázové kvasenie Dušana Valúcha a Miloša Janouška.
Ľudia, ktorí v živote neboli v divadle, možno párkrát v kine, nepočuli špičkovú recitáciu, džez, folk, nevideli moderný tanec, dostali šancu. Keď pred päťstočlenným publikom stál poloobnažený Ken Mai, tancujúci príbeh o živote a smrti, vyvolal okrem protestných odchodov udivené diskusie. O čom to vlastne bolo? Počúvať debatujúce skupinky bolo poučné ako lekcia "čítania" významov, na ktoré sme už, presýtení kultúrnymi zážitkami zabudli. "Japonci veria, že sa človek narodil z kvetu?" pýta sa akási dievčina svojej matky, ktorá si práve pri stánku s občerstvením kupuje pivo a hot dog. "No nahý bol preto, lebo sa akože práve narodil", mudruje mládenec opodiaľ. Prišliapne cigaretu a pustí sa do gulášu.
Osveta sa dovršuje vystúpením iniciátora celej akcie Ivana Čarnogurského mladšieho. Vysvetľuje publiku dôležitosť architektonickej úrovne ich dediny. Hovorí o tom, aké je dôležité zachovať drevené stavby a že nie všetko murované s typizovanými oknami je aj pekné. Pripomína a prosí. Ponúka odbornú pomoc.
Do publika sa usádzajú zamagurskí Rómovia, poväčšine herci a muzikanti z filmu režiséra Dušana Rapoša Cinka Panna. Scenárista a producent Ľubomír Slivka prosí rodičov, aby uvážili, či neposlať domov najmenšie deti. Aby film nebol predmetom nedeľnej kázne v miestom kostolíku.
.dialóg poľsko-slovenský
V neďalekom Zakopanom žil väčšiu časť svojho života slávny poľský dramatik Stanislav Ignacy Witkiewicz. Pred dvadsiatimi rokmi tam vzniklo vynikajúce divadlo, šíriace "demonizm zakopiański". V liečebnom dome lekára Andrzeja Chramca sa vystriedala v dvadsiatych rokoch celá poľská intelektuálna elita a dom dostal názov "salon polski". Aristokratický šarm nielen histórie, ale i umeleckého života v Zakopanom nikdy nevzbudzoval rozpaky a mesto, rovnako ako ľudia si ho užívajú bez zbytočného snobizmu. Nikdy, ani za komunizmu sa tam na nič nezabudlo.
Režisér a umelecký vedúci divadla, charizmatický Andrzej Dziuk, sa po frankovských zablatených chodníčkoch prechádza elegantne, s dlhou fajkou a diskutuje s dramaturgom festivalu Petrom Gáborom. Páči sa mu tu. Všetko dýcha autentickým čarom a milovaným "absurdem". Vychutnávame si ho spolu s herečkou a speváčkou Dorotou Ficoń. Bez problémov v stodole odpáli pieseň Marlene Dietrich z Modrého anjela, v čiernom cylindri a dlhou cigaretovou špičkou. Poliaci nám radostne dodávajú sebavedomie. "Cítim sa tu ako doma a niekedy mám pocit, že hranice medzi Goralmi boli vytvorené umelo," hovorí poľský saxofonista Piotr Baron v dokumentárnom filme Návraty. Vznikol v réžii Evy Holubanskej minulého roku a na festivale mal svoju premiéru.
V Malej Frankovej na Zogrode niet ani štátnej podpory ani žiadnych dotácií. Festival vznikol len tak, z čistého altruizmu, potreby pomáhať okoliu, aj takto vzdelávať, posmeľovať, našepkávať jednoduchým ľuďom, čo je to dobrý vkus.
Kedysi na vrchu Magury stál pred dreveným krížom nápis "Čelom k masám". Tí, ktorí ho tam postavili, tu ukazovali všetko iné, len nie svoje ľudské tváre. Vymenili šesťstotrojky za mercedesy, presurfovali i pár politických strán a dnes hrkajú svojimi miliónmi a gýčovým luxusom na stránkach bulvárov. Pre pocit užitočnosti si iste nechodia do zapadnutých slovenských dedín. Našťastie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.