Reč bude totiž o niečom oveľa príjemnejšom – o hlive.
Táto zvláštna huba zjavne patrí medzi potraviny, ktoré berieme ako povinnú výbavu supermarketov, akési sivé nič, hneď vedľa notorického cesnaku s cibuľou. Hlivy sú podľa nášho európskeho vkusu trošku nevýrazné – v rámci chuti, aj na pohľad. Povedzme, že sú to také popolušky kuchyne. Až kým z nich raz neurobíme kráľovné plesu, a potom sa čudujeme, prečo sme ich pchali ako výplň do jedál, či dokonca ich urážali tým, že sme ich používali ako náhradu za mäso. Takí Číňania a Japonci by nás s týmto prísupom hnali kade ľahšie. Hliva je pre nich delikatesa – stelesnenie jemnej delikátnej chuti, kde sa destilovaná sila prírody pretavila do rozkošného tvaru, ktorý pripomína ucho. Navyše je hliva tak trochu aj symbolom nekončiaceho sa kruhu – kolobehu života v prírode. Žije totiž na odumretých či chorých pňoch stromov. Ľuďom v Ázii pripomína, že ešte aj z niečoho, čo zaniká, či priamo zo smrti dokáže vyrásť ušľachtilá a jemná krása.
Keď sa človek prejde po lese v období, keď hlivy na pňoch vyrašia, zrazu sa ocitne v zvláštnej, zázračnej krajine, kde z rúk stromov, porastených machom a lišajníkmi, vykúkajú bledé ušká. Akoby nás príroda chcela počuť, a tak na nás nastražila tieto krehké odpočúvacie zariadenia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.