Vždy ma dokáže „vytočiť“ fingovaná milota. Najmä keď je jasné, že dotyčný to na mňa z nejakých, pre neho výhodných dôvodov hrá. Typickým príkladom sú predavači v McDonaldoch a podobných reštauráciách.
Usmievajú sa na vás toľko, až vám je z toho na grcanie, a pokiaľ na hranolčeky musíte počkať, do nemoty vás vyzývajú „sadkať si“, ceria na vás zuby a vy cítite, že tie úsmevy sú všelijaké, len nie úprimné. Česť výnimkám, ktorých som v poslednom čase stretla, našťastie, viacero. A rovnako je to aj v Ázii aj kdekoľvek. Taký Arab ponúka kašmírové šály a cerí sa pri tom od ucha k uchu, no v očiach mu môžete vidieť nože, ktoré by vám najradšej pichol do chrbta, len čo sa otočíte, alebo Peruánka usmievajúca sa, len dokiaľ ju neodfotíte, potom sa na vás agresívne vrhne, aby ste jej dali peniaze, alebo partia prefíkaných Sádhuov v Indii pred chrámom, vyštafírovaných v kostýmoch, kvalitne ponatieraných hlinou, usmievajú sa, kým zaostrujete foťákom, potom si od vás vypýtajú horibilnú sumu v dolároch a kruto vám nadávajú, keď nedáte.
Alebo všetci tí poisťováci, bankári, makléri, ale aj tetušky a strýkovia, podriadení, čo chcú byť nadriadenými, a nadriadení, čo potrebujú viac podriadených, všetci to robia, a všetci to určite aj neznášajú. Málo je tej skutočnej miloty. A keď k nejakej dôjde, musí prejsť cez sito našich pochybností, cez stenu, čo sme si obranne vytvorili v zápase o vlastnú vnútornú čistotu. Takisto musela prejsť mojím hustým kritickým sitom skutočnosť, že Angličania nie sú chladný národ. Už som tu týždeň a nikde inde na Západe som nevidela toľko spontánne milých ľudí. Keď sa obchádzajú v parku, zdravia sa, a to nie zo slušnosti, ale s úprimnými úsmevmi na perách, predavačka vo fastfoode je normálne, neprehnane milá, ľudia na ulici neoduto ochotne poradia, zatiaľ som, skrátka, nestretla jediného frustrovaného trpáka, a to ani v Lidli pri pokladni, čo býva u nás častý výskyt tohto druhu. Keď si spomeniem na oduté tety na úradoch, šoférov autobusov, čo vás buď pricviknú vo dverách, alebo vám naschvál ujdú pred nosom, je mi ľúto, že to u nás nie je ako v Anglicku. Lenže na to, aby bol človek úprimne milý na svet okolo seba, asi musí byť šťastný a vyrovnaný vnútri. Čo nám chýba?
Usmievajú sa na vás toľko, až vám je z toho na grcanie, a pokiaľ na hranolčeky musíte počkať, do nemoty vás vyzývajú „sadkať si“, ceria na vás zuby a vy cítite, že tie úsmevy sú všelijaké, len nie úprimné. Česť výnimkám, ktorých som v poslednom čase stretla, našťastie, viacero. A rovnako je to aj v Ázii aj kdekoľvek. Taký Arab ponúka kašmírové šály a cerí sa pri tom od ucha k uchu, no v očiach mu môžete vidieť nože, ktoré by vám najradšej pichol do chrbta, len čo sa otočíte, alebo Peruánka usmievajúca sa, len dokiaľ ju neodfotíte, potom sa na vás agresívne vrhne, aby ste jej dali peniaze, alebo partia prefíkaných Sádhuov v Indii pred chrámom, vyštafírovaných v kostýmoch, kvalitne ponatieraných hlinou, usmievajú sa, kým zaostrujete foťákom, potom si od vás vypýtajú horibilnú sumu v dolároch a kruto vám nadávajú, keď nedáte.
Alebo všetci tí poisťováci, bankári, makléri, ale aj tetušky a strýkovia, podriadení, čo chcú byť nadriadenými, a nadriadení, čo potrebujú viac podriadených, všetci to robia, a všetci to určite aj neznášajú. Málo je tej skutočnej miloty. A keď k nejakej dôjde, musí prejsť cez sito našich pochybností, cez stenu, čo sme si obranne vytvorili v zápase o vlastnú vnútornú čistotu. Takisto musela prejsť mojím hustým kritickým sitom skutočnosť, že Angličania nie sú chladný národ. Už som tu týždeň a nikde inde na Západe som nevidela toľko spontánne milých ľudí. Keď sa obchádzajú v parku, zdravia sa, a to nie zo slušnosti, ale s úprimnými úsmevmi na perách, predavačka vo fastfoode je normálne, neprehnane milá, ľudia na ulici neoduto ochotne poradia, zatiaľ som, skrátka, nestretla jediného frustrovaného trpáka, a to ani v Lidli pri pokladni, čo býva u nás častý výskyt tohto druhu. Keď si spomeniem na oduté tety na úradoch, šoférov autobusov, čo vás buď pricviknú vo dverách, alebo vám naschvál ujdú pred nosom, je mi ľúto, že to u nás nie je ako v Anglicku. Lenže na to, aby bol človek úprimne milý na svet okolo seba, asi musí byť šťastný a vyrovnaný vnútri. Čo nám chýba?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.