Českého či slovenského turistu ste v deväťdesiatych rokoch mohli rozpoznať veľmi často podľa značky batohu. Treksport bola prvá firma v Československu, ktorá ponúkla kvalitné batohy. Začali ich pre seba a svojich kamarátov šiť horolezci, ktorí sa k nim nemali ako inak dostať.
V deväťdesiatych rokoch bola firma Treksport na vrchole svojej slávy a málokto čakal, že začiatkom 21. storočia sa ocitne takmer pred krachom. Pozoruhodný príbeh tejto firmy opisuje jej dnešný riaditeľ Ivan Bažalík.
V roku 1989 sme s manželkou začali šiť páperové bundy pod značkou Lumisport. Najprv u nás v petržalskom byte, potom v pivnici, postupne sme mali spolupracovníkov, ktorí pre nás doma šili.
.prečo páperové bundy?
Na trhu to bol v tom čase žiadaný a nedostatkový sortiment, tak sme využili príležitosť.
.vaši spoločníci z Treksportu zase zistili, že na trhu chýbajú batohy.
Áno, Dezider Pusztay a Robo Hartoň boli horolezci, a zistili, že sa tu nedajú kúpiť poriadne batohy. Takže ich začali šiť sami pod značkou Trecksport. Šili tiež niekde v pivničných priestoroch v Starom meste.
Oni aj my sme materiál nakupovali v Rempe (Remeselnícke potreby), tam sme sa stretli a začali spolupracovať. A spolu sme mali aj svoj prvý stánok na výstave v PKO v roku 1991. Oni tam mali nejaké batôžky, cyklotašky a my páperové vetrovky a vesty. A keďže aj im, aj nám chýbali priestory, začali sme hľadať spolu. Našli sme starú nepoužívanú školu v Moste pri Bratislave, nasťahovali sme sa do nej a vytvorili eseročku.
.vašou najväčšou výhodou bolo, že ste začali podnikať skoro a predbehli konkurenciu.
Áno, v tom čase bol veľký dopyt najmä po batohoch, preto sme zanechali textilnú výrobu a špecializovali sa len na brašnárstvo. Naše podnikanie bolo síce spočiatku chaotické, ale entuziastické a fungovalo bez väčších problémov celé deväťdesiate roky. Rástli sme, značke sa darilo, nemali sme veľkú konkurenciu, všetko šlo fajn.
.česi sú známi batôžkari. Darilo sa vám aj v Čechách?
V deväťdesiatych rokoch sme boli na česko- slovenskom trhu jednotkou. Asi to bolo tým, že sme boli prví. Prví sme doniesli pekné zaujímavé batohy, všetci ostatní išli v našom pozadí a kopírovali nás.
.veľký úspech v deväťdesiatych rokoch, firma rástla, značka bola čoraz známejšia – a po vyše desiatich rokoch ste stáli pred krachom. Čo sa stalo?
Dnes to už vidím tak, že sa nebral do úvahy vývoj vo svete. Každý bol zahrabaný vo svojej robote, mali sme malé deti a bol aj čas žiť. Nevnímali sme, že veľa zahraničných firiem začalo šiť batohy aj komplexnejší sortiment v Číne. My sme všetko šili tu. Mali sme asi sedemdesiat zamestnancov a mysleli sme si, že je to tak dobre. Ale postupne nás odberatelia začali tlačiť, tvrdili, že konkurencia má lepšie podmienky. V roku 2000 – 2001 sme už tento tlak pocítili naplno – v skladoch sme mali dostatok tovaru a odbyt bol slabší. Nevedeli sme už konkurovať našimi vysokými cenami. A vtedy bolo treba urobiť niečo zásadné.
Vtedy sme sa rozhodli, že priberieme nových spoločníkov, že navýšime základné imanie a spustíme nový projekt. Vypracoval ho mladý ambiciózny manažér, ktorý k nám prišiel z reklamky. Ten projekt rátal s obrovským nárastom.
.to asi nebol dobrý nápad?
Nie, v tom čase to nebolo dobré. Projekt bol možno urobený dobre, len keby sa robil o tri-štyri roky skôr. Počítal s tým, že rozšírime produkciu, urobíme veľký marketingový boom, nakúpime si drahú reklamu, pôjdeme na prestížne výstavy v zahraničí a získame si nové trhy.
.aj vy ste uverili v taký extenzívny nárast firmy?
Ja som mal pripomienky a vnášal som do projektu nedôveru, tak som sa prestal zúčastňovať na poradách. Napokon, boli tam skúsenejší manažéri a ja som len intuitívne cítil, že to nie je správna cesta.
.nový projekt rátal s tým, že šiť svoju produkciu budete stále na Slovensku?
Toto rozhodnutie nebolo správne. Malo sa investovať maximálne do Číny. Mali sme tam kontakt, lebo sme tam už šili naše spacáky a bolo tam treba preniesť celú výrobu. My sme však nakúpili nové stroje a technológie na lízing, vzali sme si úvery a rozširovali výrobu na Slovensku. Naša výroba bola drahá, preto sme boli aj pre zákazníkov drahí. Ale už tu bola konkurencia a zákazník si mohol kúpiť podobný produkt aj za menej peňazí. Hoci z horších materiálov a v menej kvalitnom vyhotovení. Táto situácia sa odrazila poklesom predaja našich výrobkov.
Ocitli sme sa v úzkych. Naše vysoké investície neprinášali požadovaný ekonomický efekt.
.ako to vyzeralo v kritických rokoch 2003 – 2004?
Zrazu bolo treba výrazne znižovať ceny, aby sa naše výrobky dostali na trh, aby ich obchodníci vôbec zobrali do obchodu. Predávali sme za nízke marže, dokonca občas aj pod cenu. Potom však nebolo čím splácať úvery a lízingy. Znižovali sme stavy zamestnancov, a potom prišlo rozhodnutie predať aj predajňu na Vajanského nábreží v Bratislave, ktorú som od začiatku vybudoval. Nesúhlasil som, tak som tú predajňu odkúpil. Predajňa sa osamostatnila a fungovala dobre. Predávala najmä značku Treksport, ale aj iné značky.
.ako spoločníci Treksportu ste za úvery v banke ručili osobným majetkom. Išlo vám teda o strechu nad hlavou?
Iste. Táto hrozba nad nami visela. Hospodárske výsledky boli zlé, väčšina ľudí dostala výpoveď, hlboko pod cenu sa začali rýchlo rozpredávať stroje, lebo banky bili na poplach. Ja som už síce nebol vo firme aktívny ako manažér, ale ako spoločník a ručiteľ som mohol prísť o strechu nad hlavou.
Iste, ale mne bolo ľúto aj tej našej značky. Roky sme ju budovali a takto sa to skončí? Snažili sme sa osloviť silné investorské firmy, ale boli sme pre ne nezaujímaví.
.hoci tá značka bola zaujímavá?
Áno, ale v malom regióne. V celom outdoorovom biznise sa to začínalo zlučovať, ale Treksport so svojím malým česko-slovenským trhom nebol pre nikoho zaujímavý. Predaj nášho sortimentu sa postupne spomaľoval a túto situáciu využila konkurencia, ktorá ponúkla obchodníkom lepšie podmienky.
.ako sa vám podarilo presvedčiť investorov, ktorí nemali skúsenosti s outdoorovým biznisom?
Urobil som projekt, ako by to asi mohlo fungovať a oslovil ich, aby kúpili značku Treksport a skladové zásoby. Tým by nás spoločníkov Treksportu dostali z najhoršieho. Išli do toho. A keďže som ten projekt pripravil, poverili ma riadením novej firmy Treksport Trade.
.z pôvodnej partie majiteľov Treksportu ste ostali v novej firme len vy?
Áno a bol som zrazu postavený do celkom novej úlohy, lebo dovtedy som robil len maloobchod. V projekte som počítal s ďalšími investíciami a s presunutím výroby do Ázie. Bolo treba rýchlo zobrať pôvodný sortiment, ktorý bol, lebo žiadny vývoj sme zatiaľ nemali, a ísť s ním do Číny. Nájsť fabriku, dojednať ceny, ustriehnuť kvalitu.
.to znie jednoducho – ísť do Číny. Čo to znamená?
Mal som tu jedného mladého manažéra, kúpil si letenku, zobral vzorky so sebou, strávil tam pár týždňov a hľadal, skúšal. Napokon sa nám pomerne rýchlo podarilo vyrobiť v Číne ten istý sortiment, čo sme vyrábali na Slovensku – z toho istého materiálu a v podobnej kvalite. V auguste 2004 sme dopredali zásoby zo starého Treksportu a v novembri 2004 prišla prvá zásielka zČíny. Museli sme však presviedčať obchodníkov, že naše batohy – aj keď sú už šité v Číne – sú kvalitné. Súčasne s tým sme začali vývoj nových produktov.
.kde sa hľadajú ľudia, ktorí navrhujú dizajn batohov či športových odevov?
Takých ľudí nenájdete hotových. Zamestnali sme absolventky dizajnu, ktoré sa učili za pochodu, ale myslím si, že to vyšlo. Dizajn batohov si objednávame aj u externistov, s ktorými sme robili aj predtým.
.asi nie je jednoduché ustriehnuť, aby ste dostávali z Číny kvalitne ušité veci?
Vôbec to nie je ľahké. Potrebovali by sme tam aj nastálo nášho človeka, Číňanovi sa v tom veriť nedá. Hneď začne robiť aj pre iné firmy.
.v tej fabrike, kde pre vás šijú, robia aj pre iné značky?
Áno.
.niektoré veľké textilné firmy, ktoré šijú v Číne, sú zúfalé z toho, že Číňania to hneď okopírujú a šijú tie isté veci pod vlastnou značkou. Je to aj váš problém?
Iste, to je tam normálne. Ale čo s tým? Bol som na výstave v Brne a visel tam náš batoh, úplne presne okopírovaný, a ponúkal ho jeden Číňan. Tvrdil, že si to u neho dali robiť Švajčiari. To nemám ako ovplyvniť, oni sú kultúra sama pre seba a cítia sa silní, lebo budeme od nich čoraz závislejší. Vedia, že tu sa ľuďom nechce robiť, že tu nezoženieme šičku. A oni pracujú intenzívne.
Týždenný pracovný čas je asi dvojnásobný ako v Európe. Ale juhovýchod Číny už začína byť sociálnejší, fabriky už majú aj sociálny program, a preto sú drahší.
.je už vaša nová firma Treksport Trade po troch rokoch za vodou?
Nikdy nie sme za vodou. Ale po troch rokoch začíname rozvíjať marketing, ideme na výstavy, chystáme nové tlačoviny, potrebujeme sa viac presadiť na trhu. Do veľkých obchodných sietí sa netlačíme, to nie je cesta pre serióznu outdoorovú značku. Niektoré silné predajne sú už pod obchodnými sieťami a tie robia tlak, aby sme predávali čo najlacnejšie. Ale okrem týchto sietí ostali predajne, ktoré chcú žiť, a ja som stavil na nich. S nimi sa navzájom podporíme.
Tam sme vypadli z trhu a nahradili nás iné značky. Ale snažíme sa s novým sortimentom preraziť a získať stratenú pozíciu.
.koľko ľudí dnes pracuje vo firme Treksport Trade?
Pre firmu pracuje 18 ľudí vrátane externých spolupracovníkov. Máme dizajnérov, obchodníkov, marketing a niekoľko šičiek na prototypy a menšie výrobné série. Niektoré produkty vyrábame aj na Slovensku.
.vnímate už na Slovensku lojalitu k svojej značke, ktorá tu bola po Novembri prvá?
Iste, vnímame to. Hoci som zaznamenal reakcie, že aj to je už len Čína. V Číne však je možnosť vybrať si kvalitu produkcie. Väčšina renomovaných svetových značiek má svoju produkciu v Ázii. Všetko je otázka ceny. Snažíme sa držať dobrej kvality výroby a kvalitných materiálov.
.pri batohoch, ktoré nosia horolezci, skialpinisti, cykloturisti atď., je značka dôležitá?
Dnes sa už všetko musí robiť so štýlom a preto je dôležitá značka. Ľudia sa snažia niekam zaradiť a značka oblečenia alebo batohu im v tom môže „pomôcť“. Preto dnes už väčšina firiem, ktoré boli kedysi špecializované iba na určité produkty, rozširuje svoju výrobu a snaží sa mať okrem špeciálnych produktov do extrémnych podmienok aj voľnočasové odevy alebo obuv.
.eva Čobejová, .jozef Majchrák