... v súčasnosti, sa Lukáš Luk vybral v svojej poslednej próze do minulosti.
„Kto iný by si mal viac ctiť regule poriadku ako jeho ustanoviteľ? Preto aj ten, ktorý uhnietol z blata pustej zeme všetky živé tvory a na nebeský okruh umiestnil všetky anjelské mocnosti, prísne dbá o to, aby sa navzájom nemiešali záležitosti ľudského rodu so zámermi nebešťanov. Nič nie je oku Stvoriteľa odpornejšie ako všetečný pozemšťan, či pozemšťanka, ktorí napriek nedokonalým zmyslom sliedia, ako by mohli svojimi hrabivými paprčami poodchýliť oponu oddeľujúcu hmotný svet od nehmotného sveta zjavenej prozreteľnosti.“ Tak sa začína najnovšia knižka Lukáša Luka Zlodeji medu.
Jej dej sa odohráva dávno, kedysi v jedenástom storočí, za čias vlády kráľa Štefana, v osade vo vrchoch; v Rotunde svätého Juraja, kde visí kresťanská ikona, ktorú občas použijú na temné rituály súvisiace s pohanským Dažbogom; v chalupe bezzubej čarodejnice Kvasomily; v záhradách Kláštora svätého Hypolita aj v jaskyni čudesného pustovníka, či na kráľovskom dvorci – práve tam bielia kaplnku vápnom, lebo sa na návštevu chystá bavorská kňažná Brezelmunda, blízka príbuzná Štefanovej manželky Gizely –, alebo medzi sikulskými členmi strážneho oddielu v hraničnej osade pod Krasínom a ich orlami na lov uspôsobenými.
V tom príbehu pôjde o včely divoké i krotké, o pečienku z husí divých aj udomácnených, o poklad nesmiernej hodnoty aj anjela trpiaceho trémou zo zlyhania, o štyridsať dní naplnených takmer absolútnym pôstom (len oriešok denne pre každého zúčastneného), o postavy zaliate do jantáru pripomínajúceho med a sny, v ktorých postavy sa kúpu v zlate.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.