Máme sa na tie zábery pozerať?
Keď sa v roku 2001 štyri fotografie objavili v katalógu z parížskej výstavy Mémoires des camps (Spomienky z táborov), vyvolalo to vlnu kritiky: zverejňovať autentické, no neľudské veci je vraj neetické. V reakcii na to napísal v roku 2003 Georges Didi-Huberman knihu Images malgré tout (Obrazy napriek všetkému), v ktorej sa zaoberal práve týmito štyrmi drastickými dokumentmi druhej svetovej vojny. Napriek všetkému, napriek všetkej ich krutosti, sú to dokumenty, obrazy nepredstaviteľného.
Didi-Huberman je dnes jedným z najuznávanejších francúzskych filozofov a historikov umenia. V slovenčine a češtine sme sa zatiaľ mohli stretnúť s jeho knihami Pred časom a Ninfa moderna. Od roku 1990 vyučuje na Vysokej škole spoločenských vied v Paríži. No a 24. augusta 2015 napísal otvorený list režisérovi Lászlóvi Nemesovi, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Sortir du noir (Vynoriť sa z tmy). Jeho list je hlbokou meditáciou o Nemesovom filme.
fikcia a realita
„Milý László Nemes, Váš film Saulov syn,“ píše francúzsky filozof, „je monštrum. Monštrum nevyhnutné, koherentné, prospešné a nevinné.“ Prečo je to monštrum? Film je fikcia, vymyslený príbeh, no zároveň sa z neho stáva emotívny dokument o realite. To z neho robí ono nevinné monštrum, „skromnú, no zároveň trúfalú fikciu, ktorá sa zhoduje s veľmi konkrétnou historickou skutočnosťou“. Fikcia zrazu umožňuje zakúsiť bolestnú historickú realitu v celej jej brutalite.
Film o členoch Sonderkommanda, ktorých nacisti veľkolepo označovali za „nositeľov tajomstiev“ (Geheimnisträger), ich zároveň ukazuje ako tých, ktorí tajomstvá vynášajú von, vydávajú o nich svedectvo. Saulov syn podľa francúzskeho filozofa prebúdza ťaživé nočné mory.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.