Spoločensko-politické dianie na Slovensku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bolo trochu odlišné od tej „pravej“ Pražskej jari v českom prostredí. Na Slovensku bolo diskusie o demokracii pomenej, o kritike komunistickej strany ani nehovoriac. Známe osobnosti sa sústredili predovšetkým na diskusiu o federácii ako rozhodujúcom probléme vtedajšej doby.
Ani snahy o reformy v ekonomickej oblasti na Slovensku neprekročili rámec svojej doby. Koncepcie profesorov Pavlendu a Kočtúcha boli síce na tie roky záslužným a odvážnym počinom, pre ktorý sa dokonca stali akýmisi „ekonomickými disidentmi“, no pohybovali sa iba v bezvýchodiskovom kruhu opatrení na „zdokonalenie plánovitého riadenia ekonomiky“ či na „plánovité riadenie tovarovo-peňažných vzťahov“. Pluralita vlastníckych vzťahov, liberalizácia či konkurencia boli v týchto koncepciách takmer neznámymi pojmami. Navyše predstavy o ekonomických reformách na Slovensku niekedy zablúdili, ako je to na Slovensku obvyklé, v debatách o postavení slovenských hospodárskych orgánov v rámci federácie namiesto riešenia principiálnych ekonomických problémov.
Nikoho teda nemôže prekvapiť, že snaha oprášiť „reformné“ koncepcie zo šesťdesiatych rokov a predkladať ich ako návod na reformné kroky po novembri 1989 nemali a ani nemohli mať žiadnu nádej na úspech. Týka sa to iluzórnych politických predstáv o dubčekovskom „socializme s ľudskou tvárou“, ako aj zastaraných pohľadov na fungovanie ekonomiky. Pochopiteľne, nenaplnené ambície „reformných šesťdesiatosmičkárov“ viedli k veľkým frustráciám.
Určitým zadosťučinením pre všetkých ešte žijúcich a sklamaných reformátorov z rokov šesťdesiatych je súčasná Ficova vládna garnitúra a jej hospodárska a sociálna politika návratu do minulého storočia. Čas sa však nadlho zastaviť nedá.
Autor bol podpredsedom vlády SR pre ekonomickú reformu (1990 – 1991).
Ani snahy o reformy v ekonomickej oblasti na Slovensku neprekročili rámec svojej doby. Koncepcie profesorov Pavlendu a Kočtúcha boli síce na tie roky záslužným a odvážnym počinom, pre ktorý sa dokonca stali akýmisi „ekonomickými disidentmi“, no pohybovali sa iba v bezvýchodiskovom kruhu opatrení na „zdokonalenie plánovitého riadenia ekonomiky“ či na „plánovité riadenie tovarovo-peňažných vzťahov“. Pluralita vlastníckych vzťahov, liberalizácia či konkurencia boli v týchto koncepciách takmer neznámymi pojmami. Navyše predstavy o ekonomických reformách na Slovensku niekedy zablúdili, ako je to na Slovensku obvyklé, v debatách o postavení slovenských hospodárskych orgánov v rámci federácie namiesto riešenia principiálnych ekonomických problémov.
Nikoho teda nemôže prekvapiť, že snaha oprášiť „reformné“ koncepcie zo šesťdesiatych rokov a predkladať ich ako návod na reformné kroky po novembri 1989 nemali a ani nemohli mať žiadnu nádej na úspech. Týka sa to iluzórnych politických predstáv o dubčekovskom „socializme s ľudskou tvárou“, ako aj zastaraných pohľadov na fungovanie ekonomiky. Pochopiteľne, nenaplnené ambície „reformných šesťdesiatosmičkárov“ viedli k veľkým frustráciám.
Určitým zadosťučinením pre všetkých ešte žijúcich a sklamaných reformátorov z rokov šesťdesiatych je súčasná Ficova vládna garnitúra a jej hospodárska a sociálna politika návratu do minulého storočia. Čas sa však nadlho zastaviť nedá.
Autor bol podpredsedom vlády SR pre ekonomickú reformu (1990 – 1991).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.