Minulý mesiac skrachovali v Dauhá – zdanlivo pre technické drobnosti * rokovania, ktoré sľubovali voľnejší obchod. V skutočnosti však rozhovory skrachovali preto, že nikto – Európa, Spojené štáty, Čína, India ani ďalšie hlavné rozvojové krajiny – nebol ochotný prijať krátkodobý politický úder
od urazených neefektívnych farmárov a rozmaznaných domácich priemyselných podnikov v záujme dlhodobého prínosu prakticky pre všetkých.
To je pochabé. Zaistenie slobodnejšieho obchodu by pomohlo svetu v boji takmer proti všetkým najväčším problémom. Pri úžasne nízkych nákladoch by sme zlepšili podmienky v školstve a v zdravotníctve, zabezpečili zbohatnutie tých najchudobnejších a pomohli všetkým zlepšiť schopnosť zdolávať budúce prekážky.
Už po stáročia vieme, že zo slobodného obchodu takmer vždy ťažia obe strany. Ekonóm David Ricardo v roku 1817 poznamenal, že keby Veľká Británia a Portugalsko využili svoje komparatívne výhody, prinieslo by to prospech obidvom krajinám. Portugalsko by mohlo lacno vyrábať víno, zatiaľ čo Veľká Británia by mohla vyrábať látky omnoho lacnejšie než víno. Predajom látok a nákupom vína získa Veľká Británia, ako aj Portugalsko viac z oboch. To isté platí i dnes. A napriek tomu dnes, keď rozhovory o medzinárodnom obchode uviazli na mŕtvom bode a protekcionistická politika je na vzostupe, smerujeme skôr k budovaniu obchodných bariér. Podporujú ich zámožné korporácie a lobistické skupiny sledujúce vlastné záujmy. A obhajujú ich politici, ktorí sa boja, že prerozdelenie pracovných miest, príjmov a bohatstva plynúceho z voľnejšieho obchodu zníži ich šance na zotrvanie pri moci.
Projekt Kodanského konsenzu nedávno vyzval niektorých popredných svetových ekonómov, aby rozhodli, ako vykonať pre planétu najviac dobra. Panel, tvorený okrem iných piatimi laureátmi Nobelovej ceny, zistil, že jedným z najlepších krokov by bolo zavŕšenie rokovaní z Dauhá. Svoje závery založili na novom výskume austrálskeho ekonóma Kyma Andersona, ktorý ukázal, že keby rozvojové krajiny znížili clá o rovnaké percento ako krajiny s vysokými príjmami a keby liberalizovali aj služby a investície, mohli by sa ročné globálne zisky vyšplhať na 120 miliárd dolárov, pričom do najchudobnejších krajín sveta by do roku 2015 putovalo 17 miliárd dolárov.
To je úctyhodná suma. A tým sa celý príbeh iba začína. Postupne ako sa ekonomiky otvárajú, konkurencia a inovácie ženú nahor tempo rastu. Prv chránené firmy sa musia reformovať a stať sa produktívnejšími, musia inovovať jednoducho preto, aby prežili. Existencia otvorenejších ekonomík umožňuje lepší obchod s inováciami, takže nové firmy môžu využívať dobré nápady z celej planéty. To znamená, že postupom času sa výhoda dramaticky zvyšuje: prínos 120 miliárd dolárov v roku 2015 sa na konci storočia rozrastie na mnoho biliónov dolárov. Navyše by tieto prínosy v čoraz väčšej miere pripadali na rozvojový svet.
V troch rôznych desaťročiach sme boli svedkami troch veľmi viditeľných prípadov takého rozmachu rastu. Južná Kórea liberalizovala obchod v roku 1965, Čile v roku 1974 a India v roku 1991. Vo všetkých týchto krajinách sa ročné tempo rastu následne zvýšilo o niekoľko percentných bodov. Ak tento prínos prepočítame na ročné úspory, tak by realistický výsledok z Dauhá mohol v priebehu tohto storočia zvýšiť globálne príjmy o viac ako 3 bilióny dolárov ročne.
Samozrejme, prinieslo by to i náklady. Voľnejší obchod by prinútil niektoré priemyselné podniky, aby sa zmenšili alebo uzavreli, zatiaľ čo iné by sa rozšírili. Pre niektorých ľudí a komunity by bol tento prechod ťažký. Napriek tomu by prínos úspešného kola z Dauhá tieto náklady rádovo prevýšil.
Je zaujímavé postaviť globálny skepticizmus k voľnému obchodu do protikladu s podporou drahých a neefektívnych metód boja s globálnym otepľovaním. Aj voľný obchod sľubuje menšie výhody dnes a obrovské výhody v budúcnosti. Prínos voľnejšiemu obchodu je však mnohonásobne väčší. Napriek tomu len hŕstka aktivistických celebrít vyzýva politikov, aby kolo z Dauhá zavŕšili.
Voľný obchod pritom nie je dobrý len pre veľké korporácie či rast počtu pracovných miest. On je jednoducho dobrý.
Copyright: Project Syndicate
od urazených neefektívnych farmárov a rozmaznaných domácich priemyselných podnikov v záujme dlhodobého prínosu prakticky pre všetkých.
To je pochabé. Zaistenie slobodnejšieho obchodu by pomohlo svetu v boji takmer proti všetkým najväčším problémom. Pri úžasne nízkych nákladoch by sme zlepšili podmienky v školstve a v zdravotníctve, zabezpečili zbohatnutie tých najchudobnejších a pomohli všetkým zlepšiť schopnosť zdolávať budúce prekážky.
Už po stáročia vieme, že zo slobodného obchodu takmer vždy ťažia obe strany. Ekonóm David Ricardo v roku 1817 poznamenal, že keby Veľká Británia a Portugalsko využili svoje komparatívne výhody, prinieslo by to prospech obidvom krajinám. Portugalsko by mohlo lacno vyrábať víno, zatiaľ čo Veľká Británia by mohla vyrábať látky omnoho lacnejšie než víno. Predajom látok a nákupom vína získa Veľká Británia, ako aj Portugalsko viac z oboch. To isté platí i dnes. A napriek tomu dnes, keď rozhovory o medzinárodnom obchode uviazli na mŕtvom bode a protekcionistická politika je na vzostupe, smerujeme skôr k budovaniu obchodných bariér. Podporujú ich zámožné korporácie a lobistické skupiny sledujúce vlastné záujmy. A obhajujú ich politici, ktorí sa boja, že prerozdelenie pracovných miest, príjmov a bohatstva plynúceho z voľnejšieho obchodu zníži ich šance na zotrvanie pri moci.
Projekt Kodanského konsenzu nedávno vyzval niektorých popredných svetových ekonómov, aby rozhodli, ako vykonať pre planétu najviac dobra. Panel, tvorený okrem iných piatimi laureátmi Nobelovej ceny, zistil, že jedným z najlepších krokov by bolo zavŕšenie rokovaní z Dauhá. Svoje závery založili na novom výskume austrálskeho ekonóma Kyma Andersona, ktorý ukázal, že keby rozvojové krajiny znížili clá o rovnaké percento ako krajiny s vysokými príjmami a keby liberalizovali aj služby a investície, mohli by sa ročné globálne zisky vyšplhať na 120 miliárd dolárov, pričom do najchudobnejších krajín sveta by do roku 2015 putovalo 17 miliárd dolárov.
To je úctyhodná suma. A tým sa celý príbeh iba začína. Postupne ako sa ekonomiky otvárajú, konkurencia a inovácie ženú nahor tempo rastu. Prv chránené firmy sa musia reformovať a stať sa produktívnejšími, musia inovovať jednoducho preto, aby prežili. Existencia otvorenejších ekonomík umožňuje lepší obchod s inováciami, takže nové firmy môžu využívať dobré nápady z celej planéty. To znamená, že postupom času sa výhoda dramaticky zvyšuje: prínos 120 miliárd dolárov v roku 2015 sa na konci storočia rozrastie na mnoho biliónov dolárov. Navyše by tieto prínosy v čoraz väčšej miere pripadali na rozvojový svet.
V troch rôznych desaťročiach sme boli svedkami troch veľmi viditeľných prípadov takého rozmachu rastu. Južná Kórea liberalizovala obchod v roku 1965, Čile v roku 1974 a India v roku 1991. Vo všetkých týchto krajinách sa ročné tempo rastu následne zvýšilo o niekoľko percentných bodov. Ak tento prínos prepočítame na ročné úspory, tak by realistický výsledok z Dauhá mohol v priebehu tohto storočia zvýšiť globálne príjmy o viac ako 3 bilióny dolárov ročne.
Samozrejme, prinieslo by to i náklady. Voľnejší obchod by prinútil niektoré priemyselné podniky, aby sa zmenšili alebo uzavreli, zatiaľ čo iné by sa rozšírili. Pre niektorých ľudí a komunity by bol tento prechod ťažký. Napriek tomu by prínos úspešného kola z Dauhá tieto náklady rádovo prevýšil.
Je zaujímavé postaviť globálny skepticizmus k voľnému obchodu do protikladu s podporou drahých a neefektívnych metód boja s globálnym otepľovaním. Aj voľný obchod sľubuje menšie výhody dnes a obrovské výhody v budúcnosti. Prínos voľnejšiemu obchodu je však mnohonásobne väčší. Napriek tomu len hŕstka aktivistických celebrít vyzýva politikov, aby kolo z Dauhá zavŕšili.
Voľný obchod pritom nie je dobrý len pre veľké korporácie či rast počtu pracovných miest. On je jednoducho dobrý.
Copyright: Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.