Omyl, vravia politickí marketéri, emócie sú v hre viac, než ste ochotní pripustiť.
V minulotýždňovom vydaní nášho časopisu odpovedal Daniel Lipšic hneď na prvú otázku Štefana Hríba takto: „Určite by si mal ísť voliť. A vyber si toho, kto ti je najsympatickejší.“ Dalo by sa z toho usudzovať, že demokraciu u nás nahradila vláda „sympaťákov“. Na voliča totiž často zaberá ani nie tak argumentácia, ako skôr presne vypočítané gesto: coolovo vyhrnuté rukávy, ostrý pohľad, hiphopový klip, drzé vystupovanie, silácke reči. Je toho omnoho viac.
dostať sa voličom pod kožu
Christoph Hofinger z viedenskej spoločnosti SORA (Inštitútu pre sociálny výskum a poradenstvo) v popularizačnom článku Messages for the Amygdala (Odkazy pre amygdalu) opísal vplyv politických posolstiev na emocionalitu voličov (za ktorú v mozgu zodpovedá práve amygdala). Odvolávajúc sa na lingvistu Georgea Lakoffa hovorí o „scenároch“, ktoré musia politici dostať takpovediac do podvedomia voličov: „Tieto scenáre sú malé príbehy a fungujú ako klišé, ktoré majú vplyv na spôsob, akým vnímame svet bez ohľadu na to, ako o ňom uvažujeme racionálne. Scenáre sa podsúvajú vo väčších významových celkoch – ‚rámcoch‘. No a tí, ktorí dokážu tieto rámce správne zadefinovať, zvyčajne vyhrávajú politický súboj.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.