Masarykov pravnuk, vnuk maliara Antonína Slavíčka, syn generála, brat významného českého výtvarníka. Odmietnutie komunizmu a ruskej okupácie, jasný hlas z viedenského Hlasu Ameriky, šéf Havlovej prezidentskej kancelárie. Noblesa a umenie starnúť. Ivan Medek v rozhovore s Annou Plavcovou v Lidových novinách.
V slovenskej kultúre sa pokladá za samozrejmú biologická forma starnutia. Človeku dôjdu sily, zmizne zo scény a to, čo spoločnosť zanedbala za jeho života, vynahradí si v pohrebnej reči. Existuje však aj opačný kultúrny vzor - umenie starnúť.
Ivan Medek sa môže na svojom vozíčku pohybovať slobodne len v byte. Príroda mu nechýba, lebo na kedysi krásnom kraji Stromovky je dnes už aj tak psí záchod. Od básnika Františka Halasa sa naučil, že má mať len tie knihy, ktoré potrebuje a že má na ne v knižnici dočiahnuť. Číta málo, historickú literatúru a v poslednom čase len Bibliu. Chodieva skoro spať, počúva celý deň hudbu, najradšej Mozarta, v jeho hudbe cíti krásu, humor, inteligenciu, múdrosť a zmysel pre mieru. Trápi ho, že ulica, na ktorej býva, sa ešte stále volá Šmeralova, a nie Pavla Tigrida alebo Olgy Havlovej. Osemdesiattri rokov nepokladá za výnimočný, ale normálny vek, nemyslí si, že má celý život za sebou a vie ešte o hŕbe vecí, ktoré by rád urobil a premýšľal o nich.
To je veľký dar umenia starnúť. Ivan Medek však okrem toho starne s humorom. Z krstu si pamätá, že mali u pána biskupa Podlahu hus a že bratovi prišlo zle. O pravde a láske, ktoré by mali neodvratne zvíťaziť, vie, že písmeno Z je tam navyše, lebo je v povahe človeka, že pravda a láska definitívne zvíťaziť nemôžu. Nie je však našineckým defetistom, vie aj to, že môžu víťaziť a že stoja za úsilie aj v časoch, keď to nijako na pravdu a lásku nevyzerá.
Ivan Medek má ešte jeden dar navyše – starne múdro. V našom svete, pobláznenom príbehmi úspešných ľudí, povie naplno, že národ netvoria majitelia jácht a prepychových víl ani hviezdy pop music, ale chudobní ľudia, na ktorých treba brať ohľad, lebo úspech, ktorý prináša bohatstvo, je vyhradený len malým skupinám ľudí.
S vnútornou istotou vysloví, že to nie je ľavicový, ale najpravicovejší názor, lebo skutočná sloboda znamená, že človek nie je otrokom svojich príjmov a úspechov. A povie aj to, že človek, ktorý píše knihy, premýšľa a pritom nemá úspech ani peniaze, je pre spoločnosť dôležitejší ako ten, čo si zarobí státisíce. To hovorí Ivan Medek o kostnej dreni kultúry spoločnosti.
Rovnaká je jeho odpoveď na otázku, či je hrdý na to, že je Čech: „Kdybych se podíval na společnost jako celek, moc ne. Ale když se dívám na pár lidí, které znám, jsem hrdý, že jsem v jejich společnosti.“ To je zase o kostnej dreni vlastenectva.
A ešte iná, ale v podstate rovnaká odpoveď na prvé pravidlo šoféra, ktorý má pamätať na to, že nie je na ceste sám: „Skutečná demokrace je způsob existence společnosti a vztahy mezi lidmi.“ Tu sa Ivan Medek dotýka kostnej drene demokracie.
Len celkom na konci zaznie tichý tón hlasu o smrti: „Jsou lidé, kteří si myslí, že potom není nic. A tak se dívají do budoucnosti jako do tmy. Já taky nevím, co bude. Ale dívám se do budoucnosti jako do světla. Neznámo je veliký prostor plný naděje.“ To je o Ivanovi Medkovi.
V slovenskej kultúre sa pokladá za samozrejmú biologická forma starnutia. Človeku dôjdu sily, zmizne zo scény a to, čo spoločnosť zanedbala za jeho života, vynahradí si v pohrebnej reči. Existuje však aj opačný kultúrny vzor - umenie starnúť.
Ivan Medek sa môže na svojom vozíčku pohybovať slobodne len v byte. Príroda mu nechýba, lebo na kedysi krásnom kraji Stromovky je dnes už aj tak psí záchod. Od básnika Františka Halasa sa naučil, že má mať len tie knihy, ktoré potrebuje a že má na ne v knižnici dočiahnuť. Číta málo, historickú literatúru a v poslednom čase len Bibliu. Chodieva skoro spať, počúva celý deň hudbu, najradšej Mozarta, v jeho hudbe cíti krásu, humor, inteligenciu, múdrosť a zmysel pre mieru. Trápi ho, že ulica, na ktorej býva, sa ešte stále volá Šmeralova, a nie Pavla Tigrida alebo Olgy Havlovej. Osemdesiattri rokov nepokladá za výnimočný, ale normálny vek, nemyslí si, že má celý život za sebou a vie ešte o hŕbe vecí, ktoré by rád urobil a premýšľal o nich.
To je veľký dar umenia starnúť. Ivan Medek však okrem toho starne s humorom. Z krstu si pamätá, že mali u pána biskupa Podlahu hus a že bratovi prišlo zle. O pravde a láske, ktoré by mali neodvratne zvíťaziť, vie, že písmeno Z je tam navyše, lebo je v povahe človeka, že pravda a láska definitívne zvíťaziť nemôžu. Nie je však našineckým defetistom, vie aj to, že môžu víťaziť a že stoja za úsilie aj v časoch, keď to nijako na pravdu a lásku nevyzerá.
Ivan Medek má ešte jeden dar navyše – starne múdro. V našom svete, pobláznenom príbehmi úspešných ľudí, povie naplno, že národ netvoria majitelia jácht a prepychových víl ani hviezdy pop music, ale chudobní ľudia, na ktorých treba brať ohľad, lebo úspech, ktorý prináša bohatstvo, je vyhradený len malým skupinám ľudí.
S vnútornou istotou vysloví, že to nie je ľavicový, ale najpravicovejší názor, lebo skutočná sloboda znamená, že človek nie je otrokom svojich príjmov a úspechov. A povie aj to, že človek, ktorý píše knihy, premýšľa a pritom nemá úspech ani peniaze, je pre spoločnosť dôležitejší ako ten, čo si zarobí státisíce. To hovorí Ivan Medek o kostnej dreni kultúry spoločnosti.
Rovnaká je jeho odpoveď na otázku, či je hrdý na to, že je Čech: „Kdybych se podíval na společnost jako celek, moc ne. Ale když se dívám na pár lidí, které znám, jsem hrdý, že jsem v jejich společnosti.“ To je zase o kostnej dreni vlastenectva.
A ešte iná, ale v podstate rovnaká odpoveď na prvé pravidlo šoféra, ktorý má pamätať na to, že nie je na ceste sám: „Skutečná demokrace je způsob existence společnosti a vztahy mezi lidmi.“ Tu sa Ivan Medek dotýka kostnej drene demokracie.
Len celkom na konci zaznie tichý tón hlasu o smrti: „Jsou lidé, kteří si myslí, že potom není nic. A tak se dívají do budoucnosti jako do tmy. Já taky nevím, co bude. Ale dívám se do budoucnosti jako do světla. Neznámo je veliký prostor plný naděje.“ To je o Ivanovi Medkovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.