Čítanie Jane Austenovej je v prvej chvíli hlboký emocionálny zážitok. Človeka ovládne taká ohromná radosť, že prestane vnímať čas i povinnosti, nepustí knihu z ruky, kým ho nepremôže únava a nezatvárajú sa mu oči,
a ak ju aj musí na chvíľu odložiť, urobí všetko tak, aby sa k nej čo najrýchlejšie a najkratšou cestou čo najskôr vrátil a bez toho, aby si uvedomil, že obracia stránky akosi prirýchlo, zrazu sa príbeh končí a vám je to ohromne ľúto. Aj keď Austenovej romány sa akosi nikdy nekončia bez toho, aby nenechali čitateľovi priestor na vlastné rozvíjanie príbehu aj ďalej.
Čitateľ sa pri takomto emocionálnom vnímaní nemusí zamýšľať, prečo sa mu autorka tak prihovorila, čo je na jej rozprávaní súčasné, ako to, že prijíma odkaz, ktorý zanechala jedna mimoriadne vnímavá a inteligentná žena už pred dvoma storočiami. Jej rozprávanie vtiahne do deja najmä naše city a srdce, naplno cítite radosť i smútok, šťastie i žiaľ, a akoby ste sami prechádzali vnútorným prerodom, aký podstupujú Austenovej hlavné hrdinky, no aj hrdinovia. Na to, aby sme dokázali pomenovať, prečo nás oslovujú, potrebujeme zapojiť aj inú stránku našej ľudskej bytosti – rozum. A o tom to práve je. Dve stránky ľudského bytia – rozum a srdce, či racionalita a emocionalita, či podľa Austenovej rozum a cit. Kým nás budú určovať tieto dva protipóly v nás, bude Austenovej vnímanie sveta stále aktuálne.
Ten prvý – racionálny – je z nás zrejmý na prvý pohľad. Nosíme ho v tvári, v prejavoch, reči, takmer sa do neho obliekame. Ním prvým vždy zahŕňame ľudí navôkol i svojich blízkych. Ten druhý už nedokážeme zo seba vydolovať tak ľahko. Tak málo ho poznáme, tak málo sa zaujímame o to, čo riadi naše city, tak málo sa snažíme preniknúť do vlastného vnútorného sveta, aby sme pochopili, prečo cítime k niekomu či niečomu lásku, náklonnosť či sympatie, alebo naopak, prečo sa pri istých veciach naše vnútro rozhodne postaví na odpor. Bez ohľadu na historickú epochu, vojnu či prírodné katastrofy, ľudská duša vždy cíti najhlbšiu spolupatričnosť k svojim blízkym a zo všetkých síl sa snaží dosiahnuť alebo priniesť niekomu šťastie.
Rozum a cit však nestoja proti sebe, sú jednou stránkou tej istej mince, navzájom sa podporujú, dopĺňajú, hatia i ovplyvňujú. Ani jeden neexistuje bez toho druhého. K tomuto poznaniu dospelo ľudstvo po obrovských intelektuálnych výkonoch v poslednom storočí či dvoch, a Jane Austenová patrila medzi tých niekoľko vnímavých ľudí, ktorým to bolo jasné už dávno.
Austenová otvára tajné kútiky a komôrky v našom srdci, do ktorých sa takmer neodvážime nakuknúť. Robí to láskavo a vľúdne, a s jemným úsmevom. Je len na nás, čo z toho vyťažíme. Ja v tom svojom aj po dvoch storočiach cítim obrovskú vďaku, že som sa s ňou stretla. Kým sa nám bude Jane Austenová a jej podobné duše prihovárať, nemôžeme celkom rozhodne tvrdiť, že žijeme v citovo vyprahnutom svete.
Autorka je prekladateľkou románov Rozum a cit, Pýcha a predsudok, ktoré vyšli vo vydavateľstve Slovart.
a ak ju aj musí na chvíľu odložiť, urobí všetko tak, aby sa k nej čo najrýchlejšie a najkratšou cestou čo najskôr vrátil a bez toho, aby si uvedomil, že obracia stránky akosi prirýchlo, zrazu sa príbeh končí a vám je to ohromne ľúto. Aj keď Austenovej romány sa akosi nikdy nekončia bez toho, aby nenechali čitateľovi priestor na vlastné rozvíjanie príbehu aj ďalej.
Čitateľ sa pri takomto emocionálnom vnímaní nemusí zamýšľať, prečo sa mu autorka tak prihovorila, čo je na jej rozprávaní súčasné, ako to, že prijíma odkaz, ktorý zanechala jedna mimoriadne vnímavá a inteligentná žena už pred dvoma storočiami. Jej rozprávanie vtiahne do deja najmä naše city a srdce, naplno cítite radosť i smútok, šťastie i žiaľ, a akoby ste sami prechádzali vnútorným prerodom, aký podstupujú Austenovej hlavné hrdinky, no aj hrdinovia. Na to, aby sme dokázali pomenovať, prečo nás oslovujú, potrebujeme zapojiť aj inú stránku našej ľudskej bytosti – rozum. A o tom to práve je. Dve stránky ľudského bytia – rozum a srdce, či racionalita a emocionalita, či podľa Austenovej rozum a cit. Kým nás budú určovať tieto dva protipóly v nás, bude Austenovej vnímanie sveta stále aktuálne.
Ten prvý – racionálny – je z nás zrejmý na prvý pohľad. Nosíme ho v tvári, v prejavoch, reči, takmer sa do neho obliekame. Ním prvým vždy zahŕňame ľudí navôkol i svojich blízkych. Ten druhý už nedokážeme zo seba vydolovať tak ľahko. Tak málo ho poznáme, tak málo sa zaujímame o to, čo riadi naše city, tak málo sa snažíme preniknúť do vlastného vnútorného sveta, aby sme pochopili, prečo cítime k niekomu či niečomu lásku, náklonnosť či sympatie, alebo naopak, prečo sa pri istých veciach naše vnútro rozhodne postaví na odpor. Bez ohľadu na historickú epochu, vojnu či prírodné katastrofy, ľudská duša vždy cíti najhlbšiu spolupatričnosť k svojim blízkym a zo všetkých síl sa snaží dosiahnuť alebo priniesť niekomu šťastie.
Rozum a cit však nestoja proti sebe, sú jednou stránkou tej istej mince, navzájom sa podporujú, dopĺňajú, hatia i ovplyvňujú. Ani jeden neexistuje bez toho druhého. K tomuto poznaniu dospelo ľudstvo po obrovských intelektuálnych výkonoch v poslednom storočí či dvoch, a Jane Austenová patrila medzi tých niekoľko vnímavých ľudí, ktorým to bolo jasné už dávno.
Austenová otvára tajné kútiky a komôrky v našom srdci, do ktorých sa takmer neodvážime nakuknúť. Robí to láskavo a vľúdne, a s jemným úsmevom. Je len na nás, čo z toho vyťažíme. Ja v tom svojom aj po dvoch storočiach cítim obrovskú vďaku, že som sa s ňou stretla. Kým sa nám bude Jane Austenová a jej podobné duše prihovárať, nemôžeme celkom rozhodne tvrdiť, že žijeme v citovo vyprahnutom svete.
Autorka je prekladateľkou románov Rozum a cit, Pýcha a predsudok, ktoré vyšli vo vydavateľstve Slovart.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.