... nakriatnuť na cestu do Bratislavy, ba aj ďalej na Slovensko.
Lákal som ho na Warhola v Medzilaborciach, na Majstra Pavla v Levoči, na valašku (lebo sa raz v Bologni priznal, že zbiera vychádzkové palice), na kufrík so starými knižkami (lebo som ho raz našiel v Paríži pri chodníku cestou do práce a v Ríme som mu kedysi v októbri 2007 sľúbil, že ho otvorím až v jeho prítomnosti), na Jozefa Murgaša v Tajove, na cisára Marca Aurelia v Šárovciach... a najmä, pravdaže, na vďačných a nedočkavých slovenských čitateľov a na ďalších jeho prekladateľov, Adrianu Ferenčíkovú, Dagmar Sabolovú, Pavla Koprdu, moju manželku Miroslavu, lákal som ho na tých, ktorí o ňom zasvätene premýšľali a aj písali, profesora Petra Michaloviča, Michaelu Jurovskú, Fera Hrušku, Juraja Kušnierika, lákal som ho na jeho verného vydavateľa Juraja Hegera. Lákal som ho na neznámu, ešte nenavštívenú, no spoznania hodnú Krajinku, kde majú takisto (presne v súlade s tradíciou uctievanou vo všetkých stredoeurópskych krajinách!) zaručený stred Európy.
Keď sa pred tromi rokmi ponosoval na problémy s chrbticou (a museli sme upustiť už od takmer dohodnutej návštevy nášho hlavného mesta, kam ho spolu so mnou pozývala aj vtedajšia riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu Teresa Triscari), opísal som mu blahodarné účinky piešťanského bahna, no ukázalo sa, že problém bol v inom a nevyriešil ho ortopéd, pomohla internistka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.