Pomenovali sme po ňom znak v mejlových adresách. Zavináč.
Vždy sa spája s niečím plebejským, nízkym a pozerá sa na neho zvrchu, hoci je to skutočná delikatesa. O dusivom zápachu nakladaných sleďov linúcom sa z rozďavenej štrbavej papule sa píše asi v každej druhej knihe krásnej literatúry, keď príde na reč o rybároch či námorníkoch brázdiacich moria od stredoveku až po devätnáste storočie. Popritom, samozrejme, sledí kolorit dopĺňa nevyberavá reč a mrzké spôsoby. Niekedy dokonca celý prístav sprevádza tento zápach, pretože ako kulisa nemôžu chýbať obrovské sudy, do ktorých sa ešte na palubách naložili slede do soli. No farbistý popis neutíchajúceho smradu rybiny sa neobmedzil v historickej literatúre len tam. Ak príde na rad návšteva akéhokoľvek trhu či tržnice, spisovateľ síce môže dlho odolávať, popisovať zavesené kurence aj s hlavami, veľké hlávky karfiolov a voňajúce pivónie, no stavme sa, že už v štvrtej vete zaručene dôjde na marinované slede a ten nehorázny smrad. Chuťový či čuchový vnem spojený s nakladanými rybami je totiž taký charakteristický, až je charakterotvorný.
Slede, podľa všetkého, ľudstvo konzumuje zhruba od tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Tieto rybky, ktoré migrujú v oceánoch v húfoch a dorastajú maximálne do 40 centimetrov, si však museli pozornosť všakovakých gurmánov a kuchárov získavať veľmi dlho.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.