Ruská okupácia Gruzínska je rukavica do tváre západného spoločenstva. A tiež test – ak v ňom USA a Európa proti Kremľu zásadne nepritvrdia, pestujú si ten typ hrozby, aká už raz temer zničila svet. Toto je rozhodujúci výklad kaukazskej vojny, všetky ostatné sú vedľajšie.
Hoci o tom, ako sa to 7. augusta presne strhlo, stále nie sú spoľahlivé správy, Michail Saakašvili sa zrejme dopustil buď chyby, alebo úplnej straty súdnosti tým, že ostreľoval Cchinvali. To, že Rusi cez svoj „mierotvorný“ mandát už dávno fakticky odtrhli separatistické provincie a vytvorili v nich pomery (napríklad kolonizáciou etnickými Rusmi), ktoré vylučujú nastolenie gruzínskej štátnej moci na tomto území, je fakt, ktorý sa nedá vrátiť späť. Štátnik by preto mal vedieť, že ofenzívna politika voči Južnej Osetii a Abcházsku je iba dar Moskve, ktorá samozrejme sleduje úplne iné ciele, ako práva Osetíncov a Abcházcov. Saakašvili sa nemal nechať vyprovokovať, pretože ak Rusi naozaj chcú zvrhnúť jeho vládu (čo sám tvrdí, a má pravdu), tak lepšiu zámienku, ako jeho rozkaz si ani želať nemohli.
S temer istotou sa však dá tvrdiť, že toho, čo nazývame genocídou, sa Gruzínsko ani vzdialene nedopustilo. Ak toto obvinenie ruská propaganda okamžite použila, tak jedine preto, aby v neexistujúcej paralele s Kosovom zmazala priepastný rozdiel medzi vinami Miloševičovej a krokmi Saakašviliho vlády.
Celá táto debata (ako aj tie o medzinárodnom práve či budúcnosti oboch provincií) len odkláňa pozornosť od podstaty. Tou je viac ako pocit – USA a EÚ chabou reakciou na akt agresie prezradili, že sa už zmierujú s „právami“ ázijskej mocnosti v „blízkom zahraničí“, ako tomu sama hovorí. Ak existuje podobnosť medzi ČSSR 1968 a Gruzínskom 2008, tak práve v tomto.
Iste, akékoľvek silové riešenie zo strany Západu, či vôbec jeho náznak, je absurdná predstava. Avšak to, že vo verbálnych protestoch (až na pritvrdenie George Busha týždeň po) nebola ani stopa po hrozbách typu vylúčenia z G-8, respektíve prerušenia rokovaní o „strategickom partnerstve“ s EÚ, sa rovná jasnému signálu pre Kremeľ, že mimo jalového bu-bu-bu (Richard Holbrooke: „Existuje široká škála politických, ekonomických a iných oblastí, kde je možné prehodnotiť úlohu Ruska“) si Západ netrúfne na nič. Áno, USA a najmä Európa majú tiež čo stratiť. Avšak išlo práve o to, či aspoň zoči-voči jasnej agresii je ešte Západ schopný brániť akési hodnoty, teda napríklad nezávislosť malej krajiny, alebo už nie je ochotný obetovať nič.
Gruzínsko je spolu s Ukrajinou veľkým testom demokratických reforiem v takzvanom postsovietskom priestore. A je nad slnko evidentné, že najvyšším ruským strategickým záujmom je ich prekazenie. Preto Kremeľ „bráni“ práva Osetíncov. V tejto hre však nejde „len“ o Tbilisi a Kyjev. Rusko, žijúce na veľkej nohe z „ropnej renty“, ktorou ho veľkoryso dotujeme, sa už nie pomaly, ale dynamicky vracia k imperiálnym reflexom svojej minulosti. Ak si dnes Západ myslí, že obetuje Gruzínsko (napríklad tým, že ho nepustí do NATO), aby neohrozoval nové kontrakty s Ruskom na ropu a plyn, dopúšťa sa presne rovnakého omylu, ako istí páni v Mníchove pred 70 rokmi.
Hoci o tom, ako sa to 7. augusta presne strhlo, stále nie sú spoľahlivé správy, Michail Saakašvili sa zrejme dopustil buď chyby, alebo úplnej straty súdnosti tým, že ostreľoval Cchinvali. To, že Rusi cez svoj „mierotvorný“ mandát už dávno fakticky odtrhli separatistické provincie a vytvorili v nich pomery (napríklad kolonizáciou etnickými Rusmi), ktoré vylučujú nastolenie gruzínskej štátnej moci na tomto území, je fakt, ktorý sa nedá vrátiť späť. Štátnik by preto mal vedieť, že ofenzívna politika voči Južnej Osetii a Abcházsku je iba dar Moskve, ktorá samozrejme sleduje úplne iné ciele, ako práva Osetíncov a Abcházcov. Saakašvili sa nemal nechať vyprovokovať, pretože ak Rusi naozaj chcú zvrhnúť jeho vládu (čo sám tvrdí, a má pravdu), tak lepšiu zámienku, ako jeho rozkaz si ani želať nemohli.
S temer istotou sa však dá tvrdiť, že toho, čo nazývame genocídou, sa Gruzínsko ani vzdialene nedopustilo. Ak toto obvinenie ruská propaganda okamžite použila, tak jedine preto, aby v neexistujúcej paralele s Kosovom zmazala priepastný rozdiel medzi vinami Miloševičovej a krokmi Saakašviliho vlády.
Celá táto debata (ako aj tie o medzinárodnom práve či budúcnosti oboch provincií) len odkláňa pozornosť od podstaty. Tou je viac ako pocit – USA a EÚ chabou reakciou na akt agresie prezradili, že sa už zmierujú s „právami“ ázijskej mocnosti v „blízkom zahraničí“, ako tomu sama hovorí. Ak existuje podobnosť medzi ČSSR 1968 a Gruzínskom 2008, tak práve v tomto.
Iste, akékoľvek silové riešenie zo strany Západu, či vôbec jeho náznak, je absurdná predstava. Avšak to, že vo verbálnych protestoch (až na pritvrdenie George Busha týždeň po) nebola ani stopa po hrozbách typu vylúčenia z G-8, respektíve prerušenia rokovaní o „strategickom partnerstve“ s EÚ, sa rovná jasnému signálu pre Kremeľ, že mimo jalového bu-bu-bu (Richard Holbrooke: „Existuje široká škála politických, ekonomických a iných oblastí, kde je možné prehodnotiť úlohu Ruska“) si Západ netrúfne na nič. Áno, USA a najmä Európa majú tiež čo stratiť. Avšak išlo práve o to, či aspoň zoči-voči jasnej agresii je ešte Západ schopný brániť akési hodnoty, teda napríklad nezávislosť malej krajiny, alebo už nie je ochotný obetovať nič.
Gruzínsko je spolu s Ukrajinou veľkým testom demokratických reforiem v takzvanom postsovietskom priestore. A je nad slnko evidentné, že najvyšším ruským strategickým záujmom je ich prekazenie. Preto Kremeľ „bráni“ práva Osetíncov. V tejto hre však nejde „len“ o Tbilisi a Kyjev. Rusko, žijúce na veľkej nohe z „ropnej renty“, ktorou ho veľkoryso dotujeme, sa už nie pomaly, ale dynamicky vracia k imperiálnym reflexom svojej minulosti. Ak si dnes Západ myslí, že obetuje Gruzínsko (napríklad tým, že ho nepustí do NATO), aby neohrozoval nové kontrakty s Ruskom na ropu a plyn, dopúšťa sa presne rovnakého omylu, ako istí páni v Mníchove pred 70 rokmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.