Rozhovor s českým historikom Jiřím Sukom o tom, či bol august nevyhnuný a či sa dalo vzdorovať dlhšie
.mohol vôbec august ´68 dopadnúť inak? Myslím tým, či existovala aspoň hypotetická možnosť, že by vojská piatich krajín do Československa neprišli...
Vojská Varšavskej zmluvy by pravdepodobne nevtrhli do Československa, pokiaľ by sa Dubčekovo Predsedníctvo ÚV KSČ samo odhodlalo pritiahnuť opraty. To znamená, zakázať vznikajúce opozičné organizácie, vyhodiť z vedúcich miest tých refomátorov, ktorí moskovských imperátorov najviac dráždili, a obmedziť slobodu slova. Z dobových dokumentov je jasné, že reformní komunisti sa na to pripravovali, ale realizácia represívnych opatrení bola pre nich nadmieru ťažká. Spoločnosť si už vydobyla veľký kus slobody, doteraz lojálne organizácie, inštitúcie vrátane nižších zložiek KSČ vypovedali poslušnosť a konali po svojom. Reformisti by navyše celkom určite prišli o svoju nevídanú popularitu, ktorá ich, samozrejme, veľmi tešila. A tak na jednej strane ubezpečovali rozčúleného Brežneva, že situáciu zvládnu, na druhej strane chlácholili československú verejnosť, že nebezpečenstvo vojenského vpádu nehrozí. A viac-menej nechali veci plynúť v klamnej nádeji, že získajú čas do septembrového zjazdu KSČ, ktorý rozhodne o ďalšom smerovaní krajiny.
.odvrátila by inváziu Československa mobilizácia, vôľa postaviť sa možnej agresii?
Myslím, že v žiadnom prípade. Československú vzburu by sovietska armáda utopila v krvi, podobne ako tú maďarskú v roku 1956. Taká hypotéza je však veľmi krehká – obrana bola skoro vylúčená. Československá ľudová armáda úplne závisela od sovietskeho velenia. Ruská generalita dokonale poznala rozmiestnenie, vybavenie a strategické možnosti ozbrojených síl svojho vazala. Navyše závislosť českých a slovenských generálov od vojenskej mašinérie sovietskej superveľmoci nebola len materiálna, ale aj ideologická a mentálna.
.v českých Hospodárskych novinách ste písali o mýtoch spojených s rokom ´68. Ktorý z tých mýtov považujete za najväčší?
Rok 1968 predstavuje celosvetový mýtus. Je symbolom vyväzovania sa z područia všetkých autorít. Symbolizuje koniec moderny a začiatok postmoderného veku, rúcanie doterajšej hierarchie hodnôt. Československá Pražská jar a augustová invázia sú súčasťou tohto veľkého mýtu a znamenajú koniec ilúzií o spojení slobody (t j. nerovnosti) a socializmu (t j. rovnosti) v jednom režime. Od augusta 68 vedie priama línia k divokému postkomunistickému neoliberalizmu 90. rokov.
.písali ste, že v roku 1968 Československo vzdorovalo len 7 dní. Dalo sa vôbec vzdorovať dlhšie?
Myslím, že áno. Pokiaľ politika odbojných činov bola v obsadenej krajine nezodpovedná a hazardná, potom bola možná politika morálnych gest. Odhodlal sa na ňu jediný člen vedenia KSČ – František Kriegel, ktorý nepodpísal tzv. moskovský protokol a o niečo neskôr s troma ďalšími poslancami Národného zhromaždenia hlasoval proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk v Československu. Jeho ojedinelé, pamätihodné gesto však nemohlo založiť širší a platnejší vzdor proti „konsolidácii“ a „normalizácii“.
.bol obrodný proces niečím, na čo by mali byť Česi a Slováci hrdí?
Neviem, či by mali byť hrdí na „obrodný proces“ – t j. reformnú politiku KSČ, ale celkom isto môžu byť hrdí na svoje najlepšie kultúrne výkony, vyvzdorované na komunistickej moci – literárne, filmové, kritické… A môžu byť hrdí aj na svoju súdržnosť, vynaliezavosť a vtip, s ktorými počas siedmich dní čelili ozbrojenej mašinérii svetovej superveľmoci.
.čo bolo podľa vás väčšou tragédiou: príchod vojsk alebo správanie sa reformných komunistov (podpis moskovského protokolu, obuškový zákon)?
Ak je na auguste 68 popri všetkých tých mŕtvych a zranených niečo tragické, tak je to najskôr rýchle ohnutie chrbta, na ktorý dali impulz sami reformní komunisti. Pravda sa prepodstatnila do lži – z nočného prepadnutia sa stala „bratská pomoc“, z agresorov priatelia „na večné časy“, zo „zradcov a kolaborantov“ „záchrancovia“ socialistického zriadenia. Osudových dvadsať rokov, ktoré nasledovali, prinieslo málo viditeľný, ale veľmi účinný morálny rozvrat.
.mohol vôbec august ´68 dopadnúť inak? Myslím tým, či existovala aspoň hypotetická možnosť, že by vojská piatich krajín do Československa neprišli...
Vojská Varšavskej zmluvy by pravdepodobne nevtrhli do Československa, pokiaľ by sa Dubčekovo Predsedníctvo ÚV KSČ samo odhodlalo pritiahnuť opraty. To znamená, zakázať vznikajúce opozičné organizácie, vyhodiť z vedúcich miest tých refomátorov, ktorí moskovských imperátorov najviac dráždili, a obmedziť slobodu slova. Z dobových dokumentov je jasné, že reformní komunisti sa na to pripravovali, ale realizácia represívnych opatrení bola pre nich nadmieru ťažká. Spoločnosť si už vydobyla veľký kus slobody, doteraz lojálne organizácie, inštitúcie vrátane nižších zložiek KSČ vypovedali poslušnosť a konali po svojom. Reformisti by navyše celkom určite prišli o svoju nevídanú popularitu, ktorá ich, samozrejme, veľmi tešila. A tak na jednej strane ubezpečovali rozčúleného Brežneva, že situáciu zvládnu, na druhej strane chlácholili československú verejnosť, že nebezpečenstvo vojenského vpádu nehrozí. A viac-menej nechali veci plynúť v klamnej nádeji, že získajú čas do septembrového zjazdu KSČ, ktorý rozhodne o ďalšom smerovaní krajiny.
.odvrátila by inváziu Československa mobilizácia, vôľa postaviť sa možnej agresii?
Myslím, že v žiadnom prípade. Československú vzburu by sovietska armáda utopila v krvi, podobne ako tú maďarskú v roku 1956. Taká hypotéza je však veľmi krehká – obrana bola skoro vylúčená. Československá ľudová armáda úplne závisela od sovietskeho velenia. Ruská generalita dokonale poznala rozmiestnenie, vybavenie a strategické možnosti ozbrojených síl svojho vazala. Navyše závislosť českých a slovenských generálov od vojenskej mašinérie sovietskej superveľmoci nebola len materiálna, ale aj ideologická a mentálna.
.v českých Hospodárskych novinách ste písali o mýtoch spojených s rokom ´68. Ktorý z tých mýtov považujete za najväčší?
Rok 1968 predstavuje celosvetový mýtus. Je symbolom vyväzovania sa z područia všetkých autorít. Symbolizuje koniec moderny a začiatok postmoderného veku, rúcanie doterajšej hierarchie hodnôt. Československá Pražská jar a augustová invázia sú súčasťou tohto veľkého mýtu a znamenajú koniec ilúzií o spojení slobody (t j. nerovnosti) a socializmu (t j. rovnosti) v jednom režime. Od augusta 68 vedie priama línia k divokému postkomunistickému neoliberalizmu 90. rokov.
.písali ste, že v roku 1968 Československo vzdorovalo len 7 dní. Dalo sa vôbec vzdorovať dlhšie?
Myslím, že áno. Pokiaľ politika odbojných činov bola v obsadenej krajine nezodpovedná a hazardná, potom bola možná politika morálnych gest. Odhodlal sa na ňu jediný člen vedenia KSČ – František Kriegel, ktorý nepodpísal tzv. moskovský protokol a o niečo neskôr s troma ďalšími poslancami Národného zhromaždenia hlasoval proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk v Československu. Jeho ojedinelé, pamätihodné gesto však nemohlo založiť širší a platnejší vzdor proti „konsolidácii“ a „normalizácii“.
.bol obrodný proces niečím, na čo by mali byť Česi a Slováci hrdí?
Neviem, či by mali byť hrdí na „obrodný proces“ – t j. reformnú politiku KSČ, ale celkom isto môžu byť hrdí na svoje najlepšie kultúrne výkony, vyvzdorované na komunistickej moci – literárne, filmové, kritické… A môžu byť hrdí aj na svoju súdržnosť, vynaliezavosť a vtip, s ktorými počas siedmich dní čelili ozbrojenej mašinérii svetovej superveľmoci.
.čo bolo podľa vás väčšou tragédiou: príchod vojsk alebo správanie sa reformných komunistov (podpis moskovského protokolu, obuškový zákon)?
Ak je na auguste 68 popri všetkých tých mŕtvych a zranených niečo tragické, tak je to najskôr rýchle ohnutie chrbta, na ktorý dali impulz sami reformní komunisti. Pravda sa prepodstatnila do lži – z nočného prepadnutia sa stala „bratská pomoc“, z agresorov priatelia „na večné časy“, zo „zradcov a kolaborantov“ „záchrancovia“ socialistického zriadenia. Osudových dvadsať rokov, ktoré nasledovali, prinieslo málo viditeľný, ale veľmi účinný morálny rozvrat.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.