Mark Almond vyučuje dejiny na Oxforde a píše komentáre a analýzy pre The Guardian, The Wall Street Journal či National Review. Jeho názory už podnietili nejednu ostrú debatu. Mark Almond odpovedal na otázky .týždňa ku kríze v Gruzínsku.
.britský The Guardian minulý týždeň uverejnil váš článok, kde tvrdíte, že je zjednodušené vyhlasovať za jediného vinníka krízy Rusko. Akú hru teda Rusko podľa vás momentálne hrá?
Slováci si teraz pripomínajú august 1968. Vtedy nikto nevítal ruské tanky ako osloboditeľov. Ale v niektorých častiach bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa etnické menšiny obávajú dominantného národa, sa môže Rusko javiť ako ochranca. To platí aj v Južnom Osetsku a Abcházsku, ktoré zažili gruzínske útoky už v rokoch 1992 a 1993. Samozrejme, že Rusko je veľmoc. Takže mu nejde len o ochranu svojich občanov a sympatizantov. Kremeľ pokladá rozširovanie NATO a americkú podporu niektorým politickým stranám v bývalých častiach ZSSR za súčasť stratégie, ako udržať Rusko slabé a izolované.
.ako vnímate rolu prezidenta Michaila Saakašviliho?
Saakašvili investoval veľké zdroje do budovania armády. Odkedy sa v roku 2003 dostal k moci, sľuboval, že vráti Gruzínsku odštiepenecké regióny. Donedávna vyhlasoval, že to neurobí silou, ale zdá sa, že neodolal pokušeniu. Teraz je však v stávke aj jeho režim. Bez americkej podpory môže padnúť, pretože aj mnohí Gruzínci, ktorí inak nemajú v láske Rusko, mu vyčítajú túto krvavú chybu.
.podľa vás nie je Saakašvili demokrat?
Napríklad v USA sa pestuje imidž Michaila Saakašviliho ako vzorového demokrata. Podieľa sa na tom aj firma, ktorú vedie hlavný poradca senátora Johna McCaina, Randy Sheunemann a ktorá lobuje v prospech Gruzínska. Ale doma už jeho imidž utrpel pre problémy ekonomiky a chudobu a tiež pre obvinenia z korupcie a rodinkárstva.
Minulý rok v novembri Saakašviliho ozbrojené sily tvrdo potlačili protestné demonštrácie. Mám podozrenie, že do tohto dobrodružstva sa Saakašvili pustil aj preto, aby získal podporu sklamaných Gruzíncov. Ale chvíľa národnej jednoty možno čoskoro pominie.
.nie je však bizarné, že právo na sebaurčenie odštiepeneckých regiónov háji Rusko, tradičný obhajca unitárneho štátu?
Rusko doteraz oficiálne nezávislosť Abcházska ani Južného Osetska neuznalo. Chránilo ich „neuznaný“ status a pokladalo ho za podobný, aký malo pred februárom 2008 Kosovo. Je iróniou, že práve USA prebojovali nezávislosť Kosova napriek rezolúcii BR OSN 1244, ktorá v roku 1999 definovala jeho status. A teraz Washington chráni suverenitu proti secesii. Veľmoci sa navzájom v pokrytectve podobajú.
.vo svojich komentároch v tlači ste varovali pred prílišným angažovaním Západu. Myslíte, že opatrné hlasy prevážia?
Je pravda, že zlyhanie Saakašviliho a jeho armády ponížilo hrdosť Ameriky. Takže v USA sa momentálne mnohí bijú do pŕs, aby ukázali, že ulica, ktorá vedie na tbiliské letisko, nenesie meno Georgea W. Busha márne. A v Európe najmä pobaltské štáty a Poľsko sa Ruska a zároveň voči nemu cítia odpor a radi by svojich bohatších partnerov v západnej časti EÚ zapojili do akejsi novej „studenej vojny“. Ale v Nemecku, Taliansku či Francúzsku teraz najmä sebecký záujem o dodávky energie posilňuje inak racionálnu nechuť voči tomu, aby sa tieto krajiny dali zatiahnuť do ťahaníc medzi Ruskom a menšími bývalými sovietskymi republikami – do ťahaníc, dávajúcich zmysel v Taline alebo Tbilisi, ale nie v Berlíne či Ríme. Je však riziko, že sa niečo stane niektorému americkému humanitárnemu lietadlu alebo dôjde k provokácii, či už z ruskej, osetskej alebo gruzínskej strany, a nastane vážna konfrontácia superveľmocí. Dúfajme, že Washington sa v tomto nedá zmanévrovať.
.britský The Guardian minulý týždeň uverejnil váš článok, kde tvrdíte, že je zjednodušené vyhlasovať za jediného vinníka krízy Rusko. Akú hru teda Rusko podľa vás momentálne hrá?
Slováci si teraz pripomínajú august 1968. Vtedy nikto nevítal ruské tanky ako osloboditeľov. Ale v niektorých častiach bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa etnické menšiny obávajú dominantného národa, sa môže Rusko javiť ako ochranca. To platí aj v Južnom Osetsku a Abcházsku, ktoré zažili gruzínske útoky už v rokoch 1992 a 1993. Samozrejme, že Rusko je veľmoc. Takže mu nejde len o ochranu svojich občanov a sympatizantov. Kremeľ pokladá rozširovanie NATO a americkú podporu niektorým politickým stranám v bývalých častiach ZSSR za súčasť stratégie, ako udržať Rusko slabé a izolované.
.ako vnímate rolu prezidenta Michaila Saakašviliho?
Saakašvili investoval veľké zdroje do budovania armády. Odkedy sa v roku 2003 dostal k moci, sľuboval, že vráti Gruzínsku odštiepenecké regióny. Donedávna vyhlasoval, že to neurobí silou, ale zdá sa, že neodolal pokušeniu. Teraz je však v stávke aj jeho režim. Bez americkej podpory môže padnúť, pretože aj mnohí Gruzínci, ktorí inak nemajú v láske Rusko, mu vyčítajú túto krvavú chybu.
.podľa vás nie je Saakašvili demokrat?
Napríklad v USA sa pestuje imidž Michaila Saakašviliho ako vzorového demokrata. Podieľa sa na tom aj firma, ktorú vedie hlavný poradca senátora Johna McCaina, Randy Sheunemann a ktorá lobuje v prospech Gruzínska. Ale doma už jeho imidž utrpel pre problémy ekonomiky a chudobu a tiež pre obvinenia z korupcie a rodinkárstva.
Minulý rok v novembri Saakašviliho ozbrojené sily tvrdo potlačili protestné demonštrácie. Mám podozrenie, že do tohto dobrodružstva sa Saakašvili pustil aj preto, aby získal podporu sklamaných Gruzíncov. Ale chvíľa národnej jednoty možno čoskoro pominie.
.nie je však bizarné, že právo na sebaurčenie odštiepeneckých regiónov háji Rusko, tradičný obhajca unitárneho štátu?
Rusko doteraz oficiálne nezávislosť Abcházska ani Južného Osetska neuznalo. Chránilo ich „neuznaný“ status a pokladalo ho za podobný, aký malo pred februárom 2008 Kosovo. Je iróniou, že práve USA prebojovali nezávislosť Kosova napriek rezolúcii BR OSN 1244, ktorá v roku 1999 definovala jeho status. A teraz Washington chráni suverenitu proti secesii. Veľmoci sa navzájom v pokrytectve podobajú.
.vo svojich komentároch v tlači ste varovali pred prílišným angažovaním Západu. Myslíte, že opatrné hlasy prevážia?
Je pravda, že zlyhanie Saakašviliho a jeho armády ponížilo hrdosť Ameriky. Takže v USA sa momentálne mnohí bijú do pŕs, aby ukázali, že ulica, ktorá vedie na tbiliské letisko, nenesie meno Georgea W. Busha márne. A v Európe najmä pobaltské štáty a Poľsko sa Ruska a zároveň voči nemu cítia odpor a radi by svojich bohatších partnerov v západnej časti EÚ zapojili do akejsi novej „studenej vojny“. Ale v Nemecku, Taliansku či Francúzsku teraz najmä sebecký záujem o dodávky energie posilňuje inak racionálnu nechuť voči tomu, aby sa tieto krajiny dali zatiahnuť do ťahaníc medzi Ruskom a menšími bývalými sovietskymi republikami – do ťahaníc, dávajúcich zmysel v Taline alebo Tbilisi, ale nie v Berlíne či Ríme. Je však riziko, že sa niečo stane niektorému americkému humanitárnemu lietadlu alebo dôjde k provokácii, či už z ruskej, osetskej alebo gruzínskej strany, a nastane vážna konfrontácia superveľmocí. Dúfajme, že Washington sa v tomto nedá zmanévrovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.