Čo to vlastne robí Rusko? Nič prekvapivé. Pokúša sa spamätať z historického mocenského prepadu z prelomu 80. a 90. rokov 20. storočia, ktorý nemá v novodobých ruských dejinách obdobu.
To, že sa Rusko skôr či neskôr pokúsi odčiniť svoju „potupu“, bolo zrejmé už od nástupu prezidenta Putina, ktorý sa otvorene prihlásil k ruskej (a sovietskej) imperialistickej minulosti.
Ruská verejnosť vníma Putina – toho skutočného pána Ruska aj mimo prezidentského úradu – ako obnoviteľa ruskej národnej hrdosti a bývalej veľkosti. Rusku totiž na prelome 80. a 90. rokov tohto storočia vykĺzla z rúk nielen teritoriálna korisť ešte z druhej svetovej vojny. Predchádzajúci dvaja vodcovia, Gorbačov a Jeľcin, „prešustrovali“ okrem Stalinových imperiálnych ziskov aj územia, ktoré si ruskí cári za cenu veľkých obetí privlastňovali už od 16. do 19. storočia.
.koniec ruského zastavenia
Slávny britský premiér lord Palmerston, ktorý v 19. storočí zažil expanziu ruského impéria, varoval Európu: Rusko, keď narazí, tak sa načas zastaví. Len čo však naberie sily, pokračuje v imperiálnom výboji, ak sa mu to dovolí.
Ruský revanš za historickú prehru v studenej vojne kypel pod povrchom už niekoľko rokov. A teraz, počínajúc Putinom, čaká na ruských vodcov nadľudská úloha: zreštaurovať aspoň časť toho, čo stratili Gorbačov s Jeľcinom. Doteraz sa Rusko vybíjalo skôr na podvratnej činnosti (Ukrajina), vyhrážkach raketami (Česko, Poľsko) či provokáciách a nadávkach (Gruzínsko a menovite jeho prezident Saakašvili) na adresu bývalých sovietskych republík či satelitných štátov. Zato v auguste 2008 Rusko otestovalo svet a najmä bývalé sovietske republiky šokom: zaútočilo na suverénny štát a aby objasnilo, že údajná ochrana menšín je len krmivom pre slabších jedincov, vojensky vniklo aj do „vlastného“ Gruzínska, za hranice Južného Osetska a Abcházska.
Tento revanš sa opiera o dva piliere ruského imperiálneho myslenia – o dve disciplíny, v ktorých sa darí dezinformácii, ktoré sú vystavené vulgarizácii a pomocou ktorých sa ľahko šíri demagógia. Ide o históriu a geopolitiku.
.základ je v učebniciach
Roky tápania pri otázke, aké posolstvo majú dejiny odovzdávať dnešnému Rusku, sa skončili v roku 2007. Séria nových zákonov dala ruskej vláde rozsiahle právomoci pri normatívnom zaraďovaní správnych učebníc dejepisu do škôl. Ruský liberálny historik Jurij Afanasjev hovorí, že „postoj k dejinám je uholným kameňom každej ideológie“ a dejepisný revizionizmus na seba nedal dlho čakať. Sám prezident Putin sa ešte v roku 2007 angažoval v diskusii o „vlasteneckom“ postoji k minulosti. Tvrdil, že negatívny postoj k sovietskym dejinám v ruských učebniciach je daný tým, že ich autori ich písali na základe zahraničných grantov a „tancujú, ako iní platia“. Preto sa ruská vláda, pod záštitou samotného Putina, rozhodla odstrániť „zmätok“ z hláv učiteľov dejepisu, aby najmä „mladí ľudia boli hrdí na svoju vlasť“. „Nikomu nedovolíme (hovorí Putin), aby na nás uvaľoval pocit viny.“
Ideová unifikácia v učebných osnovách dejepisu je doteraz málo reflektovaným výsledkom putinovského obdobia ako prípravy na agresívnu vojenskú politiku. Ruskí učitelia majú teraz k dispozícii aj manuál, ako správne interpretovať sovietske dejiny po druhej svetovej vojne: „Najnovšie dejiny Ruska 1945 – 2006: Príručka pre učiteľa dejepisu.“
Víťazstvo nad „fašizmom“ a budovanie ZSSR po druhej svetovej vojne je opäť neotrasiteľným pilierom sovietskych dejín. Ruský študent sa bude učiť, že rozpad ZSSR v roku 1991 nebol historický zlom, ktorý dal Rusku šancu vykročiť po novej ceste (ako sa o roku 1945 učia študenti v Nemecku a v Japonsku). Naopak, rozpad ZSSR a strata okolitého sovietskeho impéria boli „tragickým omylom“. Príručka nepopiera stalinské represie či vojenské okupácie Maďarska (1956) a Československa (1968). Robí niečo oveľa perfídnejšie: ospravedlňuje tieto udalosti ako historickú nutnosť vyvolanú nepriateľmi Ruska, najmä „Američanmi“. Stalin, aj napriek „tragickým chybám“ konal nutné zlo, kým Michail Gorbačov je hodnotený negatívne: prišiel o strednú východnú Európu, čím „pre ZSSR stratil bezpečnostný pás, ktorý sa v priebehu niekoľkých rokov stal oblasťou cudzieho vplyvu so základňami NATO hodinu od Peterburgu“.
Najlepšou ruskou reakciou bude „mobilizácia zdrojov a konsolidácia moci v rukách silného vodcu“. Učebnica hlása, že 90. roky 20. storočia, kam patrí aj osamostatnenie sa sovietskych republík od Moskvy, je pre súčasné Rusko obdobím hanby.
.strašidlá geopolitiky
Geopolitika sa po rozpade ZSSR vrútila do ruských odborných aj neodborných debát ako víchrica. Dobre sa v nej orientujú bývalí komunisti aj nacionalisti, je až výsmešne pochopiteľná i pre radového Rusa „z ulice“. Opiera sa totiž o dve konštanty ako predpoklady moci: územie a obyvateľstvo. Jedno aj druhé bolo pre Rusko vždy predmetom pýchy a sebavedomia. Ten prvý faktor – teritórium – bol priam zmyslom ruských dejín a ten druhý – populácia – lacným prostriedkom, ako dôjsť k cieľu. Keď T. G. Masaryk spomínal na diskusie s ruskými generálmi počas prvej svetovej vojny, netajil svoj odpor k nízkej hodnote ľudského života v ruskom chápaní. Pravítkom na mape pred ním ruskí generáli presúvali milióny vojakov, akoby to boli fazule. Vo Veľkej vlasteneckej vojne sa napokon odohrávali tie isté masové scenáre – cement sovietskeho víťazstva.
Preto neprekvapuje, že rozpad ZSSR Rusko stále chápe ako stratu svojho územia. Strata územia priniesla masový exodus rusky hovoriaceho obyvateľstva z neslovanských sovietskych republík, a tým ďalšiu traumu a fabrikovaný pocit ohrozenia. V odbornej literatúre sa tomu dnes hovorí „sekuritizácia“, čiže inštrumentalizácia bezpečnostných hrozieb.
Geopolitická debata v súčasnom Rusku je intenzívna a objavujú sa v nej všetky klasické stereotypy: Eurázia ako samostatný geopolitický kontinent a centrum sveta; geopolitická poloha Ruska ako zdroja rozprávkového nerastného bohatstva; neopakovateľný duševný potenciál ruského ľudu. Nechýbajú ani vízie budúceho veľkého Ruska (napríklad v tvorbe Jevgenija Morozova, vydavateľa časopisu Ruský geopolitický zborník) ako útočiska Slovanov pred západnou agresiou. Na ceste k tejto veľkosti však treba riešiť aj staronové problémy, teda ukrajinskú otázku, otázku Strednej Ázie, otázku pobaltských krajín či kaukazskú otázku.
To, že útok na Gruzínsko je jedným z prvých plodov recidívy ruského veľmocenského myslenia, popiera málokto. Je len zákonité, že najrozhodnejšie, najostrejšie a dokonca v spoločných vyhláseniach sa proti nemu ako proti zákernej agresii postavili tí, ktorí s Ruskom či ZSSR majú najintímnejšie skúsenosti: tri pobaltské krajiny, Poľsko a Ukrajina.
Autor pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
To, že sa Rusko skôr či neskôr pokúsi odčiniť svoju „potupu“, bolo zrejmé už od nástupu prezidenta Putina, ktorý sa otvorene prihlásil k ruskej (a sovietskej) imperialistickej minulosti.
Ruská verejnosť vníma Putina – toho skutočného pána Ruska aj mimo prezidentského úradu – ako obnoviteľa ruskej národnej hrdosti a bývalej veľkosti. Rusku totiž na prelome 80. a 90. rokov tohto storočia vykĺzla z rúk nielen teritoriálna korisť ešte z druhej svetovej vojny. Predchádzajúci dvaja vodcovia, Gorbačov a Jeľcin, „prešustrovali“ okrem Stalinových imperiálnych ziskov aj územia, ktoré si ruskí cári za cenu veľkých obetí privlastňovali už od 16. do 19. storočia.
.koniec ruského zastavenia
Slávny britský premiér lord Palmerston, ktorý v 19. storočí zažil expanziu ruského impéria, varoval Európu: Rusko, keď narazí, tak sa načas zastaví. Len čo však naberie sily, pokračuje v imperiálnom výboji, ak sa mu to dovolí.
Ruský revanš za historickú prehru v studenej vojne kypel pod povrchom už niekoľko rokov. A teraz, počínajúc Putinom, čaká na ruských vodcov nadľudská úloha: zreštaurovať aspoň časť toho, čo stratili Gorbačov s Jeľcinom. Doteraz sa Rusko vybíjalo skôr na podvratnej činnosti (Ukrajina), vyhrážkach raketami (Česko, Poľsko) či provokáciách a nadávkach (Gruzínsko a menovite jeho prezident Saakašvili) na adresu bývalých sovietskych republík či satelitných štátov. Zato v auguste 2008 Rusko otestovalo svet a najmä bývalé sovietske republiky šokom: zaútočilo na suverénny štát a aby objasnilo, že údajná ochrana menšín je len krmivom pre slabších jedincov, vojensky vniklo aj do „vlastného“ Gruzínska, za hranice Južného Osetska a Abcházska.
Tento revanš sa opiera o dva piliere ruského imperiálneho myslenia – o dve disciplíny, v ktorých sa darí dezinformácii, ktoré sú vystavené vulgarizácii a pomocou ktorých sa ľahko šíri demagógia. Ide o históriu a geopolitiku.
.základ je v učebniciach
Roky tápania pri otázke, aké posolstvo majú dejiny odovzdávať dnešnému Rusku, sa skončili v roku 2007. Séria nových zákonov dala ruskej vláde rozsiahle právomoci pri normatívnom zaraďovaní správnych učebníc dejepisu do škôl. Ruský liberálny historik Jurij Afanasjev hovorí, že „postoj k dejinám je uholným kameňom každej ideológie“ a dejepisný revizionizmus na seba nedal dlho čakať. Sám prezident Putin sa ešte v roku 2007 angažoval v diskusii o „vlasteneckom“ postoji k minulosti. Tvrdil, že negatívny postoj k sovietskym dejinám v ruských učebniciach je daný tým, že ich autori ich písali na základe zahraničných grantov a „tancujú, ako iní platia“. Preto sa ruská vláda, pod záštitou samotného Putina, rozhodla odstrániť „zmätok“ z hláv učiteľov dejepisu, aby najmä „mladí ľudia boli hrdí na svoju vlasť“. „Nikomu nedovolíme (hovorí Putin), aby na nás uvaľoval pocit viny.“
Ideová unifikácia v učebných osnovách dejepisu je doteraz málo reflektovaným výsledkom putinovského obdobia ako prípravy na agresívnu vojenskú politiku. Ruskí učitelia majú teraz k dispozícii aj manuál, ako správne interpretovať sovietske dejiny po druhej svetovej vojne: „Najnovšie dejiny Ruska 1945 – 2006: Príručka pre učiteľa dejepisu.“
Víťazstvo nad „fašizmom“ a budovanie ZSSR po druhej svetovej vojne je opäť neotrasiteľným pilierom sovietskych dejín. Ruský študent sa bude učiť, že rozpad ZSSR v roku 1991 nebol historický zlom, ktorý dal Rusku šancu vykročiť po novej ceste (ako sa o roku 1945 učia študenti v Nemecku a v Japonsku). Naopak, rozpad ZSSR a strata okolitého sovietskeho impéria boli „tragickým omylom“. Príručka nepopiera stalinské represie či vojenské okupácie Maďarska (1956) a Československa (1968). Robí niečo oveľa perfídnejšie: ospravedlňuje tieto udalosti ako historickú nutnosť vyvolanú nepriateľmi Ruska, najmä „Američanmi“. Stalin, aj napriek „tragickým chybám“ konal nutné zlo, kým Michail Gorbačov je hodnotený negatívne: prišiel o strednú východnú Európu, čím „pre ZSSR stratil bezpečnostný pás, ktorý sa v priebehu niekoľkých rokov stal oblasťou cudzieho vplyvu so základňami NATO hodinu od Peterburgu“.
Najlepšou ruskou reakciou bude „mobilizácia zdrojov a konsolidácia moci v rukách silného vodcu“. Učebnica hlása, že 90. roky 20. storočia, kam patrí aj osamostatnenie sa sovietskych republík od Moskvy, je pre súčasné Rusko obdobím hanby.
.strašidlá geopolitiky
Geopolitika sa po rozpade ZSSR vrútila do ruských odborných aj neodborných debát ako víchrica. Dobre sa v nej orientujú bývalí komunisti aj nacionalisti, je až výsmešne pochopiteľná i pre radového Rusa „z ulice“. Opiera sa totiž o dve konštanty ako predpoklady moci: územie a obyvateľstvo. Jedno aj druhé bolo pre Rusko vždy predmetom pýchy a sebavedomia. Ten prvý faktor – teritórium – bol priam zmyslom ruských dejín a ten druhý – populácia – lacným prostriedkom, ako dôjsť k cieľu. Keď T. G. Masaryk spomínal na diskusie s ruskými generálmi počas prvej svetovej vojny, netajil svoj odpor k nízkej hodnote ľudského života v ruskom chápaní. Pravítkom na mape pred ním ruskí generáli presúvali milióny vojakov, akoby to boli fazule. Vo Veľkej vlasteneckej vojne sa napokon odohrávali tie isté masové scenáre – cement sovietskeho víťazstva.
Preto neprekvapuje, že rozpad ZSSR Rusko stále chápe ako stratu svojho územia. Strata územia priniesla masový exodus rusky hovoriaceho obyvateľstva z neslovanských sovietskych republík, a tým ďalšiu traumu a fabrikovaný pocit ohrozenia. V odbornej literatúre sa tomu dnes hovorí „sekuritizácia“, čiže inštrumentalizácia bezpečnostných hrozieb.
Geopolitická debata v súčasnom Rusku je intenzívna a objavujú sa v nej všetky klasické stereotypy: Eurázia ako samostatný geopolitický kontinent a centrum sveta; geopolitická poloha Ruska ako zdroja rozprávkového nerastného bohatstva; neopakovateľný duševný potenciál ruského ľudu. Nechýbajú ani vízie budúceho veľkého Ruska (napríklad v tvorbe Jevgenija Morozova, vydavateľa časopisu Ruský geopolitický zborník) ako útočiska Slovanov pred západnou agresiou. Na ceste k tejto veľkosti však treba riešiť aj staronové problémy, teda ukrajinskú otázku, otázku Strednej Ázie, otázku pobaltských krajín či kaukazskú otázku.
To, že útok na Gruzínsko je jedným z prvých plodov recidívy ruského veľmocenského myslenia, popiera málokto. Je len zákonité, že najrozhodnejšie, najostrejšie a dokonca v spoločných vyhláseniach sa proti nemu ako proti zákernej agresii postavili tí, ktorí s Ruskom či ZSSR majú najintímnejšie skúsenosti: tri pobaltské krajiny, Poľsko a Ukrajina.
Autor pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.