Očami Doroty Nvotovej

Absolvovala som prechádzku podvečernou Prahou. Aj keď ten nevkus a zdieračstvo na Karlovej ulici ťažko nazvať Prahou. Nie je to Praha, je to hnusná turistická ulica plná gýčovitých suvenírov –taká istá ako vo väčšine hlavných miest na svete. Menia sa len nápisy na predávaných pestrých tričkách a kľúčenkách – namiesto New York je tam nápis Praha. Nemecké blond tety v klobúčikoch, Američania vzdychajúci nad každou budovou, Japonci, ktorí si fotia aj obyčajný chodník, ožratí Angličania v ožieračských uniformách, bohatí Rusi v drahých handrách, skupiny dôchodcov na čele s dievčinou zvierajúcou v naučenom kŕči akýsi parazól, aby sa jej tie poloslepé a polohluché ovečky nepotratili. Sú v tom nevinne. Pred obchodmi s kvázi vtipnými suvenírovými šálkami či poloperverznými mikinami stoja načesaní „vychcálkovia“ (typickí pre každú takúto ulicu na svete) ktorí sa snažia predať vám čokoľvek, ale hlavne draho. Na ulici stoja odparkované a vždy pripravené historické vozidlá ponúkajúce vyhliadkové jazdy za šialené ceny. Ich šoféri, čakajúci na obete, sa vačšinou mračia. Moja prechádzka trvala asi 15 minút a zámerne som počítala, koľkokrát začujem češtinu. Stalo sa to iba dvakrát! A to išlo o predavačov, ktorí sa rozprávali medzi sebou. Prišiel na mňa smäd, a tak som vkročila do minipotravín. Mladá predavačka ma pozdravila po nemecky a predala mi tri deci vody za 40 korún. Vo výpeku a s vyschnutými perami si človek veľmi nenavyberá, ale z tej sumy mu isto aspoň zabehne. Snažila som sa prestaviť si samu seba niekde vo svete. Naozaj som iná? Nechodím náhodou aj ja s bedekrom a mapou v ruke, nefotím si každú kravinu a nekupujem primitívne suveníry, ktoré stratím ešte skôr, ako prídem domov? Nevozila som sa náhodou za peniaze v Grécku na somárovi? (a oproti tomu je ten mahagónový vláčik ozaj kreatívnym nápadom roka). Nestála som v rade na 40-dolárové lístky do preľudneného Macchu Picchu? Netlačila som sa s tými vyparujúcimi sa indivíduami v Sixtínskej kaplnke? Nemám doma tričko Paris? Mám. Ale keď to všetko človek pozoruje doma, a nie je toho súčasťou, vníma to celkom inak. A prečo si teda v duchu počas prechádzky trochu nezanadávať?