Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Maniokálny polystyrén

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Kto bol v juhovýchodnej Ázii, určite tam narazil na čudné gélové guľôčky v rôsole, ktoré sa tvárili ako dezert.  Niekto si ich chuť pochvaľuje, iný zas hovorí o hrôze.

Je to zvláštne, pretože tapioka žiadnu chuť nemá.

Prečo teda o nej hovoriť v článku, ktorý sa venuje gurmánstvu? Dôvody sú veľmi jednoduché a sú dva. Maniok, z ktorého sa tapioka vyrába, patrí po pšenici, kukurici a zemiakoch k štvrtej najvýznamnejšej plodine na svete. Niektorí mu hovoria aj zemiak rozvojového sveta. A druhý dôvod je, že ide o plodinu, ktorá je síce plná škrobu, no zároveň neobsahuje lepok. Takže všetci tí, čo dnes spolusúcitia s celiatikmi a odmietajú do úst vložiť čokoľvek, čo tú nenávideniahodnú zlúčeninu obsahuje, no zároveň by si veľmi radi potrebovali zapražiť polievku či len múkou zahustiť omáčku, sú zachránení. Môžu sa s dôverou obrátiť na tapiokovú múku. Treba len dávať pozor na líniu, tapioka je mimoriadne kalorická.

Maniok začal človek pestovať asi pred desiatimi tisíckami rokov, konkrétne v Južnej Amerike. Do šestnásteho storočia sme o ňom nepočuli, jeho nepopierateľnú výživovú hodnotu si najprv užívali indiánske kmene, predovšetkým Mayovia. O tom, ako na ňu nedali dopustiť a považovali ju pomaly za vtelenie boha na zemi tak, ako my považujeme chlieb, svedčia krásne vyobrazenia maniokového koreňa na miskách, z ktorých Indiáni jedli.

Zaujímavé na tom však je, že maniok sa nedá konzumovať surový.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite