Je to zvláštne, pretože tapioka žiadnu chuť nemá.
Prečo teda o nej hovoriť v článku, ktorý sa venuje gurmánstvu? Dôvody sú veľmi jednoduché a sú dva. Maniok, z ktorého sa tapioka vyrába, patrí po pšenici, kukurici a zemiakoch k štvrtej najvýznamnejšej plodine na svete. Niektorí mu hovoria aj zemiak rozvojového sveta. A druhý dôvod je, že ide o plodinu, ktorá je síce plná škrobu, no zároveň neobsahuje lepok. Takže všetci tí, čo dnes spolusúcitia s celiatikmi a odmietajú do úst vložiť čokoľvek, čo tú nenávideniahodnú zlúčeninu obsahuje, no zároveň by si veľmi radi potrebovali zapražiť polievku či len múkou zahustiť omáčku, sú zachránení. Môžu sa s dôverou obrátiť na tapiokovú múku. Treba len dávať pozor na líniu, tapioka je mimoriadne kalorická.
Maniok začal človek pestovať asi pred desiatimi tisíckami rokov, konkrétne v Južnej Amerike. Do šestnásteho storočia sme o ňom nepočuli, jeho nepopierateľnú výživovú hodnotu si najprv užívali indiánske kmene, predovšetkým Mayovia. O tom, ako na ňu nedali dopustiť a považovali ju pomaly za vtelenie boha na zemi tak, ako my považujeme chlieb, svedčia krásne vyobrazenia maniokového koreňa na miskách, z ktorých Indiáni jedli.
Zaujímavé na tom však je, že maniok sa nedá konzumovať surový.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.