i keď ten film dostal dvoch Oscarov a štyri Zlaté glóbusy alebo naopak. Tvorcovia sú bratia Coenovci, hviezdy súčasnej kinematografie.
Literárnu predlohu napísal Cormac McCarthy, tiež spisovateľská superstar. Referencie boli nadšené. Prečítal som tú knihu za tri večery. Mystérium násilia a smrti. Mŕtvoly sú ľudia, ktorí svoje životy obetovali peniazom. Šerif - veterán sa nestačí čudovať: "...a tak mě napadá, jesi to není ňákej úplně novej druh člověka."
Klasický americký western stál na niekoľkých základných pravidlách: maximálne tri prestrelky, minimum mŕtvych, odlíšiteľné dobro a zlo, dobro víťazilo. Tak toto už neplatí. Pribudlo mŕtvol, dobro nevíťazí. McCarthy sa medzi riadkami svojho príbehu netají ambíciou povedať aj čosi o povahe dneška. Stručne a jasne: Svet v ktorom žijeme, stojí za úplné hovno, hovorí každou stránkou svojej knihy "Tahle země není pro starý". A hovorí to vlastne každou svojou knihou.
Spýtal som sa svojho kamaráta, čo on na to. Odpovedal mi rovno novinovou glosou (Eugen Gindl: Tento svet nie je pre...16. apríla 2008): "Nevešaj hlavu! Tento svet nie je pre tých, čo uviazli vo vlastných i naštepených ilúziách. Reflektuj ho tak ako poctiví americkí umelci. Bez ružových okuliarov..." Argumentačnú podporu našiel vo Financial Times z 8. apríla toho istého roku: "V USA i v ďalších anglofónnych krajinách dosiahla nerovnosť v príjmoch rovnakú úroveň ako v roku 1929, keď korporácie rýchle zvyšovali svoje zisky. Menší podnikatelia sa zadlžovali. Banky požičiavali. Počet nesolventných dlžníkov z roka na rok narastal. Banky sa začali sanovať z verejných peňazí. Dôsledok: krach na burze a roky Veľkej krízy. Dnes sa krajiny hovoriace po anglicky ocitli v podobnej situácii. V roku 1979 boli príjmy jedného percenta najbohatších 8-krát vyššie ako priemerný príjem rodín strednej triedy a 23-krát vyššie ako príjmy najnižšej pätiny obyvateľstva. V roku 2005 percento najbohatších zarábalo 21-krát viac ako stredná trieda a 70-krát viac ako 80 miliónov najchudobnejších Američanov. Ceny stúpajú, hodnota dolárov a cenných papierov klesá. Federálna banka zachraňuje aj veľké banky pred bankrotom. Ľudia žijú na dlh, pracujú za menej peňazí, ich spotreba klesá. V takej atmosfére sa šíri klientelizmus a korupcia. Dôvera vo voľný trh sa oslabila. Kolaps obchodu s nehnuteľnosťami spôsobil, že životné náklady miliónov ľudí sú vyššie ako ich príjmy. Podobný vývoj je aj v Kanade, Anglicku, Austrálii, ale i v Japonsku. V ekonomicky slabších krajinách je dosah roztvárajúcich sa nožníc ešte hrozivejší." Na záver svojej glosy Eugen Gindl cituje starého, unaveného šerifa z filmu Táto krajina nie je pre starých: "...Sú miesta, kde sa hromadia peniaze a nikto o nich nič nevie... Dajú sa za ne kúpiť jednotlivci i celé krajiny..." A dodáva: "A tí, čo sú za tento stav zodpovední, by ďalej, smelo a ľahostajne, vytvárali podmienky na reparát komunizmu v novom kabáte."
Môj mladší syn Gindlovu glosu komentoval mailom takto: "Ano, toto vsetko je v zasade pravda, ale nie uplna. Dnesna situacia je s rokom 1929 neporovnatelna. Financny system je stabilny a medzinarodne previazany. Politicka situacia je tiez stabilna, svet sa integruje do roznych uskupeni, obchoduje a investuje sa slobodnejsie ako kedykolvek v minulosti, svetova ekonomika je vykonna. Autor vymenoval viacero negativnych javov, navyse spolu nesuvisiacich, nevsimol si ani jeden pozitivny. Je to v zasade demagogia v style Mike Moore a sirenie poplasnych sprav :) Ano, inflacia je momentalne hrozba, vdacime za nu Cine, ale aj ekologickemu palivu, casom sa to zrovna. Rovnako tak slaby dolar, ktory nam docasne umozni kupovat si lacne byty na Floride a chodit na vianocne nakupy do New Yorku, co mi krizu 30. rokov nepripomina..."
Literárnu predlohu napísal Cormac McCarthy, tiež spisovateľská superstar. Referencie boli nadšené. Prečítal som tú knihu za tri večery. Mystérium násilia a smrti. Mŕtvoly sú ľudia, ktorí svoje životy obetovali peniazom. Šerif - veterán sa nestačí čudovať: "...a tak mě napadá, jesi to není ňákej úplně novej druh člověka."
Klasický americký western stál na niekoľkých základných pravidlách: maximálne tri prestrelky, minimum mŕtvych, odlíšiteľné dobro a zlo, dobro víťazilo. Tak toto už neplatí. Pribudlo mŕtvol, dobro nevíťazí. McCarthy sa medzi riadkami svojho príbehu netají ambíciou povedať aj čosi o povahe dneška. Stručne a jasne: Svet v ktorom žijeme, stojí za úplné hovno, hovorí každou stránkou svojej knihy "Tahle země není pro starý". A hovorí to vlastne každou svojou knihou.
Spýtal som sa svojho kamaráta, čo on na to. Odpovedal mi rovno novinovou glosou (Eugen Gindl: Tento svet nie je pre...16. apríla 2008): "Nevešaj hlavu! Tento svet nie je pre tých, čo uviazli vo vlastných i naštepených ilúziách. Reflektuj ho tak ako poctiví americkí umelci. Bez ružových okuliarov..." Argumentačnú podporu našiel vo Financial Times z 8. apríla toho istého roku: "V USA i v ďalších anglofónnych krajinách dosiahla nerovnosť v príjmoch rovnakú úroveň ako v roku 1929, keď korporácie rýchle zvyšovali svoje zisky. Menší podnikatelia sa zadlžovali. Banky požičiavali. Počet nesolventných dlžníkov z roka na rok narastal. Banky sa začali sanovať z verejných peňazí. Dôsledok: krach na burze a roky Veľkej krízy. Dnes sa krajiny hovoriace po anglicky ocitli v podobnej situácii. V roku 1979 boli príjmy jedného percenta najbohatších 8-krát vyššie ako priemerný príjem rodín strednej triedy a 23-krát vyššie ako príjmy najnižšej pätiny obyvateľstva. V roku 2005 percento najbohatších zarábalo 21-krát viac ako stredná trieda a 70-krát viac ako 80 miliónov najchudobnejších Američanov. Ceny stúpajú, hodnota dolárov a cenných papierov klesá. Federálna banka zachraňuje aj veľké banky pred bankrotom. Ľudia žijú na dlh, pracujú za menej peňazí, ich spotreba klesá. V takej atmosfére sa šíri klientelizmus a korupcia. Dôvera vo voľný trh sa oslabila. Kolaps obchodu s nehnuteľnosťami spôsobil, že životné náklady miliónov ľudí sú vyššie ako ich príjmy. Podobný vývoj je aj v Kanade, Anglicku, Austrálii, ale i v Japonsku. V ekonomicky slabších krajinách je dosah roztvárajúcich sa nožníc ešte hrozivejší." Na záver svojej glosy Eugen Gindl cituje starého, unaveného šerifa z filmu Táto krajina nie je pre starých: "...Sú miesta, kde sa hromadia peniaze a nikto o nich nič nevie... Dajú sa za ne kúpiť jednotlivci i celé krajiny..." A dodáva: "A tí, čo sú za tento stav zodpovední, by ďalej, smelo a ľahostajne, vytvárali podmienky na reparát komunizmu v novom kabáte."
Môj mladší syn Gindlovu glosu komentoval mailom takto: "Ano, toto vsetko je v zasade pravda, ale nie uplna. Dnesna situacia je s rokom 1929 neporovnatelna. Financny system je stabilny a medzinarodne previazany. Politicka situacia je tiez stabilna, svet sa integruje do roznych uskupeni, obchoduje a investuje sa slobodnejsie ako kedykolvek v minulosti, svetova ekonomika je vykonna. Autor vymenoval viacero negativnych javov, navyse spolu nesuvisiacich, nevsimol si ani jeden pozitivny. Je to v zasade demagogia v style Mike Moore a sirenie poplasnych sprav :) Ano, inflacia je momentalne hrozba, vdacime za nu Cine, ale aj ekologickemu palivu, casom sa to zrovna. Rovnako tak slaby dolar, ktory nam docasne umozni kupovat si lacne byty na Floride a chodit na vianocne nakupy do New Yorku, co mi krizu 30. rokov nepripomina..."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.